Moniku Trávníčkovú vníma verejnosť klasicky – ako manželku najslávnejšieho princa Pavla Trávníčka. Lenže ona je superžena, producentská diva, ktorá stojí za obrovskými kultúrnymi podujatiami s účasťou špičkových umelcov. V ostatných mesiacoch organizuje či dokonca aj moderuje toľko kultúrnych akcií, že pomaly niet dňa, keď sa jej dovoláte tak, že by večer nemala podujatie. V tomto roku je na jej pleciach aj postarať sa o desiatky aktivít pri príležitosti 50. výročia od nakrútenia Troch orieškov pre Popolušku. K tejto udalosti s manželom vydala jeho biografickú knihu. Manažuje umelcov, moderuje, stíha milión ďalších projektov a ešte sa aj stará o manžela a synčeka. Zisťovali sme, ako to dokáže.
Ste opradená povesťou manželky najslávnejšieho princa. Ako sa žije s takou nálepkou?
Žije sa s ňou krásne! (smeje sa) Ale, samozrejme, má to svoje pre aj proti. Na každom kroku som spájaná s ním – a to mi dvere otvára, ale niektoré zasa zatvára. Aj preto som sa po rokoch pracovne od manžela odtrhla, nevenujem sa iba jemu, ale tiež iným umelcom a širšiemu spektru podujatí. Popracovala som na sebe, rozšírila si portfólio a snažím sa profesionálne kráčať i vlastnou cestou. Samozrejme, naďalej zastupujem aj manžela a jeho aktivity.
A veru sa vám podarilo vyjsť z tieňa populárneho manžela. Najskôr ste mu však pomáhali v manažmente divadla. Čo bolo na tejto práci zaujímavé, ťažké?
Divadlo je špecifická záležitosť. Obnáša množstvo práce, rôznorodých činností, ale pre mňa znamenalo prostredie manželovho divadla i skúsenosti jeho samotného obrovskú školu. Už keď som vyštudovala na konzervatóriu herectvo a prišla do jeho divadla, zaškolil ma, zaúčala som sa od najmenších hereckých príležitostí, až som smerovala vyššie, postupne aj k produkcii a manažovaniu. Mohla som možno zahrať si krásne a veľké úlohy, ale produkcia ma začala baviť viac.
To je v divadle tá najťažšia práca…
Je! Ale človeka to zocelí. Naozaj bolo komplikované zladiť potreby i program celého hereckého ansámbla, pretože každý z nich účinkoval i v ďalších divadlách či televízii, komunikovať s externým prostredím, osloviť a získať sponzorov, dotácie. Divadlo je nesmierne ťažké remeslo, ale hoci to bolo náročné, každá skúsenosť, ktorou som prešla, sa mi hodí v mojej práci v súčasnosti.
Dnes sa venujete produkcii obrovských podujatí, na ktorých vystupuje hudobná či herecká česká i slovenská špička. Bol to váš nápad, vaša inšpirácia posunúť sa týmto smerom? Ako sa vám spolupracuje s tými najväčšími hviezdami, ktorú máme?
Svoju prácu som si vysnívala. V detstve som milovala hudbu, umelcov a vždy som si želal pracovať s nimi. Človek má v živote kráčať za svojimi snami a ja som nesmierne vďačná, že sa mi to podarilo, hoci to bola cesta dlhá a tŕnistá. Už v maturitnej práci som analyzovala tému šoubiznisu, takže to, v čom žijem, je môj splnený sen. Vždy som inklinovala k tejto oblasti, mám aj silné sociálne cítenie, čiže aj preto sa venujem podpore nadácií a benefičným podujatiam, napríklad spolupracujem s nadačným fondom Šťastná hvězda, kde som patrónkou i predsedníčkou správnej rady. Zameriavame sa na pomoc jednotlivcom. Napĺňa ma, ak môžem pomáhať ľuďom a prinášať im radosť. No a spolupráca s megahviezdami, tá je príjemná. Vyberám si, s kým budem spolupracovať, takže máme priateľské vzťahy, neformálne, čo je pri každej práci veľký benefit.
Stretávate aj hviezdy zvlášť rozmaznané?
Každá hviezda má svoje jasné požiadavky, je to o profesionalite, takže sa im snažím vyhovieť, splniť ich potreby a záleží mi na tom, aby sme pri spolupráci i neskôr už priamo na akciách, mali dobrú náladu a pre všetkých z nás to bolo príjemné.
Okrem toho ste aj manažérkou svojho manžela, ktorý síce ukončil hereckú kariéru, zrušil vlastné súkromné divadlo, no napriek tomu je stále žiadaný na rôznych kultúrnych podujatiach, dokonca veľmi často momentálne aj v Nemecku. Manažujete aj husľového virtuóza Jaroslava Svěceného. S kým je spolupráca ťažšia – s hudobníkom či s vlastným manželom?
Ťažšia je s vlastným manželom, lebo mi do všetkého rozpráva. (smeje sa) Ale je to, samozrejme, o kompromisoch. Vždy sa vieme dohodnúť, aby sme boli všetci spokojní. S Jaroslavom Svěceným sme nadviazali príjemnú spoluprácu počas covidu a myslím si, že je dôležité rozšíriť si obzory aj v oblasti klasiky. Ja napríklad klasiku často počúvam cestou za prácou. Je to pre mňa relax i veľká inšpirácia. Covidové obdobie bolo obdobím temna, ktoré je, vďakabohu, za nami, a človek mal možnosť na chvíľku sa zastaviť a zamyslieť sa, čo od života chce a čo ešte očakáva. Mám radosť, že mám okolo seba len tých najlepších umelcov, ktorých si aj ja vážim a ktorí v živote niečo dokázali.
Váš kalendár je nabitý rokovaniami, cestovaním, máte týždne, keď sa pohybujete medzi Mnichovicami, kde žijete s rodinou, Prahou, ale napríklad aj Viedňou a Drážďanmi. Dobre, megašikovný manažér postíha všetko, ale ako to vy ako matka skĺbite s rodinou?
Veľmi ťažko! Tento rok končíme s prácou tesne pred Vianocami, posledný vianočný koncert organizujem 22. decembra. Aby som všetko stíhala a neuštvala seba či rodinu, musím mať presný plán, poriadok a rozpis. Veď predsa poriadok a presný systém robí priateľov! Synček Maxmilián je prváčik, počas dňa je v škole, vtedy naplno pracujem, manažujem, vybavujem, zariaďujem. Maxmilián sa vracia domov okolo piatej, vtedy som iba mama a venujem sa jemu. Keď večer zaspí, začína sa moja ďalšia časť dňa, dorábam veci, ktoré som nestihla, starám sa o domácnosť, upratujem, žehlím. Všetci spia, v dome je pokoj, mám pohodu na čokoľvek. Naše rodiny žijú ďaleko od nás, pomáha nám občas aj rodinná priateľka, pestúnka, ak je to potrebné. Ale prežívame krásne obdobie, Max bude mať onedlho sedem rokov, už vidieť, ako sa rád predvádza – veď aj má po kom. (úsmev) Vníma, že má známych rodičov a už sa tým aj pýši v škole. Umelecké prostredie, v ktorom sa s manželom pohybujeme, nie je pre neho ničím novým, občas ho berieme na akcie.
Kontrolujete z ciest svojich dvoch chlapov, čo sa deje doma? Postará sa manžel o synčeka, či je to možno vzájomné?
Asi skôr vzájomné. Nie som žiadna stíhačka, že by som každú polhodinu kontrolovala, či jedli, čo jedli, či už syn spí. Spolieham sa na manžela. Má voľnú ruku, viem, že sa postará a že si spoločné chlapské chvíle užívajú, sú skvelí parťáci.
Ako vás, vyťaženú manažérku, doma rozmaznávajú?
A viete, že vôbec nie? (smeje sa) Keď sa vrátim domov z ciest, jednoducho som doma, len mám viac práce s domácnosťou.
Často vás vidieť na veľkých javiskách aj s moderátorským mikrofónom. Ako sa v tej úlohe cítite, nemáte trému?
Pre mňa je to nová a veľká skúsenosť a rada by som sa do budúcnosti tomu venovala aj viac. Vždy mám trému, hoci ju možno na mne nevidíte. Cítim rešpekt k verejným vystúpeniam, zodpovednosť. Ale po osemnástich rokoch v šoubiznise som si jednoducho povedala, že skúsim aj moderovanie. Uľahčuje mi to prácu a prípravu jednotlivých podujatí, no prináša to aj viac práce na sebe. Je to však aj výhoda, že sa o to postarám sama a viem, ako to bude vyzerať. Snažím sa vždy čo najlepšie pripraviť.
Keď som s vami komunikovala pred obrovským koncertom k 105. výročiu ČSR, ktorý ste spoluorganizovali, produkovali, ale aj moderovali, boli iba tri dni do podujatia a vy ste boli maximálne vyrovnaná, pokojná. Dnes, v deň, keď sa spolu zhovárame, máte večer tiež koncert, ktorý budete moderovať. Pritom ste pokojná a usmiata. Vás príprava takej parády vôbec nestresuje?
Už ma to nestresuje ako možno v začiatkoch. Ja kladiem akcent na prípravu každej akcie čo možno najviac vopred. Tak si máme čas všetko premyslieť, naplánovať, prichystať, skontrolovať a v deň podujatia je už v podstate pokoj. Mám okolo seba ľudí, na ktorých sa môžem spoľahnúť. Nech je akcia akákoľvek rozsiahla aj počtom účinkujúcich či významom, zvládneme ju. Aj dnes si už užívam pohodu, všetko je v poriadku a dobre pripravené.
Tak to ste silná osobnosť. Vždy ste boli takáto pohodová – či je to skôr o tvrdej príprave akcie, dokonalom naplánovaní, možno spoľahlivom tíme, a potom máte nárok na ten pokoj, lebo sa spoliehate, že všetko dobre dopadne?
Prišlo to vekom, skúsenosťami. Podujatia sa mi darili, získala som sebavedomie a jedného dňa som si povedala dosť – už mi nikto nebude prikazovať, presadím si svoj názor. Je to o prístupe, už sa nebojím povedať svoj názor a aj z toho vyplýva pohoda, ktorú pred večerným koncertom cítim.
Nedávno ste na sociálnu sieť pridali osobný status k októbrovému výročiu odchodu Karla Gotta. Poznali ste sa s ním?
Áno, poznali. Vždy som ho zároveň obdivovala, veď to bola obrovská osobnosť, legenda, aká sa narodí raz za sto rokov. Zostali nám po ňom nádherné piesne, umelecké diela, ktoré si pripomíname a ja mám radosť, že tieto spomienky zostávajú a že si ich ľudia neustále oživujú. Bol to človek, ktorého si všade vážili.
Čo vás ešte čaká do konca roka? Určite to budú aj akcie, ktoré súvisia s 50. výročím od nakrútenia rozprávky Tri oriešky pre Popolušku, v ktorej váš manžel hral kultovú úlohu princa…
Je toho veľa, takmer každý deň robíme koncerty, fotografovania, ďalšie aktivity, manžela pri príležitosti tohto výročia čakajú akcie v Nemecku, autogramiády, mediálne dni spojené so stretnutím s novinármi, ale aj divákmi. Spoločne s Ondřejom Slaninom sme vydali manželovu autobiografiu o jeho živote Tri oriešky pre princa, vyšla v Česku i v nemeckom preklade u našich susedov, k čomu patria ďalšie promoaktivity. Je to neskutočne náročné, ale aj pestré a obaja sa z toho tešíme. Manžel sa chystá moderovať aj obrovskú akciu v Drážďanoch pre tisíce ľudí, takže záver roka máme skutočne dynamický. Zastavíme sa až 23. decembra.
Ak si nááááhodou nájdete chvíľku pre seba, chvíľu voľna, čomu sa rada venujete?
Nuž, už asi tri roky sa chystám na dlhší relaxačný pobyt, aby som vypla, prečistila si hlavu, načerpala novú energiu. Nie je to však vzhľadom na množstvo práce možné, tak sa snažím aspoň o kratšie víkendové pobyty vo wellnesse aj s manželom alebo sa sama idem prejsť do lesa a upratať si myšlienky.
Ako u vás doma vyzerajú Vianoce? Ako ich trávite – samotná rodina, či aj s ďalšími príbuznými? Čo zvyknete pripravovať na sviatočný stôl? Aké zvyky dodržiavate?
My si vianočné obdobie predlžujeme, lebo ho milujeme. Už 1. decembra máme vianočný stromček a zdobíme si dom. Chceme si tú krásu a pohodu, keď sa večer vraciame domov z ciest, z práce alebo zo školy, vychutnať. Hráme si nádherné sviatočné pesničky, varíme si dobré jedlo. Pred sviatkami som vždy piekla koláčiky, ale už to nestíham, spolieham sa na naše rodiny (úsmev). S Maxmiliánom však spoločne pripravujeme linecké pečivo, aby sme si prevoňali domácnosť. Manžel na Štedrý deň chystá kapra, rybaciu polievku, ja šalát a smažím rybu, pre Maxmiliána robím kuracie rezne, keďže ryby nemá rád. Pozeráme v televízii rozprávky, samozrejme, aj Tri oriešky pre Popolušku. Manžel nám pri nej rozpráva zážitky z nakrúcania. A, samozrejme, sledujeme aj tú pôvabnú vianočnú klasiku – Pyšná princezná, Soľ nad zlato, Cisárov pekár, Princezná so zlatou hviezdou. Bez toho by u nás sviatky neboli ono.
Nuž a na záver – kedy nakupuje pracovne vyťažená manažérka vianočné darčeky?
Veľmi prezieravo – po celý rok. Rada obdarúvam ľudí, teší ma ich radosť, navyše som si z Moravy priniesla zvyk, že na každú návštevu treba priniesť darček. Takže to využijem aj pri tejto príležitosti i potom na Vianoce. My s manželom sa skôr obdarúvame racionálne, niečím novým do domácnosti. Alebo si naplánujeme pekný výlet spojený s wellnessom. Max – to je klasika, túži po hračkách, autíčkach, dostane aj knihy, keďže sa učí čítať. Najviac však pre nás znamená a ako najkrajší darček máme spoločne strávený čas. Oddychujeme, užívame si pokoj a spomíname na tých, ktorí už nemôžu byť s nami. Želám vám i vašim čitateľom krásne vianočné sviatky a majte sa radi!
(red)
Foto: archív Moniky Trávníčkovej
Titulné foto: Martina Vedralová
