Opäť žiari tak, ako jej knižné príbehy: v očiach iskra, úsmev, dobrá nálada. V tomto roku ju totiž prvý raz v živote preskúšalo zdravie – a to teda poriadne. České časopisy vychádzali plné obáv, že sa ich obľúbená spisovateľka ocitla na hranici medzi životom a smrťou, a Jana Benková nám priblížila, ako sa cíti dnes. Ale už sa opäť dostáva do svojej obvyklej skvelej kondície – píše novú knihu! A ako prvým nám prezradila, ktorá populárna herečka bude na obálke jej ďalšieho románu!
Začiatok roka bol pre teba ťažkou skúškou, prežila si vážny fyzický kolaps. Premýšľaš nad tým? Pamätáš si, ako sa to stalo?
Občas na to myslím, lebo stále mám sklony vracať sa k rýchlemu pracovnému tempu, ale musím sa učiť trochu spomaliť. Je to v mojom prípade ťažké, môj život je konštantná dynamika, ale keď sa doliečim, budem si vyberať už iba tie výnimočné pracovné ponuky, nebudem robiť všetko, čo mi príde pod ruku. A áno, spomínam si, čo sa udialo. Odpadla som v obchode, bez varovných signálov. Nebyť bratislavského policajta Lukáša, nie som tu. Zareagoval okamžite, začal ma oživovať a privolal záchranárov. Milý Lukáš Le Trong, ďakujem za záchranu života. Sme v kontakte a už zrejme nepotrvá dlho, keď ho konečne budem môcť objať.
Vieš, prečo sa ti to prihodilo?
Žiadne rizikové faktory som na takúto príhodu nemala, v mojom živote sa nevyskytuje alkohol, cigarety, stres viem eliminovať, rada športujem. Bola to vraj nakumulovaná dlhodobá pracovná záťaž na organizmus, ktorú som si neuvedomovala alebo nepripúšťala. Do konca roka ešte budem na PN-ke, potom sa chcem naplno vrátiť k písaniu. Možno znova aj do politického zákulisia, odkiaľ mám aktuálne v rámci strategického či mediálneho poradenstva najviac pracovných ponúk. Uvidíme, mám čas na rozhodnutie.
Čo ty a sociálne siete? Sleduješ niekoho? Prečo ich nevyužívaš viac?
Lebo nepodlieham módnym vlnám a toto je jedna z nich, ktorá ľudí len ohlupuje a zamedzuje osobnému kontaktu. Nesledujem nikoho. Využívam ich iba na oznamy o niektorých svojich mediálnych výstupoch ku knihám alebo na reklamy kníh – tých mojich alebo diel od ľudí, ktorých mám rada. Sociálne siete ani internet neriadia môj život a nikdy ho zásadne nebudú ovplyvňovať.
Nedočítali sme sa na nich ani o tvojom januárovom fyzickom kolapse…
Pretože mám čo ponúknuť aj bez tejto platformy, nie som typ s prázdnym životom, ktorý je odkázaný na pridávanie statusov, kedy bol v ktorom obchode či dovolenke alebo dokonca na lekárskej pohotovosti. Obludné dno komunikácie. Nik by sa o mojom kolapse nedozvedel vôbec, ak by som nemusela zrušiť v prvom polroku množstvo plánov ako besedy s čitateľmi či účinkovanie v televíznych programoch. Toho sa chytili české médiá, tak som musela s pravdou von a následne sa to dozvedeli aj ľudia na Slovensku.
Aké si mala reakcie?
Boli ich stovky. Podporné správy, maily, telefonáty. Zomklo sa okolo mňa také množstvo vzácnych ľudí, rodina, moji najbližší priatelia a skvelí lekári, že nebolo inej cesty, len úspešne napredovať v liečbe. Od budúceho roka by som mala byť fit, v normálnom pracovnom i súkromnom režime, len s tým rozdielom, že si povinností na seba nenaložím za troch.
Ale v tomto roku ti vychádza tiež niekoľko nových kníh…
Všetko bolo pripravené v predstihu. Na jar uzrel svetlo sveta slovenský román Milujem drámu, ktorý je v predaji aj na predvianočnom trhu, a v zahraničí sú to tento rok dovedna až tri preklady. Najnovší je vianočný príbeh v češtine Všude samé zázraky. Je to už moja 21. kniha v tomto mojom druhom domove, Česku, a na Slovensku mi román Zákon červeného rúžu vyjde začiatkom budúceho roka ako moje 48. dielo v poradí. To všetko bez akejkoľvek finančnej podpory štátu, aby sme reagovali aj na vysoko aktuálne tému prísaviek na štátnych dotáciách, ktorá na Slovensku aktuálne poletuje v éteri. (úsmev) Všetko, čo mi Naše vojsko s pánom Drtinom a jeho supertímom, najmä mojím najobľúbenejším úžasným grafikom Miškom Dočkalom a jazykovou redaktorkou Laurou Krauz, tento rok vydalo, pre mňa znamená veľmi veľa – ľudsky obrovskú podporu a úplne najkrajšiu motiváciu vyliečiť sa a vrátiť sa do normálneho života. Ďakujem za to je iba slabé slovo.
Darí sa ti už napísať aj niečo nové?
Román, ktorý vyjde v prvom štvrťroku 2025 opäť pod hlavičkou nakladateľstva Naše vojsko, bol hotový tiež ešte pred mojím kolapsom. Volá sa Zákon červeného rúžu – príbeh o tom, ako rozdielne prežíva rozchod s partnerom žena a ako vníma podobnú situáciu muž. Podľa šablóny, že muži sú z Marsu a ženy z Venuše. Pri tejto knižke bude prekvapením aj obálka. O mne je známe, že keď si nevyberiem vhodné foto na titulku knihy vo fotoagentúrach, umiestňujem na titulku aj známe tváre. Som totiž presvedčená, že na českej i slovenskej scéne máme nielen zaujímavé a krásne ženy, ale aj niekoľko špičkových fotografov. Ich dielo je také inšpiratívne a hodnotné, že sa mi zdá až škoda, že sa objaví v rámci médií iba v novinách či časopisoch. Kniha má dlhšiu životnosť, vlastne je večná, určite s radosťou ich prácu takto posúvam. Už som mala na knižkách fotografie od Stanky Hricovej, Martina Fridnera, Rasťa Brezovského či Patrika Minárika. Veľmi si to vážim. Na románe Zákon červeného rúžu bude opäť známa tvár, krásna, skvelá, populárna herečka, ktorá je aj aktuálne na očiach v televízii – Liv Bielovič. Je mi veľkou cťou, že fotografiu na obálku mi venoval špičkový český fotograf, pán Jakub Ludvík. Dúfam, že aj čitatelia budú mať rovnakú radosť ako ja!
Mala si aj iné ponuky na obálku?
Áno, od niekoľkých modeliek i fotografov, ale žiadna mi nepripadala dokonale výstižná. Chcela som teda osloviť jednu výbornú českú speváčku, či spolu niečo nevymyslíme, ale napokon prišiel s perfektným nápadom môj dlhoročný skvelý priateľ a novinár Erik Kollárik. Navrhol mi práve Liv Bielovič a vybrali sme foto od pána Jakuba Ludvíka. Som nadšená a veľmi vďačná! Knižka vyjde v prvom štvrťroku 2025, tento rok je v predaji ešte môj román Milujem drámu. Nuž – a písať sa mi už darí a aj veľmi chce, dokončujem ďalší rukopis, ktorý sa však k čitateľom vyberie až v druhom polroku 2025. Je plný lásky, úsmevu, energie a nádeje, odráža úsek môjho života, v ktorom ju práve tvorím, takže si v prvej tretine čitatelia nájdu aj osobnejší vklad, hoci zvyčajne svoje súkromné zážitky do kníh nezaraďujem.
Tvoje perfektné manažérske schopnosti ako pridaná hodnota popri tých autorských, ale aj kreativita sú známe, vždy si bola aj marketingovo desať krokov pred ostatnými. Pamätáme si, že práve ty si pred desiatimi rokmi začala s bilbordmi na propagáciu novej knihy spolu s tvojou tvárou ako autorky, až potom to, ako i mnohé tvoje nápady, nasledovali aj ďalší…
Marketingové kampane si kreujem a riadim sama, pretože viem, čo od nej presne chcem a očakávam a v čom i ako sa najlepšie cítim. Bilbordy nám vtedy priniesli napríklad pri románe Slečna nebezpečná asi najrýchlejšiu potrebu dotlače, kniha sa vypredala za necelé tri mesiace. Prvú aj druhú bilbordovú kampaň mi graficky pripravovala moja dlhoročná kamarátka Ivanka Benková. Ide síce iba o zhodu priezvisk, ale poznáme sa od našich začiatkov v médiách a je už ako moja rodina – navyše extrémne šikovná, takže sa na ňu plne spolieham a dôverujem jej schopnostiam i vkusu aj napríklad pri tvorbe mojich podpiskariet. Veľmi jej za autorský vklad ďakujem, je pre mňa nenahraditeľná.
Vieme, že si ako autorka vo svojich začiatkoch prešla aj ťažším obdobím, čo sa týka vzťahov v literárnej brandži…
Nebolo to pri úplných začiatkoch, mala som vtedy vydaných už zo desať kníh a vyšiel mi práve román Slečna nebezpečná, ktorý sprevádzala bilbordová kampaň. O niekoľko mesiacov nato som sa stala v ankete najväčšieho internetového kníhkupectva Martinus TOP autorkou roka. To, akú vlnu zloby, závisti, nenávisti a absolútneho ľudského primitivizmu mi to vtedy od kadejakých autoriek prinieslo, bolo priam neuveriteľné. Už len ten fakt, že sa niekto zaoberá totálnymi marginalitami a intriguje v rámci nejakej ankety, že manipuluje mojím menom v kadejakých svojských súvislostiach, hoci ma vôbec nepozná, ma šokovalo, pretože ja žijem inak ako ony a každému doprajem. Dnes už o tom rozprávam ako o veselej historke a odkrývaní charakterov, ktoré sa v oblasti slovenskej literatúry pohybovali – a možno dodnes pohybujú, neviem – no s odstupom času sa už iba čudujem, že som sa tým vtedy vôbec zaoberala. Už viem, že iným ľuďom sa pokúšajú ublížiť iba tí extrémne nešťastní, frustrovaní alebo patologicky závistliví a hlúpi. Tu sa vtedy v tých zlostných ženských spojilo asi všetko dokopy. Vážim si však, že mi tento zážitok vyčistil okolie.
Z akého prostredia bude román, ktorý si práve dopísala?
Vzhľadom na to, že sa celý život pohybujem v zákulisí médií a vnímam, čo sa tam deje, akí ľudia ich riadia aj akí sa v nich pohybujú, som tento priestor v takmer dokončenej knihe Keď sa žena zamiluje poodhalila aj svojim čitateľom. Vyjde v druhej polovici budúceho roka. Najprv mi však v tomto príbehu vyšla situácia v redakciách akosi príliš negatívne – v novinách, časopisoch je dnes toľko gramatických i štylistických chýb a úroveň spisovnej slovenčiny takmer žiadna, že si ich pomaly prestávam kupovať aj sledovať na weboch, a ani rozhovory o nových knihách už zopár rokov nerobím zďaleka všade. Desí ma tento trend, je to každým rokom horšie, a tých skutočných novinárov, ktorí vedia písať aj čítať, zostáva už iba hŕstka. Tak teraz hľadám ešte motív, čo v románe doplním z mediálneho sveta aj pozitívne. (smeje sa)
Nedávno si v jednom rozhovore spomínala, že sa nečuduješ, že si mnohé časopisy či noviny ľudia prestávajú kupovať…
Po trapase na letnej olympiáde v Paríži s našimi športovcami, keď sa zmohli na jedinú medailu, som sa tešila na výkony našich úžasných paralympionikov. Ako v každých pretekoch, ani tentoraz nesklamali. Veronika, Radko, páni Riapoš a Lovaš si zaslúžia nielen rešpekt a obdiv, ale aj desaťnásobnú a všestrannú podporu štátu v porovnaní s tým, čo mali doteraz. Zdravým športovcom by som štátne podpory krátila alebo zrušila, neprinášajú nám v ostatných rokoch žiadne významné výsledky, pritom sme mali zlaté generácie v mnohých zimných i letných športoch. Všetko je aj v oblasti športu zničené podobne ako hospodárstvo tohto štátu, ktoré sme mali do 90-tych rokov vybudované a stabilné. Očakávala som aspoň to, že sa naši paralympionici po zisku medailí budú na mňa pozerať z každých novín, tituliek časopisov. No v mnohých médiách sa ich úspechy dostali iba do krátkej správy či stĺpčeka, v niektorých ani tam. Takže na to môžem čakať ďalej tak, ako oni na podstatne vyššiu podporu štátu. Smutné vo všetkých súvislostiach.
Pôsobila si vo viacerých médiách, vlani v programovom časopise, kde si sa venovala rozhovorom so známymi televíznymi tvárami…
Bola to veľmi príjemná práca v perfektnom tíme ľudí a pre mňa aj zaujímavá skúsenosť v tom, ako veľmi slabo – až na zopár výnimiek – pracujú PR oddelenia televízií. Žasnem doteraz a využívam tieto zábavné skúsenosti vo svojich knihách.
A čo osobnosti?
K rozhovorom s nimi som sa vrátila po rokoch, tak som bola zvedavá, ako sa prostredie tohto veľkého a významného šoubiznisu vyvíja. (smeje sa) Nuž, zmenilo sa veľa, majstrovské osobnosti typu Karla Gotta, Jiřiny Bohdalovej, Helenky Vondráčkovej, Ivy Janžurovej už buď nemáme alebo sa v tvorbe, ktorú teraz médiá propagujú, vyskytujú, žiaľ, oveľa menej. Ale medzi hercami či moderátormi som stretla aj niekoľko profesionálov. Za všetkých pomenujem skvelú, žiarivú Mariannu Ďurianovú. Absolútne profesionálny prístup. Je stále krajšia, stále megaúspešná, nemá rečové chyby a vyjadruje sa spisovnou slovenčinou, lebo si váži diváka. Vymenuj mi aspoň troch ďalších moderátorov, ktorí toto majú. Nenájdeš ich toľko. Ale nie je vylúčené, že po dvoch knihách Rozhovory na telo pripravím ešte aj ďalšiu podobnú, niektorí herci či speváci sú pre mňa zaujímaví.
Pozeráš slovenské televízie?
Občas nejaký dokument. Nebavia ma tristoprvé reprízy repríz či trápne seriály a filmy, nakúpené v jednom balíku za päť dolárov. Domáce skutočne zábavné programy v porovnaní s tými z osemdesiatych či deväťdesiatych rokov už vlastne neexistujú, len také tie čudné šialenstvá plné silených úsmevov účinkujúcich. Som absolútnym konzumentom televízneho spravodajstva, avšak pri tej biede slovenskej ponuky prinútená, žiaľ, pozerať oveľa viac zahraničné kanály. Najčastejšie prepínam na ČT24, kde nájdem všetko, čo sa deje, okamžite a v tej najvyššej profesionálnej kvalite. Žiadne hlúposti, nekonečné diskusie o ničom pri slabej lampe či so samozvanými expertmi. Na Slovensku máme tri celoplošné spravodajské televízie. Veľmi slabé. Tá verejnoprávna si žije vo vlastnom svete a na horúce aktuality či tlačovky by som tam musela čakať dlhé hodiny, často by som sa nedočkala. Ja chcem vedieť o aktuálnej udalosti hneď. Tá najstaršia spravodajská tiež vo flexibilite poriadne zaostáva. Najaktuálnejšou sa mi zdá JOJ24, ktorá reaguje na horúce udalosti a prináša ich rýchlo, no mňa tam veľmi odrádza nepochopiteľný fakt, že odseknú tlačovku v priamom prenose v jej polovici, či množstvo pravopisných i faktických chýb v titulkoch správ i hovorový/nárečový prejav redaktorov/moderátorov, z ktorých väčšina nemá o spisovnej slovenčine ani potuchy – a čo je najhoršie, evidentne ani o témach, ktoré čítajú z čítačky. Nedokážu hosťovi v štúdiu položiť relevantnú otázku, pýtajú sa hlúposti ako mnohí redaktori na tlačovkách, keď nepochopia tému. Diváka, ktorý túži aspoň v spravodajstve počúvať informáciu kvalitnú a bez množstva chýb, to nesmierne vyrušuje.
Aké knihy máš na svojom nočnom stolíku?
Žiadne, lebo večer vkĺznem pod perinu a hneď zaspím. (úsmev) Ale čítam teraz po jednom politickom elaboráte dve knihy od výnimočného českého autora životopisov o slávnych ľuďoch a rozhovorov Miroslava Graclíka – zbierku Trochu jiné Rozhovory a knižku o Ivete Bartošovej Má dcera Iveta, plnú exkluzívnych informácií, ktorú napísal s pánom Vaškom Nekvapilom a mamou speváčky. Odporúčam, obe sú výborné!
– red –
Foto: archív autorky
