Cintorín jednej doby a stoviek životných príbehov. Neslávne slávny koniec pýchy sovietskeho inžinierstva je dodnes výstražným prstom pre svet a lákadlom cestovateľov. Cestovateľské kino sa v utorok 16. novembra v košickom Kine Úsmev vydá do najznámejšieho mesta duchov, ktoré pred 35 rokmi zahalil rádioaktívny mrak. Medzi rozpadávajúcimi sa pomníkmi jednej z najväčších jadrových katastrof bude divákov sprevádzať Yurij Svrcek. Zdieľať bude nielen fotografie, zážitky, reálny život domorodcov, ale vysvetlí aj mýty, ktoré o Černobyle, Pripjati, atómovej elektrárni a vyľudnenej zóne kolujú.
Ako ste sa dostali do Černobyľu a prečo ste sa vybrali do takejto neobvyklej destinácie?
Tematika a tajomno okolo černobyľskej katastrofy ma vždy fascinovali. Keď som raz čítal článok, že sa tam dá ísť, tak som hľadal spôsob, ako sa tam dostať. A vďaka slovenskej agentúre som sa tam aj dostal (úsmev). Videl som veľa dokumentov, veľa som čítal o príbehoch, ktoré sa tam stali a to ma naštartovalo, aby som tam išiel osobne a to ma aj očarilo.
Čo všetko ste si na tento výlet pripravili?
Hlavne som si zobral pas (smiech). Inak okrem peňazí, ktoré som platil agentúre za výlet mi stačila bežná výbava: foťák, kamera a externý disk na kopec fotografií a videí.
Presuňme sa priamo na miesto činu. Ako to prebiehalo? Natrafili ste na nejaké problémy, s ktorými ste sa museli pasovať?
Všetko začalo v Kyjeve, kde nás vyzdvihol autobus agentúry a potom sme išli dve hodiny smerom na sever, na bieloruské hranice, kde je černobyľská zóna. Tam sme sa presúvali jeden deň autobusom po opustenom meste Pripjať, večer sme strávili na hoteli priamo v černobyľskej vylúčenej zóne. Druhý deň sme išli na exkurziu do černobyľskej elektrárne a k večeru zase späť do Kyjeva.
Koľko ľudí žije ešte v tejto oblasti? Chcú rozprávať o tom, čo sa pred 35 rokmi stalo?
Žije tam naozaj len hŕstka starousadlíkov, ktorí odmietli opustiť svoje domovy a po pár dňoch sa aj skrz zákaz vrátili do svojich domov a zostali tam žiť. Dokážete ich spočítať na jednej ruke. Ale v černobyľskej elektrárni stále pracuje cez 1000 zamestnancov, ktorí pomaly rozoberajú elektráreň a stavajú nový sarkofág nad vybuchnutým reaktorom.
Čo sa v tej oblasti zmenilo od katastrofy?
Zóna je celkovo uzavretá a strážia ju ukrajinský vojaci. Je úžasné vidieť, ako sa vzmáha príroda, keď tam neexistuje prvok človek. Do oblasti sa vracajú zvery, napr. medvede či vlci, ktorí tam nachádzajú svoje prirodzené prostredie.
Na čo sa počas prednášky zameriate?
Budem sa snažiť povedať čo najviac o histórii celej černobyľskej zóny, ako sa stavala elektráreň, posnažím sa vysvetliť z overených zdrojov a vyšetrovania, čo stálo za výbuchom a aké príbehy sa odohrali počas evakuácie mesta Pripjať v tom osudnom roku 1986.
Yurij Svrcek sa vždy zaujímal o veci, miesta či historické súvislosti, ktoré síce časom stratili svoje opodstatnenie, no zachovali si tajomno, ktoré túži preskúmať a zažiť. Nechtiac sa dostal k svojej vášni, teda preskúmavaniu verejne či oficiálne neprístupných miest. Všetko sa to začalo cestou do Černobyľu na Ukrajine, kde ho fascinovala nielen samotná legenda Černobyl – memento skazy, ale aj pozostatky sovietskych čias, ktoré sú na Ukrajine na každom kroku. Jeho ďalšou cestou bola Severná Kórea, opustené vojenské základne a ktovie, čo všetko ďalšie ho ešte čaká.
