Emma Donoghuová je írsko-kanadská prozaička, dramatička a scenáristka. Jej román Izba sa stal medzinárodným bestsellerom a zaradili ho do užšieho výberu na Bookerovu cenu. Za scenár k rovnomennému filmu autorku nominovali na Oscara. Teraz prichádza s novinkou Prevtelenie. Rovnako pútavé, strhujúce a znepokojujúce, ako bola Izba.
Zovrela vysušené pery.
„Do siedmeho apríla, včera to boli presne štyri mesiace. Od toho dňa nevzala nič do úst; ani pevné, ani tekuté, len tú božiu vodičku.“
Ak je to pravda, pomyslela si Lib znechutene, čo si to za matku, že o tom hovoríš s takým vytržením?
Lenže pravda to byť nemohla! Rosaleen O’Donnellová sa buď cynicky podieľala na podvode, alebo bola taká dôverčivá a zaslepená, že sa dala vodiť za nos. Či už išlo o vedomý podfuk, alebo klamala z prostoduchosti, o dcérino zdravie sa očividne neobávala…
Svet povier, legiend a vlády mužov
Do zabudnutého írskeho kraja akoby moderné časy ešte nedorazili. A predsa sa oň mnohí začali zaujímať. K O’Donnellovcom prichádzajú ľudia z celého Írska, ba i z cudziny, aby si obzreli ich jedenásťročnú dcéru Annu, ktorá už niekoľko mesiacov nič nezjedla a tvrdí, že žije z manny nebeskej. Všetci sú presvedčení, že je to zázrak.
K dievčaťu povolajú skúsenú anglickú ošetrovateľku Lib Wrightovú, ktorá ho má pozorovať a zistiť, čo sa v skutočnosti v dome O’Donnellovcov deje. Zdravý rozum totiž odmieta prijať fakt, že dieťa, ktoré celé mesiace hladuje, môže byť ešte nažive a v pomerne dobrom zdravotnom stave. Správanie rodiny však Lib šokuje. Každý sa iba nečinne prizerá, ako im dievča umiera pred očami. A nikto nič nerobí. Ani jej matka. Žeby vedela viac, ako je ochotná prezradiť?
Prevtelenie majstrovsky kombinuje historické udalosti, pridáva akurátnu dávku tajomna a to všetko zabalí do emocionálneho obalu, ktorý vás jednoducho nenechá chladnými. Rovnako ako Izba je aj novinka Prevtelenie vzrušujúcou rodinnou psychodrámou. Je to tak trochu gotický horor, pri ktorom vám miestami naskakujú zimomriavky na tele. Fascinujúci príbeh, ktorý sa inšpiruje skutočnými osudmi európskych a amerických dievčat, ktoré v minulosti dobrovoľne odmietali prijímať potravu a v mene vyšších cieľov držali pôst.
Začítajte sa do románu Prevtelenie:
Prvá kapitola
Cesta nebola až taká zlá, ako sa Lib obávala. Z Londýna rýchlikom do Liverpoolu, potom nočným parníkom do Dublinu a v nedeľu pomalou lokálkou do vnútrozemia. Mestečko sa volalo Athlone.
Na stanici na ňu čakal povozník. „Pani Wrightová?“
Kedysi poznala veľa Írov, vojakov. Odvtedy však prešli roky a teraz musela dobre naťahovať uši, aby mužovmu prízvuku rozumela.
Kufor jej naložil do taligy, ktorú hrdo nazval bričkou. Brička? Tak môže obyčajnú doštenú dvojkolesku pomenovať iba Ír. Lib sa usadila na vzdialenejší koniec jedinej lavičky a s nevôľou si uvedomila, že jej šnurovacie čižmičky sa ocitli povážlivo blízko pravého kolesa. Roztvorila dáždnik. Mrholilo, no všetko bolo lepšie než dusný, páchnuci vlak.
Povozník sa uvelebil vedľa nej, takmer sa jej dotýkal zhrbeným chrbtom. „Hijó,“ švihol liacami.
Chlpatý poník sa pohol.
Ľudí bolo na hradskej z Athlonu málo. Lib všetci pripadali dengľaví a bledí, čo pripísala planej írskej strave zloženej prevažne zo zemiakov. Ktovie, či aj povozník neprišiel o zuby pre slabé jedlo.
Vtom prehodil dačo nezrozumiteľné o nejakom mŕtvom.
„Ako prosím?“
„Mŕtvy bod, madam.“
Voz nadskočil, Lib sa chytila sedadla a čakala.
Ukázal bičom dolu: „Sme v úplnom strede Írska, zo všetkých kútov krajiny je to sem rovnako ďaleko. Hovorí sa tomu mŕtvy bod.“
Neveľké políčka, na ktorých sa ťahali riadky čohosi tmavozeleného, sa striedali s červenohnedými plochami. Slatiny sú vraj hotovým semeniskom chorôb, preletelo Lib hlavou. Sem-tam sa ukázali sivasté ruiny dedinského domca, zelené od machu. Široko-ďaleko nič, čo by jej pripadalo aspoň trocha malebné. Vnútrozemie ostrova tvorila pláň nasiaknutá vodou: mláčka v strede taniera.
Voz odbočil z hradskej na užšiu, štrkom vysypanú cestu. Klopkanie dažďa o strechu dáždnika sa premenilo na vytrvalé bubnovanie. Domce roztrúsené po jednom či po dvoch zväčša nemali okná. Lib si predstavila rodiny, ako sa v nich schovávajú pred dažďom aj so svojím dobytkom. Občas minuli odbočku k niekoľkým strechám, ktoré zrejme tvorili dedinu. No ako sa ukázalo, ani raz to nebola tá, do ktorej mala Lib namierené. Škoda, že sa povozníka hneď na stanici neopýtala, ako dlho im potrvá cesta. A teraz mu tú otázku nepoložila z obavy, že odpoveď bude znieť ešte si počkáte.
Vrchná v nemocnici jej povedala len toľko, že sa na ňu ktosi obrátil so žiadosťou o skúsenú sestru. Ošetrovanie v domácom prostredí, privátny pacient. Na dva týždne. Objednávateľ sa zaviazal uhradiť ubytovanie, stravu, cestovné a mzdu za každý odpracovaný deň. O rodine sa Lib nedozvedela nič, no usúdila, že tí O’Donnellovci musia byť zámožní a rozhľadení ľudia, ak si poslali po prvotriednu ošetrovateľku až do Anglicka. Iba ten na chlp vymedzený čas sa jej videl divný. Ako môžu vedieť, že pacient ju bude potrebovať presne dva týždne? Možno ju volajú iba na záskok za ich stálu ošetrovateľku.
Štrapácia s cestovaním sa jej však v každom prípade vyplatí: mzda, ktorú ponúkli, bola viac než štedrá, a hlavne, bude to niečo nové. To ju lákalo najväčšmi. Jej špičkovú kvalifikáciu v nemocnici síce uznávali, no hľadeli na ňu cez prsty a vyžadovali od nej iba tie najzákladnejšie úkony: kŕmenie, prezliekanie pacientov a posteľnej bielizne.
Nutkalo ju strčiť ruku pod plášť a vytiahnuť hodinky, ale ovládla sa. Škoda na ne pozerať, čas nebude plynúť rýchlejšie a do strojčeka by sa mohla dostať vlhkosť.
Za zákrutou sa zjavili rozvaliny ďalšieho domca. Štít vyčítavo mieril k oblohe, no múry ešte neboli zarastené burinou. Cez dieru, čo zostala po dverách, bolo vidieť čierne rumovisko. Dom zrejme vyhorel len nedávno. Ako sa v kraji mokrom ako špongia môže niečo chytiť? začudovala sa. Obhorené trámy neodpratali, ani s novým krovom a krytinou sa nikto neunúval. O Íroch doma často počúvala, že sú apatickí a zaostalí. Žeby to bola pravda?
Vedľa cesty postávala žena v ufúľanom čepci, v kroví za jej chrbtom sa krčil kŕdlik detí. Keď počuli hrkotať kolesá, dobehli s natrčenými rukami, akoby do dlaní chytali dážď. Lib v rozpakoch odvrátila hlavu.
„Hladové týždne,“ zamrmlal pohonič.
Bola polovica leta. Aký hlad v tomto ročnom období?
Prešla hodina. Voz minul ďalšie žobrajúce ženy, no tentoraz sa Libin sprievodca zdržal komentára. Kam sa podeli ich manželia? vŕtalo jej v hlave.
Na topánky sa jej nalepilo blato a kamienky odfrkujúce spod kolesa. Na ceste bolo viac rozmočenej hliny než štrku, a keď sa povoz dostal do hlbokej kaluže, povážlivo sa naklonil. Lib sa musela pridŕžať sedadla, aby nevypadla.
Ukázali sa ďalšie domce, niektoré dokonca s tromi či štyrmi oknami. Stodoly, prístrešky. Poschodová farmárska usadlosť. Za ňou ďalšia. Dvaja muži čosi nakladali na rebrinák. Otočili sa, zadívali sa na ošetrovateľku a potichu niečo medzi sebou prehodili. Čo sa im nepozdáva? Rýchlo si skontrolovala oblečenie. Čo je na jej cestovnom kostýme čudné? Alebo sú takí leniví, že vyvaľujú oči na každého cudzieho človeka, len aby sa odtrhli od roboty?
Vpredu zažiarila biela budova s končistou strechou zakončenou krížom. Rímskokatolícky kostolík. Lib pochopila, že sú na mieste, až keď povozník pritiahol liace, no Lib by tú žalostnú hŕstku stavísk dedinou nenazvala, aspoň nie podľa anglických meradiel.
Teraz už hodinky vytiahla. Bolo čosi pred deviatou, no slnko ešte nezapadlo. Koník zvesil hlavu a začal obštipkávať trs trávy. Zdalo sa, že dedinu tvorí iba jedna jediná ulica. A široko-ďaleko nič, čo by pripomínalo hostinec.
„Ubytovať sa máte nad krčmou.“
„Ako prosím?“
„U Ryana.“ Muž ukázal hlavou doľava na budovu bez vývesného štítu.
To nemôže byť pravda! Lib, celá dolámaná po dlhej ceste, vďačne prijala povozníkovu ruku, keď jej pomáhal vystúpiť. Vytriasla dáždnik, pedantne ho zložila a zapla. Ruky si utrela o plášť a vstúpila do miestnosti s nízkymi trámami.
Do nosa jej udrel pach rašeliny. Okrem ohňa, čo dymil pod obrovským komínom, osvetľovalo miestnosť iba zopár sliepňavých lámp. Pri vysokej polici stálo dievča a pokúšalo sa na ňu vyteperiť nejakú nádobu.
„Dobrý večer,“ pozdravila Lib. „Myslím, že ma doviezli na nesprávne miesto.“
„Vy budete tá Angličanka,“ povedala dievčina hlasno, akoby Lib bola nahluchlá. „Hneď prikážem chlapom, aby vám vyniesli kufor. Nech sa páči dozadu, už aj vám prinesiem jesť.“
Lib potlačila podráždenie. Všetky námietky by boli zbytočné, ak v tomto zapadákove nemajú poriadny hostinec a ak rodina O’Donnellovcov nemôže alebo nechce ošetrovateľku, ktorú si najali, ubytovať u seba doma.
Vošla do dverí vedľa komína a ocitla sa v neveľkej miestnosti bez okien. Sedela v nej mníška. Za naškrobenými záhybmi závoja jej takmer nebolo vidieť tvár. Lib, ktorej sa takýto pohľad nenaskytol roky, sa trocha zháčila. V antikatolícky naladenom Anglicku nechodili rehoľné sestry zahalené.
„Dobrý večer,“ pozdravila neutrálne.
Mníška jej odpovedala úklonom hlavy. Možno patrí k rádu, ktorý svojim členkám zakazuje hovoriť s inovercami, usúdila Lib. Alebo zložila sľub mlčanlivosti.
V miestnosti boli iba dva stoly. Lib si sadla za ten voľný, odvrátila tvár a čakala. V žalúdku jej zaškvŕkalo – len dúfala, že nie tak nahlas, aby to bolo počuť. Spod čiernych záhybov mníškinho habitu sa ozývalo tiché štrkotanie. Ach, aha! Ten ich slávny ruženec.
Keď mladá hostinská konečne doniesla podnos s večerou, mníška sklonila hlavu a šeptom čosi odriekala. Modlitba pred jedlom, domyslela si Lib.
Jedlo, ktoré našla na tanieri, sa jej videlo zvláštne skombinované: ovsený posúch, dusená kapusta a ryba.
„Predpokladala som, že budú zemiaky,“ nadhodila zdvorilo.
„Na tie si ešte mesiac počkáte.“
Tak preto je v Írsku leto obdobím hladu! Zemiaky sa zberajú na jeseň.
V ústach zacítila rašelinovú pachuť, ale vymietla tanier do poslednej omrvinky. Jedlom neplytvala od krymskej vojny, kde ošetrovateľky dostávali rovnako biedne prídely ako chlapi.
Vpredu sa strhol hurhaj a o chvíľu sa do jedálničky nahrnuli ďalší štyria ľudia. „Pozdrav Pán Boh,“ povedal muž, ktorý vošiel prvý.
Lib nevedela, ako správne odzdraviť, a tak iba kývla hlavou.
„Pán Boh uslyš,“ zamrmlala mníška a prežehnala sa – čelo, hruď, ľavé plece, pravé plece. (Vyzerala na dobrých štyridsať, no nie na viac než päťdesiat, oči mala trocha vypúlené a ruky zhrubnuté ako roľníčka.) Vzápätí vstala a odišla – buď mala dosť, hoci porcia bola viac než skromná, alebo chcela uvoľniť miesto novým zákazníkom.
Hostia vyzerali na farmárov so ženami. Veľmi hlučná čeliadka. Žeby celé nedeľné popoludnie popíjali?
Predná časť domu zrejme slúžila ako výčap.
Vzrušená debata hostí sa týkala akéhosi neslýchaného zázraku a bolo zrejmé, že nemôžu uveriť tomu, čo práve videli na vlastné oči. Lib usúdila, že sa vracajú z jarmočného vystúpenia.
„Ja vravím, že za tým musí byť niekto iný,“ vyhlásil muž s bradou. Žena ho štuchla lakťom, ale on trval na svojom: „Tí ľudkovia ju obskakujú, div jej neoblizujú nohy.“
„Pani Wrightová?“
Otočila hlavu.
Neznámy stojaci vo dverách si prstom poklopkal po veste: „Doktor McBrearty.“
Vrchná sestra ju upozornila, že sa s ňou spojí muž tohto mena. Vstala a podala mu ruku. Doktor mal mohutné biele bokombrady a bol takmer plešatý. Kabát obnosený, plecia posiate lupinami, vychádzková palica s guľovitou rukoväťou. Približne sedemdesiatnik.
Farmári s manželkami po nich zvedavo pokukovali.
„Milé od vás, že ste k nám merali cestu,“ prehodil doktor, akoby Lib prišla na návštevu, nie pracovať. „Aké bola plavba? Príšerná?“ Nepočkal na odpoveď a pokračoval: „Už ste dojedli?“
Vyšla za ním do výčapu. Dievčina vzala lampu a viedla ich hore úzkym schodiskom.
Izba bola maličká, väčšiu časť zaberal Libin kufor. Čo sa od nej čaká, vari len nie súkromné tête à tête s pánom doktorom? Nemajú v dome lepšiu izbu, alebo jej túto kuticu pridelilo dievča naschvál?
„Vrelá vďaka, Maggie,“ poďakoval McBrearty. „Čo otcov kašeľ?“
„Už je to trocha lepšie.“
„Tak, pani Wrightová,“ oslovil ju, keď osameli, a gestom ruky naznačil, aby si sadla na jedinú stoličku.
Bola by dala neviem čo za desať minút osamote, aby mohla použiť nočník a umývadlo, ale o Íroch bolo známe, že si neveľmi potrpia na galantnosť.
Doktor McBrearty sa oprel o paličku. „Koľko máte rokov, ak sa smiem spýtať?“
Ejha! Vrchná sestra jej vec predostrela tak, že to miesto má isté, no asi ju čaká pohovor. „Budem mať tridsať, pán doktor.“
„Ste vdova, ako mi povedali. Na ošetrovateľstvo ste sa dali, keď ste zostali sama?“
Čo to má znamenať? Overuje si, či je pravda, čo mu o nej povedala vrchná sestra?
„Ani nie rok po svadbe.“
Náhodou vtedy narazila na rozhorčený článok o tisícoch vojakov zomierajúcich na zranenia a choleru, pretože sa o nich nemal kto postarať. Onedlho už noviny oznamovali, že sa podarilo vyzbierať sedemtisíc libier a hľadajú sa dobrovoľníčky, ktoré by sa podujali odcestovať na Krym ako ošetrovateľky. Pôjdem, rozhodla sa, vydesená aj nadšená vlastnou odvahou. Dokážem to. Už prišla o všetko, nemala čo stratiť.
„Mala som dvadsaťpäť,“ povedala stručne. Podrobnosti mu nemienila vešať na nos.
„Ste jedna zo sestier slečny Nightingalovej,“ uveličene vzdychol doktor.
Ach, takže vrchná mu to povedala. Meno tej úžasnej dámy Lib spomínala nerada a neznášala prezývku nightingalky, ktorá prischla jej odchovankyniam slečny Nightingalovej, akoby boli bábiky odliate podľa jednej mustry. Na hrdinský obraz slečny N.
„Áno, mala som tú česť slúžiť pod ňou v Scutari.“
„Ušľachtilé poslanie.“
