Ako sa stalo v posledných rokoch dobrým zvykom, začiatok roka patrí v Supraphone novému dielu dramaturgickej Line série, ktorá mapuje vývoj českej hudobnej scény od doby beatovej ďalej. Novinka Jazz Rock Line 1971-1981 nadväzuje na tituly Beat Line 1967-1969 (2016), Big Beat Line 1965-1968 (2017), Beat (Al)Boom 1968-1970 (2018) a Rock Line 1970-1974 (2019). Ako jej názov napovedá, je venovaná dekáde, ktorú možno z hudobného hľadiska súhrnne označiť ako fusion. Prináša 10 kapiel od Blue Effectu, cez Energit, Jazz Q až po Pražský výběr a 31 skladieb na 2CD so stopážou 158 minút.
Slovo fusion nebolo márne, keď hľadanie presnejších výrazov na prelínanie jazzu, rocku, blues, artu, funku, synth a iných zdrojov síce prebiehalo, ale skôr len zahusťovalo priestor. Muzikantom to, však bolo jedno, pretože princíp bol v ich spoločnom hraní, nie v nálepkovaní, vysvetľuje editor kompilácie Karel Deniš súhrnný názov, pod ktorý spadali rôzne žánrové fúzie.
Tým v tunajších podmienkach paradoxne pomohla i spoločenská normalizácia. Zatiaľ, čo bigbít dostával od komunistického režimu kruté rany v podobe zákazov hrania, premenovávania kapiel a pretextovávania piesní z angličtiny, núteného prezliekania sa a strihania, likvidačných prehrávok a iných buzerácií, jazz sa skôr smel. Prevaha inštrumentálnych tém, obvykle neprovokatívne názvy súborov, väčšinou prijateľne civilný vzhľad muzikantov a ich pravidelne vyštudovaná hudobná gramotnosť – to všetko boli vo finálnom dôsledku plusové body a pre cenzorov mätúce aspekty. Kombinácia bigbítu a jazzu sa tak stala pre ďalší vývoj domácej hudobnej scény celkom zásadnou. Okrem samotného prelínania žánrov bola totiž i vítaným úkrytom množstva rockerov v bolševikom milostivo povolenom azyle.
To všetko sa odrazilo i vo vtedajšej produkcii Supraphonu a Pantonu, ktorá síce nebola vždy kompletná a včasná, ale i tak pomerne obsiahle reflektovala dianie na českej jazzrockovej či skôr rockjazzovej scéne. Kompilácia Jazz Rock Line 1971-1981 tak zahŕňa desiatku špičkových kapiel z katalógu oboch vydavateľstiev, ktorá je na stopáži 158 minút reprezentovaná ako svižnými a krátkymi piesňami, tak i do detailov prepracovanými aj viac než 10-minútovými kompozíciami. Popri staršej generácii skúsených muzikantov (Blue Effect spoločne s JOČRom či Jazz Q), ktorí počas svojej kariéry získali obdivuhodný inštrumentálny um a patrila im najmä prvá polovica 70. rokov, je tu samozrejme zastúpená i vtedajšia experimentom naklonená mladšia generácia (Pražský výběr, Combo FH, Mahagon a iní), ktorá dominovala skôr v 2. polovici dekády.
Môže sa snáď zdať, že je to hudobný dávnovek: skladby sú na dnešnú klipovú dobu často príliš dlhé a niektoré postupy i zvuky odniesol čas, ale myslím, že jazzrocková éra bola zásadne dôležitá. Dala šancu verejne vystupovať i mimoriadnym zjavom typu Padrůňka, Francla či Jelínka, ktorí by vtedy v rockovej podobe u súdruhov iste neuspeli. Nadviazala na svetové trendy s tým, že oneskorenie bolo v tomto prípade pomerne minimálne. Zo syntetizátorov u nás urobila trvalú súčasť nástrojovej ponuky vo chvíli, kedy sa v pope ešte skôr komerčne bzíkalo a v rocku sa vytvárali závažné art plochy, len sčasti využívajúce možnosti rozširujúceho sa zástupu mašín. Jazzrock sa stal, spočiatku snáď trochu z núdze, potrebným pokračovaním muzikantského vývoja a predmetom nadšenej diváckej kulisy zo 60. rokov, dodáva v booklete 2CD Deniš k obdobiu, ktoré i s časovým odstupom ponúka množstvo atraktívnej hudby s bonusom v podobe faktu, že mnoho muzikantov možno stále vídať na koncertných pódiách – a porovnávať.
