Mária Tajtáková (vystupuje ako Maria Taytakova) patrí medzi operné hviezdy, ktoré šíria dobré meno Slovenska v zahraničí. Je známa po celom svete. Debutovala v úlohe Lucie di Lammermoor v rovnomennej Donizettiho opere v Štátnom divadle v Košiciach v roku 2009. Odtiaľ ju jej lyricko-koloratúrny soprán zaviedol do Talianska, Nemecka, Rakúska i Japonska. V Taliansku očarila v úlohe Musetty (G. Puccini: La Bohème), v Rakúsku zaujala ako Gilda (G. Verdi: Rigoletto), Adina (G. Donizetti: Elisir d’amore) a Piramo (J. A Hasse: Piramo e Tisbe), v Nemecku, Rakúsku a Japonsku si podmanila koncertné pódia, no nevyhýba sa ani účinkovaniu na Slovensku, kde stvárnila ďalšie úlohy ako Najade (R. Strauss: Aridane auf Naxos) a Oberto (G.F. Händel: Alcina). Kritika o nej píše v superlatívoch a okrem krásneho hlasu a elegantného speváckeho prejavu vyzdvihuje aj jej hereckú expresívnosť.
Ako ste sa dostali k opere? Boli ste od detstva fanúšikom vážnej hudby?
Hudbe sa venujem od detstva, učila som sa hre na flautu, neskôr som prešla na hoboj a v 16. rokoch som začala aj spievať. Po speve som však túžila oveľa skôr. Bol pre mňa tým najúžasnejším vyjadrením hudby. Vtedy som vôbec nerozlišovala medzi vážnou a nevážnou hudbou, bola len hudba, ktorá vo mne buď niečo rozochvela alebo nie.
Kedy teda nastal ten zlom a prišlo vaše rozhodnutie, že sa budete venovať opere?
Nedá sa povedať, že by išlo o nejaký zlom. Pravdupovediac, nad typom spevu som sa ani veľmi nezamýšľala. Po dvojročnej skúsenosti v speváckom súbore Collegium Technicum, čo bol úžasný 
vyše 80-členný miešaný zbor na Vysokej škole technickej v Košiciach, som sa rozhodla pre profesionálne štúdium spevu. Na konzervatóriách sa v tom čase dal študovať len operný spev, a tak som začala študovať operu.
Hovorí sa, že štúdium opery je jedným z najťažších hudobných odborov…
To teda je! Je to asi tá najťažšia vec, do ktorej som sa v živote pustila. Navyše ide o celoživotné štúdium. Pokým spevák pôsobí na javisku, potrebuje mať pedagóga. Je to vlastne ako v športe. Vždy tam musí byť nejaký tréner, ktorý dohliada na správnosť techniky, vhodnosť repertoáru, poradí, usmerní, povzbudí, no i pokarhá.
…a aj to, že život operného speváka je celoživotná rehoľa, životný štýl, ktorý sa nedá oklamať a stále sa musíte v niečom obmedzovať a dávať si pozor… Ako je to u vás?
To je pravda, ale už to beriem tak nejako automaticky. Vyhýbam sa niektorým situáciám, ako je napríklad hlučné prostredie, v ktorom by som musela pri rozprávaní siliť hlas, zafajčené priestory, studené nápoje a hlavne sa snažím neochorieť. Zdravie je pre speváka základ. Preto športujem, otužujem sa, a keď som uprostred nejakej produkcie, tak sa zriekam aj účasti na spoločenských podujatiach.
Študovali ste operný spev na Konzervatóriu v Bratislave, aj na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Čo je na štúdiu spevu najťažšie? Ktorí pedagógovia vás viedli? Chodíte na hodiny spevu aj teraz, keď ste už profesionálnou speváčkou?
Asi je to individuálne. Rodíme sa s rôznymi danosťami, niekomu ide lepšie to, druhému ono. Každý hlas má svoje špecifiká. Keby som to však mala zovšeobecniť, podľa mňa je najťažšie vybudovať si spoľahlivý technický základ, ktorý spevákovi na jednej strane otvorí široké výrazové možnosti, a na druhej strane umožní zvládať rôzne spevácke výzvy. Ten sa buduje roky. Praxou sa pri správnej technike spievania ďalej zdokonaľuje. Podobne ako mnohí iní speváci aj ja som vo svojom živote spolupracovala s viacerými pedagógmi spevu. Na Konzervatóriu v Bratislave ma viedla pani profesorka Jarmila Smyčková a na Akadémii umení v Banskej Bystrici pani profesorka Eva Blahová. Absolvovala som aj viacero majstrovských kurzov, na ktorých som mala možnosť študovať s rôznymi osobnosťami operného sveta, ako napríklad Sona Ghazarian, Eva Marton, Mirella Freni, Antonio Carangelo a Peter Dvorský. V súčasnosti spolupracujem s pani profesorkou Evou Blahovou z Akadémie umení v Banskej Bystrici. Napriek tomu, že som už viac rokov v praxi, stále sa učím a prichádzam na nové veci ako narábať s hlasom, pravdivejšie ním vyjadriť emócie, ľahšie zvládnuť technicky náročné pasáže a udržať si dobrú spevácku kondíciu.
Kde pôsobíte aktuálne, a čo vás v najbližšej dobe čaká?
Práve sa pripravujem na obnovenú premiéru opery Piramo a Tisbe od J. A. Hasseho, ktorá bude teraz v marci v Teatro Barocco v Rakúsku. Je to príbeh tragickej lásky dvoch milencov zo znepriatelených rodín z čias starovekého Ríma. Niečo ako Rómeo a Júlia. Spievam v nej úlohu Pirama, ktorú som po prvý raz stvárnila na letnom festivale v Altenburgu minulý rok. Veľmi sa na to teším, pretože táto produkcia je mimoriadne zaujímavá – kostýmy sú historické a okázalé, kulisy ručne maľované, v orchestri hrajú historické nástroje a k tomu ešte aj pri speve využívame štylizované barokové gestá, ktoré ilustrujú emócie postáv ako za dávnych čias. Dokonalá baroková ilúzia. V lete sme na festivale odohrali sedem predstavení, ktoré mali taký veľký úspech, že intendant sa rozhodol produkciu zopakovať. Tentoraz ju uvedieme v dvornom divadle Márie Terézie v Laxenburgu pri Viedni, presne na tom istom mieste, kde sa opera Piramo a Tisbe po svojej premiére v roku 1768 hrávala.
Na Slovensku je opera vnímaná ako menšinový žáner, vraj má málo divákov. Je to skutočne tak?
Opera je viac menej menšinový žáner všade. V niektorých krajinách však akoby dokázali divákov efektívnejšie osloviť, čo sa prejavuje najmä v intenzívnejšej publicite. Porovnávať môžem hlavne so susedným Rakúskom. Každé predstavenie, v ktorom som doteraz účinkovala, malo oveľa väčšiu odozvu v médiách ako na Slovensku. Pred a počas produkcie sa objavujú informatívne články v tlači, na internete, reportáže v TV a po produkcii kritiky. A to nielen jedna a na jedno obsadenie ako na Slovensku, ale pokojne aj šesť, sedem, či desať. O každom predstavení sa píše a referuje z viacerých strán. V takom prostredí je potom samozrejme oveľa jednoduchšie osloviť potenciálneho záujemcu, z ktorého sa môže stať pravidelný operný divák.
…a napriek tomu, že je u nás opera oproti iným hudobným žánrom tak trochu v úzadí, svet vie, že sme liahňou výnimočných operných talentov. Čím to podľa vás je?
Myslím, že to súvisí s našim naturelom. Slováci sú spevavý národ, čo dokazuje aj náš pestrý folklór. Navyše slovenčina je ľubozvučná reč s otvorenými samohláskami podobnými taliančine. Nemožno nespomenúť ani našu tradíciu vokálnej pedagogiky, ktorá vychádza priamo z talianskej školy. To všetko sú skvelé predpoklady pre zrod operných talentov.
Zažili ste nielen slovenské publikum, ale aj v mnohých iných krajinách. Kde ste cítili najkrajšie odozvy?
Nemôžem povedať, že by som zažila nejaký zásadný rozdiel medzi publikom v rôznych krajinách. Možno len v niektorých špecifických črtách. Napríklad Nemci a Japonci sú počas predstavenia dosť zdržanliví, no na záver vás odmenia búrlivým potleskom. Slováci i Rakúšania sú bezprostrednejší a reagujú aj v priebehu predstavenia. Ľahšie sa s nimi nadviaže kontakt. Na to si človek zvykne. Najviac ma však fascinuje premenlivosť publika počas jednej a tej istej produkcie. Každý večer je prekvapením a každé jedno publikum je samostatný živý organizmus. Človek nikdy nevie, ako bude v ten konkrétny večer reagovať. To je samozrejme pre speváka veľká výzva. Zvlášť sa to prejavuje pri komických operách, keď sa diváci v rôznych dňoch smejú na úplne iných miestach. Najkrajšou odozvou pre mňa je, keď sa mi podarí divákov vtiahnuť do prežívania mojej postavy, keď cítia a dýchajú so mnou. Je úplne jedno, kde a kedy sa to udeje, je to zázračný moment. Pre mňa je to ten najkrajší zážitok na pódiu.
