V piatok 22. júla 2011 o 15. hodine a 17. minúte zaparkuje pred jednou z budov vo vládnej štvrti v Oslo biela dodávka. Hoci to bolo nezvyčajné, chvíľu to nikoho nevytrhlo z kontextu bežného dňa. Z dodávky vystupuje muž v policajnej uniforme. S puškou na pleci odchádza po priľahlej ulici Akersgata smerom od centra. Neponáhľa sa, kráča pokojným krokom. Jeho oblečenie a hlavne puška na pleci prekvapia jediného muža. Je v stredných rokoch, vyberá mobilný telefón z vrecka a telefonuje na políciu, čo práve videl. Je piatok popoludní. Vonku zamračené, okolo 20 stupňov, miestni sa vracajú z práce v nádeji na pokojný víkend, plus turisti. Nikoho ani len nenapadne, že sa začína najväčšia dráma v histórii súčasného Nórska. Polícia prijíma hlásenie od muža z ulice, no kým sa mu začne venovať, zapadne telefonát v slede nasledujúcich udalostí.
Muž z dodávky nasadá o pár ulíc ďalej do pripraveného pick-upu a vyráža na zhruba štyridsaťminútovú cestu von z mesta, smerom na Drammen, Hønefoss, Bergen. Prešlo 7 minút.
Kým má niekto čas začať sledovať pohyb podozrivého, ktorého pred chvíľou nahlásil na polícii muž z ulice, dodávka vo vládnej štvrti letí do vzduchu. Aj keď, to označenie nie je celkom na mieste. Po aute ostáva niekoľkometrový kráter a kúsky zdemolovanej konštrukcie, na ktorej pred pár minútami boli kolesá a zvyšok auta. Na mieste zomiera osem ľudí a všetky zložky sa hrnú do centra mesta. Telefonát muža z ulice zapadá prachom udalostí. Kým sa všetci sústreďujú vo vládnej štvrti, páchateľ bez akýchkoľvek komplikácii prichádza do malého prístavu, 40 km od Osla a iba pol kilometra od ostrova Utøya.
Na ostrove sa práve koná každoročný tábor mladých prívržencov politickej strany AUF (Nórska sociálno – demokratická strana). Nie pred veľkou chvíľou k nim prehovorila jedna z najváženejších političiek Nórska Gro Harlem Brundtland, ku ktorej tak vzhliadajú a ešte si v diskusiách vymieňajú dojmy z prežitého stretnutia, keď ich zasiahne správa o výbuchu na pevnine. Prvé telefonáty, prvé sms správy. Nikoho, na žiadnom brehu ani len nenapadne, že sa na ostrove o chvíľu rozpúta peklo.
Atentátnik využíva chaos a v prestrojení za policajta sa dostáva loďou na ostrov. Na malom kúsku pevniny v strede Tyrifjordenu, piateho najväčšieho nórskeho jazera, je v tej chvíli 564, prevažne mladých ľudí. Príchod atentátnika v nevedomosti doslova vítajú a nádejajú sa ochrany a hlavne správ z pevniny. Namiesto slov však začína znieť svišťanie guliek. Muž v policajnej uniforme spúšťa paľbu. Mladí ľudia utekajú do neveľkého lesa, v snahe ukryť sa pred pažbou jeho pušky, snažia sa dostať pod útesy západnej strany ostrova a ukryť sa medzi skalami.
Šialený masaker trvá nekonečných 72 minút. Rukou strelca zomiera 67 mladých ľudí, ďalší dvaja umierajú v snahe uniknúť. Jednému sa stal osudný pád z útesov na západnej strane Utøye, druhému vody jazera, v ktorom sa utopil. Priemerný vek obetí je 17 rokov. Mali iba svoje presvedčenie, svoje sny a túžby, ktoré kvôli 32-ročnému nórskemu pravicovému extrémistovi už nikdy nenaplnia. Štatistika je však oveľa dramatickejšia. Ďalších 99 ľudí bojovalo s ťažkými zraneniami, viac ako tristo ľudí prežilo ohromujúcu psychickú traumu, z ktorej sa mnohí spamätávajú dodnes. Pretože Utøya je dráma, ktorá stále dýcha.
Po 72 minútach vyčíňania sa útočník dobrovoľne vzdáva polícii. Nechce sa nechať zabiť, k čomu by zrejme došlo, keby sa nevzdal, chce prežiť. Muž, ktorého stopy začínajú sledovať až v momente, keď správy o masakri na ostrove dorazili na pevninu v podobe desivých sms správ. Viac ako hodinu po tom, čo prvú informáciu o ňom neznámy muž z ulice nahlásil na polícii. Cesta záchrany na Utøyu však trvala príliš dlho…
Dnes je presne sedem rokov od desivej nórskej tragédie. Tragédie, ktorú nikto nečakal, nikto na ňu nebol pripravený. Vyžiadala si 77 obetí, 8 pri výbuchu v centre Oslo, 69 na ostrove Utøya, kde zomierali mladí ľudia v priemernom veku 17 rokov. Atentátnik si vo väzení odpykáva svoj 21 ročný (najvyšší možný) trest, s možnosťou dodatočného predlžovania, ktoré sa pochopiteľne predpokladá až do jeho smrti.
Na prvý pohľad sa môže zdať, že pre Nórsko je tragédia tabu. Nijako sa k nej nevracia, informácie o excesoch atentátnika vo väzení sa už ani neobjavujú v médiách, najnovší film nórskeho režiséra Erika Poppeho, Utøya, 22. júla, ktorý príde v septembri tohto roka aj do slovenských kín, Nóri označili za dielo, ktoré prichádza príliš skoro po tragédii. Pre Nórov hrdých na svoju krajinu, svoj systém, svoje Nórsko však zrejme pravý čas nenastane nikdy. Utøya je totiž tragédia, ktorú nezmažú žiadne roky a navyše, aj dnes, sedem rokov po, sa každý, kto sa zaujíma, môže presvedčiť o tom, že je to tragédia, ktorá skutočne stále dýcha.
Na Akersgata, mieste bombového útoku v centre Osla vyrástlo Centrum 22. júla (22. juli – senteret). 
Nachádza sa bezprostredne pri mieste výbuchu a na neveľkej ploche nájdete prehľad o dianí 22. júla 2011 v Oslo a na Utøyi. Prehľad pripravený Nórmi, bez zbytočných bulvárnych informácií, ktoré vyhľadávali médiá. Aj veľmi príjemná nórska sprievodkyňa, ktorá návštevníka do areálu uvedie, je v informáciách veľmi striktná. Pripraví návštevníka na všetko, čo pri prehliadke uvidí, emócie sa však nedostavia. Stalo sa, nemá zmysel to rozoberať, len si z toho zobrať ponaučenie. Pri jej výklade sa otázka, ktorú som mal na jazyku pri vstupe, či Centrum navštívili pozostalí po obetiach, stále tlačí do úzadia, až ju napokon nevyrieknem. Na konci prehliadky som rád, že som to neurobil, odpoveď mi bola celkom jasná.
Jasná mi vlastne bola hneď v prvej miestnosti, v ktorej prehliadka začína. Jediná, v ktorej sa nesmie fotografovať. Po vstupe do nej však nielenže návštevník prestane mať chuť fotiť, ale zrejme k tomu stratí i silu. U mňa to tak bolo. V miestnosti nie je nič, iba na štyroch stenách visí 77 fotografií. Zopár tvárí chýba, ale tie by sa dali spočítať na prstoch jednej ruky. Takto pohromade návštevník vidí všetky obete atentátnika zrejme prvý raz a pohľad na prevažne mladých ľudí, ktorí mali život pred sebou poriadne otrasie aj najväčším skeptikom.
Ak sa o tragédiu návštevník zaujíma tak, ako ja (v deň atentátu som začínal týždňovú plavbu loďou po nórskych fjordoch a dosah tragédie som tak prežíval doslova na mieste a na vlastnej koži, v krajine, ktorú mám bezbreho rád), ten pohľad ním otrasie. Je to jeden z dvoch najsilnejších momentov, ktoré som počas dvojdňovej prípravy reportáže prežil a priznávam, že ešte v noci po návšteve Centra som sa o štvrtej ráno strhol zo spánku a mal pred očami 77 tvárí, ktoré neboli už iba anonymnými obeťami, ale vďaka menu pod každou fotografiou sa z nich stali konkrétni ľudia.
V ďalšej miestnosti projektor dookola premieta sedemminútový záznam pouličnej kamery, na ktorej vidieť všetko, od príchodu dodávky, cez odchod atentátnika, až po výbuch. Bez akékoľvek zvuku. Po tom, čo návštevník videl v predchádzajúcej miestnosti by však bol akýkoľvek zvuk zbytočný.
V najväčšej miestnosti celej projekcie nájdete torzo dodávky, pár kovových kúskov, ktoré ostali po výbuchu, položené v strede, medzi štyrmi stenami, na ktorých je prostredníctvom dobových fotografií a informácií opísaný celý tragický 22. júl 2011. Je to zrejme najkomplexnejší sumár, aký môžete o atentáte získať. Nikde inde nenájdete všetky informácie pohromade na jednom mieste. A ide o výlučne striktné správy, žiadne hľadanie krvavých senzácií. Od zaparkovania dodávky, cez výbuch, prvých dohadov, že ide o akciu islamských teroristov, až po besnenie na Utøyi, pričom niekoľko nájdených mobilných telefónov, fotoaparátov, či mp3 prehrávačov na ostrove je súčasťou prehliadky, a je to tak osobitý pohľad, že nepotrebuje žiaden ďalší komentár.
V ďalšej miestnosti si návštevník môže pozrieť niekoľko emotívne silných videí s tými, ktorí boli na ostrove priamo v centre diania a unikli pažbe atentátnikovej zbrane, ďalšia miestnosť potom monitoruje jednak solidaritu Nórov s tragédiou prostredníctvom dobových fotografií, na ktorých sa nachádzajú pietne miesta z celého Nórska a vzhľadom na svoj vtedajší pobyt v krajine a fakt, že som ich v danej dobe pár osobne navštívil, vyvolával vo mne pohľad na ne zimomriavky po celom tele a najintenzívnejšie zdôrazňoval pocit, že táto tragédia stále žije. Súčasťou miestnosti je i obrovská fotografia zo súdu s atentátnikom a tiež pár vystavených artefaktov, ktoré boli súčasťou jeho policajnej uniformy a dovolili mu bez problémov dostať sa na ostrov (policajný preukaz a podobne).
V miestnosti sú i desiatky kníh, ktoré sa venujú téme atentátu, nechýba medzi nimi ani pôvodné nórske vydanie knihy nórskej novinárky Åsne Seierstad En Av Oss: En Fortelling Om Norge, ktorá u nás vyšla vo vydavateľstve Absynt pod názvom Jeden z nás: Príbeh o Nórsku.
V poslednej miestnosti sa nachádzajú návrhy, ako by mala vládna štvrť vyzerať po rekonštrukcii, ktorá stále prebieha a dokončená by mala byť v budúcom roku. Až po opustení priestoru si napokon návštevník uvedomí, že okná na rekonštruovanej budove vlastne nie sú okná, ale iba obrie plátno. Ďalším silným momentom je presklený informačný panel, v ktorom visia noviny VG, ktorých redakcia sídli cez ulicu. Sklo na zadnej strane panelu je pôvodné, z roku 2011, poškodené silou detonácie a za sklom stále visia noviny z… 22. júla 2011.
Domáca i svetová politika, šport, kultúra. V kinách čaroval Harry Potter, hitparádu viedol Jarle Bernhoft s albumom Solidarity Breaks, najúspešnejšiu pieseň v ten deň, či týždeň mala Gabrielle (Ring meg / Zavolaj mi – zvláštny pocit pri predstave, koľko ľudí si to pár hodín po vyjdení novín želalo najviac na svete, no telefóny 77 ľudí už navždy zmĺkli). A hoci bola v podstate polovica leta, predpoveď počasia hlásila v Oslo zamračené, dážď, 19 stupňov. I to malo vplyv na podvečerné udalosti na Utøyi.
Utøya v súčasnosti v žiadnom prípade nie je nedostupným pietnym miestom. A aj keď sa tam politické tábory mladých vrátili až v roku 2015, teda štyri roky po tragédii, stretáva sa tam mládež dodnes. V čase našej návštevy sa na ostrove konalo stretnutie verejnosti, za účelom diskusie o extrémizme. Symbolické miesto k diskusiám práve na túto tému. Nestretli sme tam päť stoviek ľudí, ale niekoľko desiatok mladých tam v skupinkách horlivo diskutovalo na danú tému.
Utøya však nie je žiadnou turistickou atrakciou a po priplavení na jej brehy som sa chvíľu pasoval s pocitom, že som niekomu vtrhol na jeho územie a možno som i nevítaný hosť. Bol to však iba môj pocit. Nikto z diskutujúcich po nás nevrhal pohľady a našou prítomnosťou sa vôbec nenechali vytrhnúť z diskusií. Bolo to iba vo mne. Také to nechcené vniknutie na miesto, ktoré by síce malo slúžiť svojmu účelu, no za jasných pravidiel. Aj preto návštevu Utøye nenájdete v žiadnom bedekri. Po príchode do prístavu v dedinke Krokkleiva nečakajte na loď s pravidelnými odchodmi, ktorá by na ostrov vozila turistov. Všetko prebieha po predošlej dohode, buď cez internet, alebo priamo v 22. juli – senteret. Práve tam si môžete dohodnúť termín návštevy, v dohodnutom čase prídete do prístavu vzdialeného zhruba 40 minút od Oslo, tam si návštevníkov prevezme kapitán kompy a odvezie ich na Utøyu, kde sa s nimi dohodne na čase odchodu. Dve hodiny sú ideálne.
Vzhľadom k tomu, že na ostrove funguje normálny život, návštevník má chvíľu naozaj pocit, že vyrazil na výlet. Ľahkým kopčekom vystúpite do areálu, po ľavej strane je stanový tábor, po pravej máte budovu, kde sa v júli 2011 diali všetky hlavné aktivity – a dejú sa dodnes a vzhľadom k tomu, že vidíte mladých ľudí, ktorí zanietene diskutujú, možno vám, rovnako ako mne, ešte stále nezačne dochádzať, kde ste. Ešte ani v budove, v ktorej sú na jednej stene popísané udalosti toho dňa, ktoré začínajú informáciou o tom, aký program bol na 22. júla 2011 plánovaný. Žiaľ, o ôsmej ráno pri raňajkách nikoho z 564 ľudí na ostrove nenapadlo, že na večer plánovaná diskotéka a nočné kino sa zmenia na peklo.
Prvé lapanie po dychu prichádza v momente, keď sa na mape udalostí začítate do sms správ, ktoré z ostrova prichádzali. Od tých prvých, v ktorých pisatelia iba nevedomky oznamovali, že sa niečo deje, no netušia čo, cez informácie, že na ostrove je policajt a strieľa do ľudí, až po správy od šťastlivcov, ktorí prežili a boli prevážaní z ostrova na pevninu. Možno zranení, psychicky zrútení, určite otrasení, no živí. Ich pohľady na dokumentujúcich fotografiách majú v sebe všetko, strach, neuveriteľnosť toho, čo prežili, faktu, že žijú, a hlavne nádej, že na pevnine nájdu živých tých, s ktorými zdieľali tábor… priateľov, kamarátov, súrodencov, či svoje prvé lásky. A tiež nedočkavosť z toho, ako po desivom pekle na brehu konečne objímu niekoho zo svojich blízkych.
Mapa udalostí na Utøyi sa venuje práve tomuto masakru, a návšteva ostrova je po návšteve 22. juli – senteret, ktoré sa v prevažnej miere venuje udalostiam v meste, logickým krokom, no nie je to ľahká návšteva. Práve v budove, kde sa mapa udalostí nachádza, sa návštevník dostane do niekoľkých ďalších priestorov, kde nájde suché kvety, sviečky, drobné predmety, či dokonca fotografie, ktoré tam nechali priatelia, či rodiny obetí. Tam, priamo na mieste, kde mladý človek zomrel. To je najsilnejší moment, kedy sa so sedem rokov starými udalosťami návštevník absolútne stotožní a uvedomí sa, že napriek relatívne dlhému času, je tragédia na Utøyi stále živá.
Najvyhľadávanejším miestom na ostrove sa určite stane, ak ním už nie je, pamätník obetiam masakru. Oválny kovový kruh s vyrezanými menami všetkých obetí a ich vekom je v podstate hotový, rieši sa ešte jeho upevnenie na kmene stromov. Keď okolo neho návštevník prechádza tak, že do vyrezaných mien svieti slnko, pôsobí to mysticky. Zrejme si s danými menami nespojíte fotografie, ktoré ste deň predtým videli v Centre, no jednoznačne vám dôjde, že už to nie sú iba obete atentátu, ale konkrétni ľudia. Meno, priezvisko, vek, 77 zmarených životov. Pri poludňajšom lome slnečného svetla, v tom tichu lesa a pietnosti miesta to pôsobí, akoby odrazu ožívali, akoby chceli niečo povedať. Mimoriadne silná emócia, v ktorej sa mieša žiaľ, zlosť i bezmocnosť. Všetko v jednom, na jedinom mieste, na Utøyi.
Od pamätníka sa môžete vybrať po Chodníku lásky, ktorý vo svojej knihe niekoľkokrát spomína Åsne Seierstad. Cestička, ktorá lemuje celú neveľkú Utøyu. Ak sa od pomníka vyberiete po smere ľavej ruky, prejdete lesom, v ktorom šancu na život hľadali 22. júla 2011 stovky ľudí, kamenné zrazy, ktorých strminami sa mladí spúšťali v nádeji, že sa ukryjú, alebo že stihnú odplávať z ostrova skôr, než atentátnik dorazí práve na túto stranu a začne strieľať. Tí, ktorí to vyskúšali, sa však veľmi rýchlo vrátili do nádejnej ochrany brál západnej strany ostrova. Leto bolo v ten rok mimoriadne studené. Ak je tohtoročné leto v Nórsku extrémne horúce a voda má napriek tomu iba 19 stupňov, zrejme si každý dokáže predstaviť, aká musela byť jej teplota v čase, keď niekoľko dní po sebe intenzívne pršalo a 19 stupňov bola teplota vzduchu.
Práve pri tejto vychádzke a pohľadoch dole na kamenné pobrežie si návštevník uvedomí, aká bezmocnosť musela panovať v ten piatok na ostrove. Natrafíte i na lavičku, na ktorú si mladí chodili po večeroch vyznávať lásku, lavičku lásky, na ktorej sa rodili nové vzťahy. Mnohým z nich 22. júla 2011 atentátnik zmaril nádej na dlhodobé šťastie. Kým sa v priebehu polhodiny pohodlne dostanete do prístavu, aby ste stihli odchod lode na pevninu v dohodnutom čase, natrafíte opäť na spomienkové artefakty, poukladané práve tam, kde osoba, ktorej sú venované, vydýchla naposledy.
V atmosfére dnes už pokojného lesa, v ktorom lúče slnka presvitajúce pomedzi stromy dotvárajú silu piety, som si bezmocne želal vrátiť čas. Keby nebol 22. júl 2011, zrejme by som dnes netušil, že v strede Tyrifjordenu, piateho najväčšieho nórskeho jazera, je ostrov Utøya. Vedeli by o tom prívrženci jednej politickej strany, ktorí by dnes boli o sedem rokov starší a boli by dobrými Nórmi, na ktorých by ich krajina bola hrdá. Možno by dnes na Utøyi diskutovali s novou generáciou mladších kamarátov s rovnakým názorom. Ten ich bol vtedy celkom jasný. Mali život pred sebou a chceli niečo dokázať, niečo znamenať. Napriek tomu, že to boli ešte… DETI.
Pavol Božík
Návštevu 22. juli – senteret v Oslo (Akersgata 42) si môžete naplánovať 7 dní v týždni. Od pondelka do soboty od 10. do 17. hodiny, v nedeľu je otváracia doba o hodinu kratšia. Posledné vstupy sú umožnené hodinu pred uzavretím Centra, vstup je zdarma. Na ostrov Utøya sa dostanete po predošlej dohode, buď priamo v Centre, alebo si návštevu môžete zarezervovať na internete, na stránke utoya.no. Doprava do prístavu v dedinke Krokkleiva je v réžii návštevníka. Na stránke utoya.no si môžete vybrať niektorý z ponúkaných programov, alebo si urobiť program podľa vlastného uváženia. Dobové fotografie použité v článku sú reprodukciami fotografií vystavených v 22. juli – senteret.
