Ten film by mal vidieť každý! – povedali sme prakticky unisono s mojou českou priateľkou po skončení filmu Vlny. A ukázalo sa, že sme si to nemysleli iba my, ale podobne reagovali aj mnohí naši známi, dokonca aj naše deti, narodené v osemdesiatych rokoch, ktoré nič z toho, o čom ten film pojednával, nezažili. Brala som to ako prísľub do budúcnosti, že keď ich film tak oslovil, tak snáď nedopustia, aby sa podobná situácia u nás ešte niekedy zopakovala.
Film Vlny je výnimočne vydarený po všetkých stránkach. Nezriedka sa totižto stáva, že napriek skvelým hereckým výkonom filmy prepadnú kvôli plytkým dialógom, lacnému humoru, priehľadnému scenáru, chýbajúcej výpovedi, zlému strihu či nezaujímavej kamere. Režisér Jiří Mádl si ale v tomto filme ustriehol úplne všetko a tak vznikol mimoriadne kvalitný film, ktorý diváka prikoval na sedadlo prakticky okamžite a držal ho na ňom až úplne dokonca. Film bol akčný, dynamický, napínavý a jeho veľkým prínosom bola nepochybne uveriteľnosť toho všetkého, čo ponúkal. Prispeli k tomu aj použité a mimoriadne citlivo zakomponované autentické zábery, prebraté z televízie či filmových týždenníkov tých rokov. Podobne aj postavy boli živé, ich charaktery neboli ploché, ale vyvíjali sa podobne dramaticky v súlade s tým, ako sa menila situácia v Československu v rokoch 1967 a 1968. Pod vplyvom vonkajších okolností prehodnocovali svoje názory, postoje, rozhodnutia.
Vo filme bola aj zaujímavo spracovaná téma manipulácie občanov nielen samotnými príslušníkmi ŠTB, ale aj ich pomocníkmi, takzvanými prevracačmi kabátov, ľuďmi, ktorí sa ako klzké úhory schovávali a znovu objavovali, vyťažiac z každej situácie pre seba maximum. Typickým príkladom bol Tomáš Maštalír v úlohe riaditeľa Úradu dopravy a spojov, u ktorého ste mali pocit, že z neho sliz priam steká z plátna. Samozrejme, i vtedy a prakticky stále sa riešia otázky, koľkí dobrovoľne či nedobrovoľne podpísali vstup do ŠTB a či tí, ktorí nepodpísali, sú lepší ako tí, čo podpísali. Nemyslím si, že máme právo to hodnotiť a riešiť niečí morálny profil. Napríklad, vo filme ukázaný tlak, vyvíjaný na hlavného hrdinu Tomáša, sa jednoducho nedal ustáť. Jeho zodpovednosť za mladšieho brata prevážila nad odporom k režimu. Predstavila som si seba ako matku v tej situácii – čo by som asi urobila, keby sa mi niekto vyhrážal, že buď podpíšem spoluprácu alebo sa zajtra moji synovia nevrátia zo školy?!
Pri tvorbe knihy Deti z fary som sa rozprávala s tými, ktorí vyrastali v rodinách evanjelických farárov v socialistickom Československu. Práve mnohí z nich zažili na farách nielen prepadovky príslušníkmi ŠTB, ale mnohí bohužiaľ aj to, ako ich otcovia boli bez udania dôvodu odvlečení a oni sa až po niekoľkých dňoch dozvedeli, že kopú uránovú rudu v Jáchymove. Môj ocko pôsobil našťastie celý život iba na dedine, nemal žiaden vplyv ani kontakty a tak nebol pre tajných zaujímavý, aj keď je pravda, že po každom návrate z dovolenky v NDR, ktorú nám sprostredkoval Svetový luteránsky zväz, sa u nás na fare niekto objavil a vyzvedal. Samozrejme, vyšší cirkevní funkcionári boli bežne tajnými sledovaní a mnohí z nich aj spoluprácu podpísali, čo po odtajnení zväzkov neurobilo v cirkvi dobrú krv – ale to bolo tak asi všade.
Dej prezrádzať nebudem, iba ešte doplním, že vo filme vystupujú skutočné postavy, že novinári ako Šťovíčková či Weiner skutočne existovali a v tých turbulentných časoch bojovali za slobodu slova ako redaktori Československého rozhlasu. Podobne ako hlavný hrdina divadelnej hry a aj knihy Horúce leto 68 ktorý musel ako redaktor Slovenského rozhlasu emigrovať aby prežil, tak aj oni nasadzovali svoje životy v boji proti totalitnému komunistickému režimu. Tu musím vyzdvihnúť herecký výkon Táni Pauhofovej v úlohe zahraničnej redaktorky Šťovíčkovej, ktorá excelentne stvárnila túto krehkú a zároveň silnú ženu, milujúcu svoju prácu a svoju vlasť. Herecké výkony celkovo boli ďalším výrazným bonusom filmu, ktorý by mal naozaj vidieť každý – aby sme si vážili tých, čo za slobodu bojovali a aby sme urobili všetko pre to, aby sme ju znovu nestratili, pretože stratou slobody slova sa to vždy všetko iba začína!
Soňa Bulbeck (spisovateľka a blogerka)
