Hovorí si holka s bucket listom a na rozdiel od mnohých iných, si svoje sny aj plní. Lucie Kutrová je jednou z mála Čechov, ktorí prešli jednu z najťažších peších trás na svete – Pacifickú hrebeňovku (4286 km). A vlastne je jedna z mála, ktorí túto trasu aj dokončili. V dych berúcej, a občas i odvahu berúcej prírode, ktorá sa tiahne od mexických až po kanadské hranice, strávila 151 dní. Prešla púšť, hory, lesy, rieky, stretla sa s medveďmi, hadmi, komármi a ďalšími nástrahami, aby si dokázala, že s pevnou vôľou sa dá všetko dokázať. O tom, ako to celé prebiehalo bude rozprávať vo svojej zábavnej cestovateľskej prednáške v stredu 16. decembra v online seminári.
Ako si sa dostala k tomu, že podstúpiš jednu z najťažších peších trás na svete?
V roku 2017 som sa sama vydala na púť do Santiaga de Compostela. Vôbec som netušila, do čoho som šla, pretože, ako mám vo zvyku, podnikám svoje skvelé nápady zo dňa na deň. K môjmu prekvapeniu to bolo veľmi náročné. Každý deň ráno skoro vstať, obliecť sa po zvyšok dňa len šliapať a šliapať množstvo kilometrov. Vzala som si svoje neprekonateľné ružové topánky, ktoré moje putovanie obohacovali o pľuzgiere. Oproti ostatným pútnikom som mala celkom veľký batoh a v ňom veľa zbytočných vecí. Bolelo to, bola som unavená, ale každý deň bol tak iný, tak úžasný, každý deň sa stalo niečo skvelé, stretla som množstvo skvelých ľudí. Keď po 800 kilometroch cesta skončila, bola som smutná, že už moje putovanie nepokračovalo. Na ceste som stretla dievča menom Miriam, ktorá mi povedala o Pacifickej hrebeňovke a ja som neverila vlastným ušiam. Vraj je to úplne rovnaké ako púť do Santiaga, ale si musím vláčiť jedlo na desať dní na chrbte, tiež vodu na niekoľko dní, veci do púšte i do zimy, sú tam hady a medvede a celkovo má trasa až 4300 kilometrov. Hovorila som si, že takýto masaker by šiel jedine blázon. Pripísala som si Pacifickú hrebeňovku na svoje bucket list a povedala si, že to možno nikdy neprejdem, ale snívať sa predsa musí.
Ako sa sen stal realitou?
Keď som si dokončila svoj posledný semester štúdia v Kanade, vôbec sa mi nechcelo vracať do Česka. Rozhodla som sa vydať na Pacifickú hrebeňovku takmer bez prípravy a bez znalostí, ktoré by človek pred tak dlhou cestou mal mať. Ale bola to výzva!
Ako si prežívala moment, keď si sa zrazu ocitla na samotnom začiatku niekoľkomesačnej driny?
Na ten deň fakt nikdy nezabudnem. Stála som pri obrovskom monumente, ktorý označuje začiatok Pacifickej hrebeňovky a vôbec som netušila, čo budem robiť. Bola som posraná a chcela som si urobiť milión fotiek, aby som mala aspoň nejakú pamiatku, ak by som o pár hodín šla domov. Bolo príšerne teplo a ja som sa musela vydať na cestu, ktorá mala trvať päť mesiacov. Neskutočné. Môj prvý deň som prešla 25 kilometrov a takmer ma to stálo život. Počas dňa som musela bojovať s hadom, ktorý mi nechcel uhnúť z cesty a snažila som sa skamarátiť s batohom, ktorý vážil skoro 30 kíl. Večer som si po prvýkrát v živote postavila stan a snažila som sa niečo uvariť. Bolo to hnusné. V noci som skoro zmrzla, pretože som si namiesto spacáka objednala niečo ako quilt, v čom mi bola neskutočná zima. Spadol na mňa ten skvelo postavený stan. Pod váhou batoha sa mi úplne zodrali boky, takže som nemohla skoro vôbec spať. V tej chvíli som plakala. Teraz sa na tom už len smejem a spomínam, akým pakom som bola.
Aj napriek dôkladnej príprave si asi každý odhodlanec prejde situáciami, na ktoré nebol pripravený a ktoré preveria jeho výdrž, intuíciu aj pud sebazáchovy. Ktoré momenty to boli pre teba?
V mojom prípade to boli úplne všetky situácie. Ja som si siahla na svoje dno každý deň aspoň dvakrát. Kde začať… Bola som hladná, nemala som jedlo, bola som smädná, došla mi voda, bola som unavená, nemohla som spať, bola mi zima, napadli ma včely, porezala som sa, spadla som z cesty do priekopy, mala som otras mozgu, mala som milión štípancov od komárov, všade boli hady, mala som výškovú chorobu, bola som vyčerpaná, spadla som do potoka, rozsekla si stehno, stretla som medveďa, bola som sama a liezlo mi to na mozog, pod náporom snehu sa na mňa zrútil stan a kopec ďalších hrozných situácií, kedy som vôbec nevedela, čo mám robiť a keď som chcela ísť domov. Lenže to všetko boli len maličké úseky celej cesty. Tých nádherných momentov a zážitkov bolo tisíckrát viac. Ten pocit, že som sa vždy postavila, zatlačila slzu, dala si pár faciek za to, že som ufňukaná a rozhodla sa pokračovať, ten pocit ma dokopal až ku koncu.
S akými podmienkami sa musí človek na Pacifickej hrebeňovke vysporiadať?
Musíte sa vysporiadať s tým, že si budete jedlo rozpočítavať na dni a budete môcť zjesť len pridelené množstvo. Budete to jedlo nenávidieť, pretože sú to všetko len instantné náhrady skutočného jedla. Budete mať neskutočnú chuť na steak a na čokoľvek, čo má nejakú chuť. O to viac si potom budete vážiť skutočné jedlo v meste. Musíte sa vysporiadať s tým, že zo začiatku pôjdete cez púšť, kde bude nedostatok vody. Budete si rozpočítavať i vodu, budete sledovať, kde je ďalší vodný zdroj, kde si vodu môžete prefiltrovať. Občas odnesiete na chrbte i deväť litrov. Dôjde vám voda a budete musieť pár hodín bez nej vydržať. O to viac si budete vážiť obyčajnú vodu, ktorú máme v živote dostupnú všade.
Lucie Kutrová je rodáčka z českého Havířova, ktorá práve dokončuje štúdium v Prahe. Pred siedmimi rokmi sa rozhodla úplne zmeniť svoj život a odvtedy si plní priania zo svojho bucket listu – zoznamu všetkého, čo by chcela zažiť a vyskúšať. Jednou z najväčších výziev, ktoré si na tento list napísala bolo zdolanie Pacifickej hrebeňovky, čo sa jej úspešne podarilo. O tom, čo všetko zažila napísala knihu 151 dní Pacifickou hřebenovkou.
