Vychádza už 10. detektívka v sérii príbehov o policajnom vyšetrovateľovi Patrikovi Hendströmovi a spisovateľke Erike Falckovej. Novinka s názvom Bosorka opäť ukazuje odvrátenú tvár mestečka Fjällbacka. Spisovateľská sila Camilly Läckbergovej spočíva v jej schopnosti umne zaznamenať a opísať aj tie najmenšie každodenné detaily… toto je jedna z jej najsilnejších kníh, povedali v televíznom ráne Švédskej televízie SVT.
Patrik Hedström a jeho kolegovia na tanumhedskej policajnej stanici vyšetrujú nový prípad. Zo statku za mestečkom zmizla štvorročná Linnea a obyvatelia Fjällbacky si spomenuli na starú tragédiu. Z toho istého miesta pred tridsiatimi rokmi zmizlo dievčatko, ktoré neskôr našli mŕtve. Zo zločinu vtedy obvinili dve trinásťročné dievčatá, Helen a Marie, tie sa však pre svoj nízky vek vyhli väzeniu. Je to naozaj náhoda, že Linnea sa stratila v čase, keď sa jedno z obvinených dievčat, v súčasnosti už svetoznáma herečka Marie Wallová, vrátilo do Fjällbacky?
Vyšetrovanie rozjatruje mnoho starých rán, začína sa lov na páchateľa a strach obyvateľov pred neznámym má fatálne následky.
Špičková severská krimi.
The Times
Bosorka je temný príbeh o smrti jedného človeka, ktorá sa dotkne mnohých. Smútok sa šíri ako kruhy na vode. A najviac zasiahne tých uprostred…
Camilla Läckbergová je držiteľka ocenenia Švédska spisovateľka roka 2006, predala vyše 20 miliónov kníh vo viac ako 60 krajinách sveta.
Raz na Vianoce dostala od svojich blízkych kurz tvorivého písania – Ako napísať zločin. Hneď po skončení kurzu začala písať svoju prvú detektívku Ľadová princezná. Vo svojich detektívkach využíva aj profesionálne znalosti svojho druhého manžela, ktorý je policajtom.
Hlavnými hrdinami jej románov sú spisovateľka Erica Falcková a detektív Patrik Hedstrӧm a všetky knihy sa zatiaľ odohrávajú v prímorskom mestečku Fjällbacka, v ktorom sa Camilla Läckberg narodila.
Viac mrazivých príbehov z drsného severu
Začítajte sa do novinky Bosorka:
Ťažko povedať, aký život by malo toto dievčatko. Čo by z neho vyrástlo. Kým by sa stalo. Čomu by sa venovalo, koho by ľúbilo, za čím smútilo, čo by stratilo a čo získalo. A či by malo deti a čo by z nich vyrástlo. Predstaviť si ho ako dospelú ženu je veľmi ťažké. Veď v štyroch rokoch nič nie je úplne jasné.
Oči sú raz modrejšie, raz zelenšie. Keď sa narodilo, malo tmavé vlasy, ale teraz už boli svetlé, s jemným nádychom doryšava, no to by sa určite ešte zmenilo. V tejto chvíli sa to nedalo určiť. Dievča ležalo otočené tvárou k jazernému dnu. Zátylok mu pokrývala hrubá vrstva zrazenej krvi a svetlejšie odtiene vlasov prezrádzali len pramienky na temene, čo sa vlnili vo vode. Nedá sa však povedať, že výjav s mŕtvym dievčatkom pôsobil desivo. Pravdepodobne by to bolo tak, aj keby neležalo vo vode, lebo všetko navôkol bolo ako vždy. Aj zvuky lesa. Cez konáre stromov prenikali rovnaké lúče, ako keď sem v istej časti dna zasvieti slnko. Voda okolo dievčatka sa takmer nehýbala, hladinu len chvíľami rozcerila vážka, čo na nej pristála. Premena telíčka sa už začala, onedlho sa malo stať súčasťou lesa a vody. Keby ho nenašli, príroda by si ho postupne prisvojila.
V tejto chvíli ešte nikto ani netušil, že malá sa stratila.
„Čo si myslíš, mala by mat tvoja mama biele šaty?“ s touto otázkou sa Erika obrátila k Patrikovi na manželskej posteli.
„Veľmi vtipné, len čo je pravda,“ zafunel.
Erika sa rozosmiala a žduchla ho do boku.
„Prečo je pre teba také ťažké prijať fakt, že tvoja mama sa ide vydávať? Tvoj otec sa znova oženil už pred rokmi, ale to sa ti nevidelo ani trochu zvláštne!“
„Viem, je to odo mňa hlúpe,“ Patrik potriasol hlavou, prehodil nohy cez peľasť a začal si naťahovať ponožky. „Gunnara som si obľúbil a teším sa, že mama nezostane sama…“
Postavil sa a natiahol si džínsy.
„Iba sa mi to zdá trochu zvláštne. Odkedy sa pamätám, mama bola sama. Keby som to celé analyzoval, zrejme ma máta nejaký syndróm mamovsko-synovského vzťahu. Skrátka, pripadá mi to… cudné… že mama bude s niekým žiť.“
„Chceš tým povedať, že sa ti vidí cudné, že bude spávať s Gunnarom?“
Patrik si zapchal uši.
„Prestaň!“
Erika so smiechom doňho hodila vankúš, čo sa k nej vzápätí vrátil, a vypukla vankúšová vojna. Skončila sa tým, že Patrik sa vrhol na Eriku a boj sa menil na hladkanie a vzrušené vzdychy. Nahmatala horný gombík jeho džínsov a začala mu ich odopínať.
„Čo robíte?“
Majkin zvučný hlások ich zaskočil, obaja sa otočili k dverám. Nestála v nich iba Majka, ale aj poskakujúce dvojčatá, radostne sledujúce zábavu rodičov v posteli.
„Iba sa trochu šteklíme,“ hlesol Patrik a rýchlo vstal.
„Už by si mohol opraviť zámku,“ sykla Erika a pritiahla si perinu pod bradu.
Sadla si a podarilo sa jej vyčariť úsmev.
„Choďte dolu a prestrite na raňajky, hneď prídeme za vami.“
Patrik sa medzitým stihol doobliekať a vyšikoval deti do kuchyne.
„Ak nevieš opraviť tú zámku, popros Gunnara. On a jeho opravársky kufrík sú vždy k dispozícii. Pravda, ak teraz náhodou nemá na práci čosi úplne iné… s tvojou mamou…“
„Prestaň s tým, nevyrývaj!“ so smiechom jej pohrozil Patrik.
Rozveselená Erika sa slastne vystrela. Dožičí si ešte aspoň chvíľočku pokoja. Mat seba za šéfa predstavovalo nepopierateľnú výhodu, že nemusí sledovať čas, no zároveň to bola aj nevýhoda. Práca spisovateľa si vyžadovala charakter a sebadisciplínu. A z času na čas sa treba zmieriť s pocitom samoty. Napriek tomu svoju prácu milovala, rada písala, oživovala príbehy a rozprávala osudy ľudí. Páčilo sa jej skúmať, pátrať a zisťovať, čo sa vlastne stalo a prečo. Príbeh, ktorým sa teraz zapodievala, jej už dávno mátal v hlave. Prípad malej Stelly, ktorú uniesli a zavraždili Helen Perssonová a Marie Wallová, sa jej hlboko dotkol a do dnešných dní ju dojímal, tak ako všetkých obyvateľov Fjällbacky.
No a Marie Wallová sa sem práve vrátila. Známa hollywoodska hviezda prišla do Fjällbacky natáčať film o Ingrid Bergmanovej. V mestečku to od vzrušenia bzučalo ako v úli.
Nebolo človeka, ktorý by nepoznal aspoň jedného aktéra prípadu, či dokonca celú rodinu. Vo všetkých rezonovala otrasná spomienka na júlové popoludnie roku 1985, keď sa v lesnom jazierku našlo Stellino telo.
Erika sa otočila na druhý bok a uvažovala, či aj v ten deň slnko hrialo tak príjemne ako dnes. Keď si pri deťoch nájde čas na chvíľočku odbehnúť do pracovne, zaručene si to overí. No to ešte trochu počká. Zatvorila oči a slastne driemala, ukolísaná hlasmi, čo k nej doliehali z kuchyne na prízemí.
Helen sa predklonila a pohľadom blúdila po okolí. Spotenými dlaňami sa opierala o kolená. Dnes vytvorila osobný rekord, hoci vybehla neskôr než zvyčajne.
Pred ňou sa rozprestieralo pokojné modré more, no v jej vnútri zúrila búrka. Helen sa vystrela a objala sa rukami, lebo sa ustavične triasla. Jej mama tomu hovorila, že „ju preskočila smrtka“. Možno na tom je niečo pravdy. Niežeby ju práve teraz obchádzala smrtka, ale niekde určite máva kosou.
Čas urobil svoje, spomienky vybledli. Zreteľne si však pamätá hlasy, ktoré sa dožadovali presnej odpovede, chceli vedieť, čo sa stalo. Jednostaj opakovali to isté, nakoniec už nevedela, čo je ich a čo jej pravda.
Milan Buno, literárny publicista
