Medzi posledným a tým predošlým albumom košických No Name prešlo neuveriteľných osem, či deväť rokov. Od ich legendárneho vystúpenia na Bratislavskej lýre v roku 1997 s pesničkou Môj kamoš dokonca viac než štvrťstoročie. Ak by sme v tom hľadali paralely, tak si dovolím povedať, že dospelosť v prípade No Name prišla v 25-ke.
Nechce sa mi polemizovať nad tým, či má meno No Name ešte na Slovensku nejaký cveng, alebo sú populárni už iba v Česku. To sú také, až závistlivé polemiky, pretože máloktorému slovenskému interpretovi sa v súčasnosti podarí tak etablovať na českom hudobnom trhu, ako práve No Name. A že tam koncertujú viac, ako DOMA na Slovensku, že ich tam rádiá hrajú viac, ako DOMA na Slovensku? To si 
skôr zaslúži rešpekt, než nejaké pokrivené úsmevy.
A rovnaký rešpekt si zaslúži i aktuálny album No Name, minuloročná novinka V pôvodnom znení. Tých osem rokov, ktoré ubehli medzi dvoma ostatnými regulárnymi albumami Košičanov, využili bratia najmä na koncertovanie. O čo menej sa objavovali v nahrávacom štúdiu, o to viac dávajú ich nové piesne zmysel. No Name znejú v pôvodnom znení naozaj výnimočne.
Zabudnite na Žily, na Sestry, na všetko, čo bolo doteraz. Ostala však našťastie tá povestná muzikálnosť a hranie sa so slovíčkami, čo bolo odjakživa poznávacím znakom No Name. Ibaže tento raz to využili inak, tak akosi dospelejšie. Nečakajte žiadne chytľavé refrény, ktoré si budete dookola pospevovať a nečakajte, že ich budete počuť z éteru. Na to zrejme No Name príliš zvážneli.
A dobre aj tak! V pôvodnom znení je nádherná ukážka toho, ako jedna kapela dozrie a uvedomuje si to. Igor Timko to perfektne pomenoval v nejakej televíznej relácii, kde povedal, že No Name sú v postavení, kedy sa nemusia naháňať za hitmi, ale môžu robiť muziku tak, ako ich to baví. A ak z toho niečo vypáli výraznejšie, budú sa tešiť, ale nie je to tá najdôležitejšia vec na svete.
Z tohto albumu najskôr vystrelili Elity. Teda, ono zrejme najskôr to boli Vianoce s Božidarou, ibaže, úprimne, tá pesnička na albume pôsobí ako päsť na oko. Ona pôvodne bola bonusom na vinylovej kompilácii najväčších hitov Košičanov a tam aj mala ostať. Potom prišli Elity, ktoré tak akosi zapadli do reflexie súčasnej doby a je to presne tá pieseň, o akej Igor Timko hovoril. Neplánovali ju ako hit a predsa zarezonovala.
A potom sa stal zázrak! Kombinácia hlasov Igora Timka a Rasťa Kopinu, alebo ak chcete, tak spolupráca kapiel No Name a Nocadeň sa pýtala hádam od čias, kedy sa obe formácie stretli na vlnách slovenského šoubiznisu. Čakalo sa na to roky, ale že sa na to oplatilo čakať… Duet dal názov celému albumu a úprimne, je to jedna z najlepších slovenských skladieb za veľmi dlhé obdobie. Máloktoré dueto tak sadne, ako táto kombinácia!
Následne, až veľmi nenápadne, predstavila kapela ďalšie dva single a spomedzi desiatich regulárnych skladieb a úvodného intra vybrali skladby Ak nejde o všetko a Studený štart. Ak tie pesničky nepoznáte netrápte sa. Keď sa už moc nekrútia v rádiách, všimnite si aspoň videoklipy k nim, chalani si na nich dali veľmi záležať.
A čo bude ďalej? Paradoxom je, že z najviac nenápadne sa tváriaceho albumu No Name, by chalani hravo vykopli ešte minimálne dva ďalšie famózne single. Konkrétne Múza a Stand Up comedy (detský zbor Timkovcov je v tej piesni famózny). Prípadne ak milujete tú špecifickú zádumčivosť Igora Timka, vychutnáte si Radosť a smútok, ale v podstate… v podstate všetko.
V pôvodnom znení je istým spôsobom vrcholom v tvorbe No Name. Je to ten najdospelejší album aký doteraz nahrali. Navyše je to platňa, ktorej sa dá veriť. Sranda išla bokom, trošku viac sa polemizuje. Ale však, aj svet zvážnel a oveľa viac, než tvorba No Name. V prípade Košičanov to však bolo k dobru veci. Komerčne to zrejme nebude najpredávanejší album, ale kvalitatívne bezpochyby áno.
Pavol Božík
80%
