Meno Karel Plíhal je na českej hudobnej scéne považované za synonymum pre pesničkárstvo prvotriednej kvality. Jeho minipríbehy s vtipne poetickými textami a originálnym sprievodom rezonujú naprieč generáciami už niekoľko dekád. Teraz, s blížiacimi sa Plíhalovými šesťdesiatymi narodeninami sa Supraphon spoločne s legendou českej pesničkárskej scény obhliada späť za obdobím, kedy sa to albumovo celé začalo. Robí tak prostredníctvom 2CD Alba & bonusy 1984-1990, ktoré zhŕňa prakticky celé jeho supraphonsko-pantonské nahrávacie obdobie. Niektoré z piesní iste zaznejú aj v rámci Plíhalovho návratu na koncertné pódiá, ktorý sa uskutoční v októbri 2018 s novým spoluhráčom, gitaristom Petrom Fialom.
Plíhalove pesničky by mohli spájať generácie, len tá staršia o tom zatiaľ nevie. Snáď preto tak dlho trvalo, než sa im otvorili brány nahrávacích štúdií, zatiaľ čo verní mladí poslucháči ich už roky poznajú desiatky, písal Čestmír Klos vo svojom texte na obale eponymného debutu Karel Plíhal v roku 1985, a možno vtedy ešte ani sám netušil, aké pravdivé slová to sú.
Album, ktorý priniesol výsek z niekoľkých desiatok Plíhalových starších pesničiek, ktoré boli v sprievode hostí nahrané v českobudějovickom rozhlasovom štúdiu, zostal i napriek toku času krásnou trvalkou a nespochybniteľným klenotom. Teraz na ňom navyše nájdeme sedem zaujímavých bonusov, ktorými sú predovšetkým koncertné verzie dobových piesní, ale tiež niekoľko výnimočných coververzií ako napríklad Ommadawn Mikea Oldfielda.
Slová ako trvalka a klenot môžeme smelo použiť aj v súvislosti s druhým albumom Karel Plíhal… Emil Pospíšil… (1989), ktorý bard nahral v roku 1988 opäť v Českých Budějoviciach – ako už názov napovedá – spoločne so svojím dlhoročným olomouckým kamarátom a výborným gitaristom Emilom Pospíšilom. Hravé texty i svojbytná poetika zostávajú, zároveň je tu ale očividný tvorivý i muzikantský posun, ktorý sa odrazil aj v následnom spoločnom vystupovaní s Pospíšilom.
Bol vynikajúci, všestranný gitarista, ktorý dokázal svojím spôsobom hry dokonale podporiť náladu piesní, bez toho, že by sa zbytočne hudobne predvádzal. Navyše to bol veľmi milý, priateľský človek. Po nahratí albumu sme spolu začali koncertovať, čo bolo pre mňa jedno z mojich najkrajších hudobných období. Aj keď sa Emil postupne začal stále viac venovať svojim vlastným hudobným projektom, hrali sme spolu až do roku 1994, kedy vážne ochorel a zomrel. Emil bol jeden z mojich najbližších priateľov, spomína sám Plíhal na svojho parťáka a priateľa, ktorý sa zásadnou mierou podpísal pod jeho druhý radový album. Ten je v tohtoročnej reedícii doplnený o malý koncertný záznam z roku 1989, od letných Svojšíc po decembrovú Lucernu, teda od ešte inotajovej Špíny po ironické ponovembrové Co jsme si, to jsme si.
Nech už počúvame jednotku alebo dvojku, počujeme umelca síce možno najskôr na začiatku sólovej kariéry, ale už s puncom jedinečnosti, ktorá pretrváva dodnes. Plíhal je tu už suverénne spoznateľný, jemne odhaľujúci inšpirácie a naplno inšpirujúci. Vyšiel z väčšej muzikantskej bandy, vyskúšal rôzne spolupráce, ale nakoniec proti publiku vždy zostal len jeden človek a jedna gitara. Strunové party si nijako neuľahčoval, písmenkové odkazy komerčne netrivializoval, estrádne príležitosti dôsledne zanedbával. Platí to stále, dodáva v booklete albumu jeho editor Karel Deniš.
