Už 10. marca bude mať v slovenských kinách premiéru nový film Jana a Zdeňka Svěrákovcov, Betlehemské svetlo. Oscarový režisér v rozhovore hovorí o tom, ako film vznikal, aká bola spolupráca s otcom na ďalšom filme i to, ako vznikla scéna v truhle. A vlastne toho prezradil oveľa viac.
Po piatich rokoch sa do kín vraciate s novým filmom. Tentokrát s komédiou. Je to žáner, ktorý je vám blízky?
Komédia je ťažký žáner, nemám odvahu povedať, že by som ju vedel, ale niektoré veci som sa už dozvedel. Napríklad, že je dobré mať hercov pokope, aby sa divák mohol pozerať na toho, kto rozpráva vtip a zároveň videl ďalšie postavy, ktoré ho možno práve nechápu. Aby tam bola interakcia. Nakrúcať v širších súvislostiach, aby mal divák pocit, že on sa rozhoduje, koho bude na plátne sledovať a bavil sa tým, že vtip sám odhalí. Ten aha! moment nás na vtipe najviac baví. Tiež sa mi potvrdilo staré pravidlo, že keď sa smeje štáb pri nakrúcaní, tak to väčšinou na plátne také vtipné nie je. Na našom nakrúcaní veľa zábavy nebolo, tak mám nádej, že bola uchovaná pre to plátno.
Znovu ste spolupracovali so svojím otcom, aké to bolo tentokrát?
Otec mal výbornú náladu a rovnako bol vo výbornej kondícii. Keďže boli zatvorené divadlá, dlho nehral a tak sa tešil do práce. Nenapadlo nás, že ešte budeme spolu robiť film, a už vôbec nie, že by v ňom hral hlavnú úlohu. Tak to bol pre nás oboch taký nečakaný darček. Otec sa vraj každý deň do práce tešil, ale myslím si, že domov chodil hotový. Mal som niekedy pocit, že ho trápim, keď mal urobiť štyri veci naraz, nezabudnúť kam sa pozerať a pritom nepopliesť text. Sám by som to nedokázal, tobôž v jeho veku. Skoro každý deň som sa mu ospravedlňoval, že som po ňom vybehol, keď sme opakovali záber a on vždy niečo zabudol urobiť. Ale on to znášal veľmi trpezlivo a radoval sa, že ešte môžeme byť spolu a on môže ešte hrať. A mňa v tom okamžiku prešlo všetko zúfalstvo a hnev, keď som ho takto videl.
Vo filmu ho dokonca pochováte, nebral to osobne?
To je našťastie scéna, ktorú si sám vymyslel. Je v jeho poviedke Ruslan a Ludmila a ja som sa toho dosť bál. Predsa len je to symbolika a strkať vlastného otca do truhly je nepríjemné a nevhodné. Našťastie je to komická scéna a tým pádom to bolo znesiteľnejšie. Otec mal pod sebou vyhrievanú deku a dokonca nám v tej truhle aj zaspal, tak sa tam dobre cítil. Mimo záber dostal na prsia vyhrievacieho medvedíka a na hlavu čiapku, tak vyzeral aj roztomilo. Hovoril som si, keď sme nakrúcali v krematóriu, tak sme sa prvý deň báli a za týždeň sme si už zvykli. Boli sme tam ako doma a zvykli si, že smrť je súčasť života. Na to by sme si mali zvykať, pretože smrti sa nevyhne nikto.
Tentokrát máte ale na pľaci oveľa viac Svěrákov, než iba otca…
Čírou náhodou sa na tomto filme stretli štyri generácie Svěrákovcov. Zdeněk hrá, ja režírujem, môj syn František film strihá a mladší syn Ondrej robil druhého mikrofonistu. Poučili sme sa od Ládi Smoljaka, že je dôležité nakrúcať vlastnú rodinu do filmu, pretože domáce archívy sa málokedy prezerajú, ale keď sa film vydarí, ide aj po rokoch v televízii a my môžeme vzdychať – to je náš František, v Koljovi, maličký, ten čo jazdí hrobárovi na lopate! Alebo naša Kačenka, dnes maminka vnúčatiek, hrala v Koljovi na klavír, ako žiačka pani Zázvorkovej. No a tak sme dnes vzali vnúčatá, dvoch chlapčekov, aby sa tam tiež objavili. Iba na jednu sekundu v rohu obrazu, nesú Betlehemské svetlo, ale sú tam a raz, až z nich budú veľkí fagani, budeme hovoriť: Pozrite, akí ste boli roztomilí! Aj tu platí teória, že režisér vytvára nový svet za rámom plátna a ten svet chce ako dobyvateľ obsadiť svojimi ľuďmi. Takže si vyberá hercov, ktorí sú mu podobní, oblieka ich podobne, vyberá si herečky, ktoré by chcel mať za ženu, alebo ktoré vyzerajú ako jeho dcéry. Takže samozrejme keď obsadím svojho vlastného otca a vnúčatá, tak je totálne obsadenie územia.
Do rodinného podniku sa ale primiešala napríklad aj dánska herečka Patricia Schumann, ako sa to stalo?
To bola náhoda. Na tomto filme sme mali mať dánsku koprodukciu a tak sme potrebovali aj nejakých dánskych umelcov. Zadal som si do Googlu danish actors a hľadal som medzi dánskymi herečkami, ktorá by sa hodila na Ludmilu. Tá v našom filme veľmi málo hovorí , takže to môže byť aj cudzinka, má byť charizmatická, tajomná a ja som nechcel známu tvár. Páčila sa mi ale iba jedna. Zohnal som si jej posledný film a bola v ňom výborná! Tak sme si zaskajpovali a ruka bola v rukáve. Tereza Voříšková jej pomocne nahovorila vety, ktoré bude hovoriť, pomalym česky a ona sa to pomocou našej ambasády v Kodani naučila. Finálny hlas jej napokon dala Nela Boudová, pretože Tereza hrá vo filme postavu nedostupnej lekárničky a keby nadabovala aj Ludmilu, tak by v tom divák mal zmätok. Toto všetko sme pôvodne robili kvôli dánskemu grantu, ktorý sme nakoniec nedostali. Ale bolo mi ľúto Patrícii povedať, že si nájdeme niekoho iného. Tak prišla dánska herečka, zahrala Ludmilu a bola skvelá.
Dôležitú úlohu hrá i prostredie, v ktorom sa film odohráva. Ako zložité bolo nájsť tie správne lokácie?
V Horních Počernicích sme našli dom, ktorý bol prázdny a ktorý nám vyhovoval, pretože sme ho mohli zariadiť tak, ako sme chceli. Vymaľovať, vybúrať otvory, ako potrebujeme, dokonca urobiť diery v stenách, pretože keď nakrúcate v skutočnom byte, tak nemáte dosť priestoru pre kameru. Bol to taký poloateliér, kde je výhodou, že za oknami je skutočný priestor, záhrada. A je to samozrejme oveľa lacnejšie, pretože sa to nestavia a nemusí sa toľko svietiť. V niektorých miestnostiach sme skúsili nesvietiť vôbec, to odrazené svetlo zo záhrady sa vo vnútri tak mäkko rozlievalo do tmavých kútov a vytváralo na tvárach hercov určitú intimitu. To sme využili a natočili tak vnútorné scény medzi Danielou Kolářovou a otcom, v ktorých by divák mohol vnímať jemnejšie emócie.
Spomenuli ste kameru, tá je v tomto filme špeciálna…
My tento film rozprávame trochu inak. Snažíme sa nebyť klasickí, realistickí, popisní, neisť po tvárach hercov, ale skôr po obrazoch. Sú to výjavy, symbolické výjavy, také ako nájdeme v mýtoch, legendách, rozprávkach, i tou farebnou štylizáciou sa snažíme o symboliku. Farby sú predsa také symbolické, každý tón má inú vibráciu, svoju frekvenciu a rezonuje v nás s nejakým pocitom – vášne, pokoja, lásky, sebectva, nádeje. A podobne ako tóny hudobné aj farby dokážu znieť v akordoch. I s tým sa pokúšame pracovať, snažíme sa každý záber postaviť ako obraz. Keď nevieme, tak si hovoríme, že je to rozprávka, komiks, musíme používať jednouché, archetypálne výjavy a symboly. Ako by to kreslil výtvarník komiksu.
