Sú hrdí na svoj národ, sú to patrioti, milujú svoju krajinu a okrem toho, že si vedia dupnúť, keď je to treba, je ešte jeden deň v roku, keď sú všetci na nohách, a v nádherných a príšerne drahých krojoch (bunad) a s vlajkami v rukách vyrážajú do mesta. Reč je o 17. máji, najväčšom nórskom sviatku.
Genéza nórskej histórie, ktorá sa viaže k tomuto sviatku je obsiahla, najpodstatnejšie však je, že 17. mája 1814 získalo Nórsko samostatnosť, vytvorilo vlastnú ústavu a stalo sa hrdým a sebavedomím národom, ktorým je dodnes.
Stručný pohľad do dejín by mal informovať o tom, že od roku 1380, bolo dovtedy samostatné kráľovstvo zjednotené v únii s Dánskom, v ktorom sa sústreďovali všetky najdôležitejšie inštitúcie. Od začiatku 19. storočia Nóri čoraz hlasnejšie volali po tom, aby sa aspoň univerzita a banka usídlili v Nórsku. Keď sa v roku 1807 Dánsko pridalo k Napoleonovi, čo poškodzovalo záujmy Nórska, začínali sa objavovať hlasy, aby sa Nórsko spojilo so Švédskom. V januári 1814 sa napokon Dánsko muselo vzdať nórskej časti krajiny, ktorú získal švédsky kráľ.
Udalosti nabrali na obrátkach. Nóri sa s podporou dánskeho princa Christiana Frederika pokúsili získať samostatnosť. Ten bol napokon konfrontovaný s požiadavkou Nórov o nastolenie ústavy. To vyústilo vo finále k tomu, že 17. mája 1814 prijalo nórske ríšske zhromaždenie nórsku ústavu a zvolilo dánskeho princa Christiana Frederika za nórskeho kráľa. Histórii severskej krajiny by sa dalo samozrejme venovať omnoho obšírnejšie, ale podstatné je, že napriek mnohým úpravám a dodatkom, je ústava z roku 1814 stále platnou ústavou Nórska.
A práve preto je 17. máj najväčším nórskym sviatkom, ktorý oslavujú absolútne všetci. V Oslo bolo tento rok neuveriteľných 23 stupňov, svietilo slnko a v dave tisícok a tisícok ľudí pojedajúcich bollere (sladký koláč v tvare slovenskej žemle), hod dogy (pølse med brød), či lížúcich zmrzlinu (is) sa zdalo, že vrcholí leto.
Sprievod plný detí zo škôl z celého mesta (barnetoget) sa tiahne hlavnou triedou (Karl Johans gate), okolo parlamentu (Stortinget) až ku kráľovskému palácu (Slottet), na ktorého balkóne trpezlivo stojí kráľovská rodina a nadšene, pokojne i štyri hodiny, máva prechádzajúcemu davu, ktorý sa následne ulicami mesta preštrikuje až do prístavu (Aker Brygge), kde sa deti rozbehnú do stánkov so sladkosťami, zmrzlinou, či nápojmi a môžu si dopriať čokoľvek a v akomkoľvek množstve, pretože 17. mája majú všetko dovolené.
Oslavy 17. mája by mnohým našincom zrejme pripomenuli československé prvé máje, kedy sme povinne mávali papalášom na tribúnach a tešili sa na prvú zmrzlinu v tom roku. A nevedeli sme sa dočkať, keď to celé skončí a pôjde sa domov. V Nórsku je to úplne iné. Nóri sa do ulíc vydávajú s nadšením a oslavujú svoju samostatnosť, na ktorú sú náležite hrdí. Kričia, gratulujú si navzájom, spievajú oslavné piesne, hrajú na hudobných nástrojoch a usmievajú sa.
Hlavnú časť sprievodu v hlavnom meste, ktorý sa popred kráľovský palác a ulicami Osla tiahne aj neuveriteľné štyri hodiny, tvoria deti z vybraných základných a stredných škôl z celého Osla. Nie všetky školy sa však dostanú do hlavného sprievodu a tak sa mnoho osláv koná aj v jednotlivých častiach Osla. Neexistuje však škola, ktorej žiaci by dlho pred 17. májom nepripravovali program a následne si sviatok neužili, či už v hlavnom sprievode, v jeho lokálnej časti a samozrejme, po celom Nórsku.
Tento deň v Nórsku je Dňom ústavy. Radosť, nadšenie, šťastie, úsmev ako vyjadrenie patriotizmu. Očividná hrdosť z toho, že títo ľudia sú súčasťou silného kráľovstva, ktoré sa stará o blaho národa a počúva svojich ľudí. Kráčam hlavnou triedou, tlačím sa pomedzi davy ľudí a rozmýšľam, prečo Slováci takto honosne neoslavujú prvý september? Odpovede nachádzam, ale to by bolo na úplne iný materiál…
Pavol Božík
