Keď v roku 2011 vydal Adam Ďurica svoj druhý album Dávno zomrel Rock ´N ´Roll, písal som pre istý hudobný portál nadšenú recenziu o tom, že je super, že Adam si ide svoju vysnívanú cestu napriek prekážkam, ktoré všetkým účastníkom súťaže, ktorej sa tiež zúčastnil zmietala z cesty dočasná sláva. Väčšina z nich je zapadnutá prachom a ostali len tí, ktorí to s umením mysleli naozaj vážne. A tak si Adam Ďurica išiel svojou vlastnou umeleckou cestou. Rovnako vymakanou, poctivou a úprimnou, ako jeho aktuálny album Adam.
Pred tými štrnástimi rokmi som si dovolil prirovnať Adama Ďuricu k Lennymu Kravitzovi. Živelnosť tej nahrávky si to vyžadovala. Fakt, že to bol jediný album, ktorý nevydal pod hlavičkou veľkého hudobného koncernu mu dala krídla na cestu k albumu, ktorému v tej dobe zrejme absolútne veril a rovnako absolútne ho v tej dobe odzrkadľoval. Pri počúvaní albumu Adam mám rovnaký pocit.
Je mi tiež jasné, že nebyť Mandolíny, Neľutujem a ďalších komerčnejších hitov, zrejme by dnes nebol Adam Ďurica. Minimálne nie tam, kde je. Myslím, že tam zaúradovala citlivosť Ďuďa z Hexu, ktorý sa na Mandolíne podieľal (asi nielen) produkčne, ktorý dokázal uchopiť to Adamovo neodškriepiteľné chcenie a prepojiť dva hudobné svety (ten skutočný, ktorý Adam miloval a ten mierne komerčnejší, ktorý Adama dostal do širokého povedomia) tak, aby to nikoho neurazilo.
Ostatné už bolo na Adamovi, aby svoj hudobný vývoj ukočíroval tak, že svojou tvorbou nadchne fanúšikov a sám sa dokáže pozrieť do zrkadla v tom zmysle, že za tým, čo robí si aj stojí. Aj preto je zjavný posun vpred na každej jeho ďalšej platni, pričom vrcholom jeho diskografie je práve aktuálna nahrávka Adam. Je to najosobnejší album Adama Ďuricu, to bezpochyby. Už to nie je o balení dievčat na zvuky strunového nástroja, hoci paradoxne novým pesničkám dominuje práve gitara, ktorá je Ďuricovi bezpochyby najprirodzenejšia.
Album Adam je kompilácia piesní, ktorou sa Adam Ďurica zaradil medzi umelcov, ktorí sú ranou istoty. Nie je ich veľa, vyskytujú sa skôr výnimočne, v žiadnom prípade nie sú samozrejmosťou. K tejto pozícii sa prepracúvajú roky, počas ktorých musia dbať o svoje miesto a hlavne neustále presviedčať poslucháča (starého i nového), že to čo robia, robia preto, že ich to baví a nie je pre biznis, hoci ten je toho neoddeliteľnou súčasťou. Adamovi Ďuricovi sa na jeho novej platni dá uveriť úplne všetko.
Silu a uveriteľnosť jedenástich nových piesní otestovali už v predstihu single Z popola je oheň, Pohľad pre bohov, Vietor, ale i duetá s Petrom Lipom (pieseň Chcel by som vedieť je neuveriteľnou – nielen hudobnou – kombináciou dvoch generácií, ktorá fantasticky ladí) a Terezou Balanovou, pričom pesnička Myšlienky (pre mňa osobne) vyznela až ako súčasť albumovej novinky, do ktorej nádherne zapadla, ale ako samostatný singel som ju viac – menej prepočul.
Singel, ktorým Adam Ďurica vlastne oznámil, že nadišiel čas na celý album, je jednoducho ťah na bránu. Pesnička Baví ma to je všetko, čo si spevák môže želať. Jasný odkaz plynúci už z názvu a istým spôsobom je to i manuál k tomu, čo poslucháča čaká na celom albume. Pretože máloktorému umelcovi verím slovné spojenie Baví ma to viac, ako Adamovi Ďuricovi po vypočutí si celého albumu. Baví ma to nie je iba názov, či fráza. Je to tiež ten povestný slovenský Lenny Kravitz z roku 2011. Svetoznámy rocker dokazuje, že je v dokonalej forme a Adam Ďurica, hoci o zhruba polovicu mladší, to svojim najosobnejším albumom dokázal tiež.
A nielen to. Od novinky Adam možno ešte očakávať nejaký ten singel. Tipujem na duet so Zuzanou Smatanovou, Neviem ťa prečítať a ruku do ohňa by som dal i za niektorú z trojice piesní Na konci búrky – Ľudia, my sme takí, – či záverečnej To sme my. Koniec koncov, ide o trojicu piesní, ktoré v žiadnom prípade netvoria pomyslenú vatu, ktorá sa tak akosi očakáva na albume každého umelca. U Adama Ďuricu toto absentuje. On naopak už zdieľa fotky z nahrávacieho štúdia, ktoré naznačujú, že nápadov má tento spevák viac než dosť. Tak nech mu to vydrží.
Pavol Božík
90%
