Po päťročných odstupoch od prvého anglického a druhého slovenského albumu prichádza tretí album kapely Cosmetica s alternatívnejším a ambientnejším zvukom. Album Introvertná show uvádza videoklip k skladbe Rýchlosť sveta v pulzujúcom a rozbublanom retropope.
Nový album s desiatimi skladbami je pretkaný rôznymi smermi, tak ako každý člen v kapele inklinuje k inej hudbe, no v konečnom dôsledku vytvára harmonizujúci a ucelený koncept. Túžba po experimentovaní a zmene priviedla kapelu do troch nahrávacích štúdií, k návratu klávesov i k bohatšej postprodukcii.
Náladovo sa album nesie v autentickej atmosférickej lyrike. Tá je niekde dramatická, niekde rýpavá, niekde tajomná a niekde nostalgická. Pôvodný koncept bol album orámovať príbehmi konkrétnych mestských ľudí a vytvoriť z nich mozaiku, niečo na spôsob Nerudových Malostranských poviedok, ale v bratislavskom hudobnom prevedení, ozrejmuje frontman kapely Ilja Miškovič, ktorý je aj autorom textov a hudby.
Texty zachytávajú mikropríbehy mestských postavičiek, obyčajných aj obskúrnych, poznačených a skúšaných modernou dobou. Z tohto konceptu vyčnievajú len skladby s Iljovým osobnejším a autobiografickejším prístupom Body, Materiál ja a ty, Teraz a tu a Svetlá do tmy. Časom album dozrel do komornejšej a menej rockovej formy, v ktorom zvolili zvuk gitár menej štipľavý a guľatejší, ale špinavý a deformovaný, a zároveň detailnejšie umiestnený v nahrávke. Pribudlo viac klávesov a postprodukcie, pre ktorú kapela vybrala nové štúdio, a to nie jedno, ale hneď dve.
Keďže tentokrát nekrstíme zároveň s vydaním albumu, chceli sme priniesť aj niečo vizuálne a vybrali sme k nakrúteniu prvého klipu skladbu Rýchlosť sveta. Mal som ju najradšej a vôbec som nerozmýšľal nad jej hitovosťou. Nachádzam tam všeličo, westernový úvod, skackavú basovú linku, psychadelickú slidovú gitaru, retro sound v refréne, pauzy, vypustenia, nečakaný bridge, sláčiky, prezrádza spevák Ilja Miškovič.
Text o neuchopiteľnosti obrazu sveta získala skladba vďaka rýchlosti, akou sa svet mení. Čo bolo včera, dnes už neplatí, neexistuje nič posvätné a nič pevné, čo by zároveň nebolo archaické. Je aj o spomienkach a o neznámom kľúči, ktorý určuje, ktoré z nich si zapamätáme a ktoré sa stiahnu do úzadia.
