O uvedení svetového muzikálového fenoménu Bedári (Les Misérables) na Slovensku by sa nepochybne dala napísať obsiahla práca. Navyše, ak by sme v nej mapovali celú, vôbec nie jednoduchú cestu, od prvej myšlienky až po premiéru, vôbec by nebola tenká. Celý proces trval takmer neuveriteľných päť rokov.
Už keď na jar roku 2015 malo v celkom inom divadle premiéru slovenské naštudovanie muzikálu Jesus Christ Superstar, prevalil sa škandálik okolo Kataríny Hasprovej, ktorá v rovnakom momente dostala príležitosť hrať v dvoch obrovských muzikálových hitoch, no bohužiaľ na doskách dvoch rozdielnych divadiel, čo sa ich vedeniu príliš nepozdávalo. Tým druhým boli práve Bedári, čo znamená, že bratislavská Nová scéna už vtedy mala zakúpenú licenciu na slovenskú verziu tohto kultu. Nie príliš dlho na to si diváci, ktorí navštevovali predstavenia Novej scény mohli na obrazovkách vo foajé divadla všimnúť, že počas rotujúcich upútavok na aktuálne predstavenia sa objavuje aj informácia o skorom uvedení kultových Bedárov.
Skoré uvedenie sa napokon posunulo o štyri roky, počas ktorých bola premiéra už dvakrát na spadnutie, no napokon sa z dôvodov, ktoré síce poznám, ale nemám dôvod ich riešiť, posunula až na 20. a 21. septembra 2019. Keby sa v sobotu 21. septembra hľadalo najšťastnejšie dieťa na svete, určite by som túto súťaž vyhral aj napriek tomu, že mám 45 rokov. Kvôli Bedárom som vstával o pol druhej ráno, precestoval som pol Európy z Oslo cez Viedeň do Bratislavy a napriek značnej únave bolo večer pred 19. hodinou vo mne malé dieťa, ktoré sa teší, ako rozbalí balíček s obrovským prekvapením, ktorým sa mu splní veľký sen.
Prvýkrát som Bedárov videl v roku 1992 v Prahe a bola to láska na prvý pohľad. Odvtedy počet navštívených predstavení po celom svete narátam a o tom, že tie, ktoré už z časových dôvodov nemám šancu vidieť, pretože sa prestali uvádzať, sa snažím získať aspoň ako audionahrávky a tak sa s nimi zoznámiť, nebudem hádam ani hovoriť. Uvedenie v Bratislave, v rodnom jazyku, je hádam to najprestížnejšie, čoho sa fanúšik tohto kultu mohol dočkať a som presvedčený, že keby žil Jozef Bednárik, dal by mi jednoznačne za pravdu a na tej premiére by sme boli nedočkavé deti dve, pretože práve tento velikán mal k tomuto muzikálu rovnako srdečný vzťah, no svoj veľký sen režírovať ho na Slovensku, si už žiaľ, nesplnil.
Ja som sa slovenského uvedenia dočkal. A hneď na začiatku poviem, že to bol ohromný zážitok a viac než polročná tvrdá práca stočlenného tímu priniesla svoje ovocie. Pravdou ale tiež je, že čím viac naštudovaní Bedárov som mal možnosť vidieť, tým kritickejší je môj pohľad. No na druhej strane, snažím sa vždy pochopiť, prečo sa autori daného naštudovania k tej ktorej veci postavili práve tak, ako sa postavili. Ono, vychádzať v mojom prípade z akejsi závislosti na prvom českom naštudovaní z roku 1992, kde Zdeněk Borovec pri prebásnení libreta dokázal, aký to bol Pán textár, akú mal neuveriteľnú slovnú zásobu, ako dokázal lámať slová do hudby a nepoužiť pri tom jediné vulgárne slovo, tak pri každom ďalšom naštudovaní prichádza najväčší problém práve s prekladom. No napríklad pri poľskej verzii som sa naučil, že preložené texty libreta sa nemusia nutne rýmovať, či dokonca že je to možno až výnimočné. Dôležité je, aby sa nimi vyrozprával príbeh zrozumiteľne a aby pasovali do melódií. A takto som sa postupne stával oveľa otvorenejším k ďalším naštudovaniam.
To slovenské bolo pre mňa splneným snom dávno predtým, než sa uskutočnila premiéra. Navyše, Kukni na to! sa dokázalo na Novej scéne odprezentovať tak dobre, že sa stalo mediálnym partnerom slovenskej verzie Bedárov, čo je pre mňa osobne za tri roky fungovania tohto kultúrneho portálu najväčšia vec a hoci si vážim každú jednu spoluprácu, toto bola jednoducho srdcovka. Nadšenie, očakávania, neistota, zimomriavky od prvého tónu. A na konci nekončiace standing ovation, pričom aj napriek nejakým výhradám, som zo sedadla vyskočil hádam prvý a tlieskal o život.
Dobre, zbavím sa vecí, ktoré ma trochu trápia a nedokázal som sa toho pocitu zbaviť ani po niekoľkodňovom odstupe. Sú zhruba tri a pomenovať ich v globále by bolo nefér, pretože sa týkajú iba istých momentov. Ako som uvádzal, pri poľskom naštudovaní som si uvedomil, že sa preklad nemusí nutne rýmovať a iba málokto z neho dokáže vyčariť to, čo sa v 90-tych rokoch podarilo v Čechách Zdeňkovi Borovcovi. A hoci som bol správne presvedčený, že to Ján Štrasser dá na Pána, pretože pred jeho textami v muzikáloch Cyráno z predmestia, Neberte nám princeznú, textami kultových hitov pre Žbirku, Dubasovú, Lipu a mnohých ďalších a hlavne pred jeho knihami rozhovorov hlboko skladám klobúk, tu dokonalé rýmy párkrát chýbali. Rešpektujem. Aj to je forma a vôbec nie výnimočná. Svojim spôsobom dokázal zázrak, keď zvládol tak náročné dielo preložiť do ťažkej slovenčiny a bolo to zrozumiteľné. Trochu viac mi vadil občasný presah textu nad melódiou, teda keď text slabične nesedel do melódie a bolo ho o slabiku viac, než bolo žiadúce. Tam ma to trochu vyrušovalo, ale na druhej strane sa to stalo asi štyrikrát. Z toho dvakrát som mal pocit, že stačilo prehodiť slová a sedelo by to melodicky a aj by sa to rýmovalo. Mimochodom, stáva sa to v každej inej, než anglickej verzii, iba v Česku sa stal zázrak a bolo to dokonalé, a v slovenskom poňatí to Slovákovi príde viac výrazné, uznávam, žiadna dráma.
Najväčším kameňom úrazu pre mňa ale bola vulgárnosť prekladu niektorých pasáží. Ja chápem, že ak sa dvanásť pobehlíc háda na námestí, po šťavnaté slovo sa tam nejde ďaleko, ale aj ľahká žena sa dá označiť ináč, než tým najhrubším slovom z opileckého slovníka. Navyše v umeleckom preklade sa priam žiada použiť niečo opisné. Na margo vulgarity – v Čechách Bedárov uviedli štyrikrát. V Prahe tri naštudovania, jedno v Brne. Všetky s prekladom Zdeňka Borovca a niet sa čomu diviť. Keď František Janeček v roku 2003 priviedol do svojho divadla na pražskom Výstavisku Bedárov druhý raz, uviedol non-replica verziu, ktorá sa predovšetkým výpravou líšila od londýnskeho originálu a pritvrdil v stvárnení. Objavilo sa viac vulgárnych náznakov, scén, ktoré s romantikou nemali príliš veľa spoločné. Stálo ho to masovú vlnu kritiky zo strany divákov. Neverím, že by slovenčina bola tak neohybná a máloslovná, že by za každú cenu bolo nutné ľahkú ženu označiť slovom najvulgárnejšieho zrna. A možno to vadilo iba mne? Možno som stará škola? Však to tak schválili autori i vlastníci práv. Každému teda zrejme podľa jeho gusta, to moje je trochu viac omalené.
Druhá vec, ktorá ale v konečnom dôsledku zrejme unikla väčšine divákov, takže je to vlastne v poriadku, boli českí umelci spievajúci po slovensky. Režisérka predstavenia siahla aj po hercoch, ktorí Bedárov hrali napríklad v Brne a ak mal niekto možnosť vidieť ich naštudovanie, sám musí uznať, že je právom hodnotené ako jedno z najlepších vôbec. Skúšalo sa s viacerými z nich, nie všetci sa premiéry dočkali, ale to nie je podstatné. Problém je v tom, že čeština a slovenčina má podstatne rozdielny zvuk a pri speve po slovensky to počuť u väčšiny českých interpretov naozaj výrazne. Snaha pri Bedároch bola obrovská, naozaj si myslím, že väčšina ľudí to ani nepostrehla, mne ten, hoci jemný, prízvuk trochu prekážal. Všetko sú to geniálni herci, speváci, umelci, vyštudovaní muzikáloví herci a úprimne som rád, že sa im na Novej scéne ušlo miesto, ale popracovať s výslovnosťou by ešte zrejme mohli. Na to ich však v žiadnom prípade nedokáže upozorniť francúzska režisérka, ktorá ten rozdiel nieže nerozozná, ona bohužiaľ zrejme vôbec netuší, že niečo také existuje.
A povedzme si úprimne, že Marie Zamora je ako pomyselný pes, ktorý pri príprave muzikálu ide nadoraz, od hercov žiada viac než stopercentný výkon a podľa zákulisných informácií nemá najmenší problém pár dní pred premiérou zamávať hercovi na cestu do zabudnutia. Zamora je manželkou autora libreta Bedárov Alaina Boublila a chce, aby naštudovanie tohto klenotu bolo dokonalé a aby z toho mali ľudia ten najväčší zážitok. Dovolím si tvrdiť, hoci som pritom nebol, že na Novej scéne ešte neplieskal taký bič, ako pri réžii Les Misérables.
A tak to má byť. Pretože zážitok, či ak niekto chce, umelecká ilúzia, musia byť absolútne dokonalé. A to sa naozaj podarilo. Slovenské naštudovanie Bedárov je famóznym zážitkom a hrdo sa zaradilo k svojim súrodencom po celom svete. Napriek niekoľkým drobnostiam, ktoré trápili pravdepodobne asi iba mňa, som na nich z prvého radu balkóna pozeral tri hodiny s otvorenými ústami. Hltal som každé jedno slovo, každý jeden rým, sledoval každý pohyb na scéne i mimo nej. A ešte teraz mám zimomriavky.
Poďme si to rozdeliť na drobné. Scénické stvárnenie a kulisy prechádzajú postupom rokov istým procesom, za čo samozrejme môže aj vývoj animačných techník, kedy napríklad nemusia byť všetky domy nutne nakreslenou a postavenou rekvizitou, ale dajú sa premietať na pozadie a podobne. Táto kombinácia priniesla v prípade Bedárov na Novú scénu ohromujúci vizuálny zážitok.
Bedári so sebou na Novú scénu zároveň priniesli aj netradičnú interaktivitu medzi účinkujúcimi a divákmi. Toto som zatiaľ nezažil ani pri jednom naštudovaní a bolo to obrovské osvieženie, keď si divák uvedomí, že sa niečo deje nielen na scéne, ale že mu v hľadisku pred oči strká ruku banda žobrákov, alebo sa partia zlodejov zakráda z lóže na prvom poschodí. Netuším, či si to vyžiadala veľkosť scény, alebo to bol od začiatku zámer, ale naozaj klobúk dole, excelentný nápad.
Bratislava do veľkej rodiny Bedárov priniesla navyše niečo, či skôr niekoho, o kom sa podľa mňa bude hovoriť v medzinárodnom meradle. Trochu obšírnejšie: Bol som zvedavý, ako to náročné predstavenie zvládnu pre slovenského diváka pomerne neznáme mená, medzi ktorými svojou verejnou známosťou o trochu viac pretŕčali fantastický Patrik Vyskočil, či študovaná Katka Hasprová, ktorá je reálne vyštudovanou muzikálovou herečkou. A samozrejme nielen oni dvaja, ale celá kompany, zbor, orchester, sólisti dali v ten večer zo seba všetko. A zdôrazňujem slovo všetko, pretože na ich výkone to bolo vidieť. Mohol som mať pocit, že sa Katka Hasprová vo svojej prvej krčmovej scéne cítila neisto, ale bol to môj subjektívny pocit. Pri záverečnej svadobnej scéne už išla ako raketa. Drobnosti, ktoré som si zrejme všimol iba ja, lebo niekde vo mne sa pri Bedároch otvára viac, než iba dve oči. To nie je o hľadaní chýb, tie by som tam možno nejaké našiel, keby som silno chcel, ale ak na celkovom výkone vidieť, že umelci pre dokonalý zážitok diváka urobili viac ako všetko, nie je čo riešiť.
A vlastne treba. Kričím do celého sveta, že som doteraz nevidel lepšieho Gavrocha, ako je ten slovenský. Netuším, či skôr netušil som, kto je Maroš Baňas, ktosi mi čosi hovoril o akýchsi Oteckoch a internetový vyhľadávač to potvrdil. Na rovinu, malý Baňas sa pre úlohu Gavrocha narodil. Tak prirodzeného, bezprostredného a zároveň talentovaného Gavrocha som ja osobne ešte nevidel. A to som ich videl naozaj dosť. Keď som mu to chcel povedať po premiére, unavený sladko spal na maminých kolenách vo foajé divadla, tak aspoň takto dodatočne. Mimochodom, slovenské naštudovanie Bedárov má naozaj obrovské šťastie na detských predstaviteľov.
Pravdou však ostáva, že každý jeden z účinkujúcich by si zaslúžil svoj vlastný odstavec, pretože do toho dali úplne všetko. Dalo by sa básniť o dokonalých zboroch, teda o fenomenálnej company, jednotlivo o každom sólistovi, pretože každý podal strhujúci výkon, z čoho vzniklo niečo veľké, čomu v hlavnej úlohe kraľoval Titusz Tóbisz ako Jean Valjean. Titusz Tóbisz sa vo svojej hereckej kariére s touto postavou stretol už druhý raz, pričom prvý raz ju naštudoval v maďarčine. Stačilo naozaj pár minút, aby si svojim hereckým i speváckym výkonom získal divákov v sále a udržal ich nadšenie až do konca. Bedári sú špecifický muzikál, koncepčne oveľa vážnejší, než klasické muzikálové hity a vyžaduje si neopozerané tváre. Tak ako kedysi Karel Svoboda vytiahol z úplne iného hudobného sveta pre muzikál Drakula Daniela Hůlku, tak presne takýto objav je Titusz Tóbisz a som presvedčený, že autori a majitelia licencie na muzikál už doma živo diskutujú o tom, akého Jeana Valjeana im Slováci predstavili. A nepochybne sa v pomyselnom rebríčku hlavných hrdinov muzikálu Bedári z celého sveta dostal hneď po premiére na poriadne vysoké miesto.
Na napísanie týchto riadkov som si od premiéry zámerne nechal niekoľkodňový odstup. V skutočnosti až v nedeľu ráno som si naozaj uvedomil, že sa mi splnil sen, Bedári sú na Slovensku, v slovenčine a som toho súčasťou a celá tá banda na javisku i v zákulisí dala zo seba viac než sto percent. A dostal som ohromnú chuť sadnúť si do hľadiska opäť. Snáď sa mi ešte pri ceste na Slovensko podarí zastihnúť jedno zo šesťdesiatich predstavení, ktoré má Nová scéna licenčne zazmluvnené. Choďte do toho, neváhajte! Na Novej scéne sa uvádza veľmi veľa dobrých vecí, ale Bedári sú najviac.
Pavol Božík
90%
