Má 40 rokov a hoci v jeho žilách čiastočne koluje i krv našich severských susedov, pozná ho u nás málokto. Britský spevák, ktorého pôvod je mimoriadne zaujímavý. Aktuálne vydal svoj prvý album 
v taliančine. Vynikajúci album. A čím je to tak zaujímavé?
Ak by ste zadali do vyhľadávačov meno Jack Savoretti, vyskočia na vás odkazy o anglickom spevákovi. Oficiálne, pretože sa narodil v britskom Westminsteri. Jeho otec je však Talian a aby to bolo ešte viac zamotané, tak matka je z polovice poľská židovka a z druhej časti Nemka. Perlička na záver… spevák žije vo švajčiarskom Lugane, švajčiarskom meste neďaleko talianskych hraníc, čo mimoriadne ovplyvňuje charakter mesta. Takže spevákov pôvod je poriadny miž-maž, ktorý mal zrejme vplyv i na jeho umelecký život.
Len tak okrajovo, matka bola modelka, ktorá sa stretávala s umelcami ako boli Rolling Stones, či Jimi Hendrix a bola to práve ona, ktorá syna podporovala v tom, aby zobral do rúk gitaru a začal zhudobňovať svoje básne, ktoré písal od rannej mladosti. V roku 2019 mu vyšiel už šiesty štúdiový album nazvaný Singing To Strangers a bola to jeho prvá nahrávka, ktorá sa dostala na vrchol britskej hitparády a tým mu otvorila dvere naozaj do celého sveta. O dva roky neskôr svoj úspech potvrdil albumom Europiana, pričom išlo (zatiaľ) o dva komerčne najúspešnejšie albumy jeho kariéry. Ak by vás zaujímalo, čo bolo predtým, tak tých päť albumov je rovnako výnimočných, pretože od začiatku naznačujú, že Jack Savoretti nebude autorom prvoplánových hitov, ale pracuje na tom, aby to, čo vytvorí malo hodnotu, ktorá vydrží.
Aktuálne sa o to pokúša s novinkou Miss Italia. Je to vôbec prvý raz, čo svoje korene potvrdzuje i autorsky. Doteraz nahrával výlučne v angličtine, Miss Italia je však čisto talianska platňa. Na rozdiel od svojho o dva roky mladšieho francúzskeho kolegu Claudia Capea, ktorý má tiež talianske korene a v roku 2020 rovnako vydal špeciálny taliansky album (inak spieva po francúzsky) s výnimočnými cover verziami nesmrteľných talianskych hitov, Savoretti, ako sám hovorí, ostáva aj na talianskej nahrávke Savorettim.
To znamená, že album, až na záverečný bonus (cover verzia a duet s Zuccherom v legendárnom hite Senza una donna) prináša pôvodnú tvorbu a spevák aj v talianskej produkcii ostáva verný žánrom, v ktorých sa cíti ako ryba vo vode, teda indie pop, či alternatívny rock, produkčne mimoriadne citlivo šmahnuté takým tým talianskym korením, ktoré je špecifické pre celú taliansku produkciu. To znamená, že hoci komplet v globále znie celkom vážne, nechýba mu ani istá dávka povestnej talianskej pohodlnosti a užívania si života.
Jack Savoretti však oplýva ešte jednou významnou devízou. A tou je jeho hlas. Priznám sa, že keď som si v tom roku 2019 pustil spomínaný album Singing To Strangers, tak mi hneď pri prvej skladbe vyskákali na koži pralinky, prosto husia koža, pretože taký hlasisko som hádam ešte ani nepočul. To je akoby sa spojili dohromady hlasivky celoživotného fajčiara, s dozrievajúcim alkoholikom, čierneho bluesmana (je to nekorektné pomenovanie, viem, ale nedá mi inak) a ešte chlapa, ktorý celý život prekričal. Niečo mohutné, ohromujúce, neuveriteľné. Práve Savorettiho hlas rozhodol o tom, že som sa vrátil spätne k tomu, čo už urobil pred rokom 2019 a momentálne striehnem na každú z jeho noviniek. Ostatne, hneď úvodná pieseň z jeho aktuálneho albumu, Come posso reccontare, je jedinečnou ukážkou toho, čo hovorím.
Na albume Miss Italia tým pádom Jack Savoretti prináša úplne všetko, čo sa dá očakávať. Tajomstvo obľúbených žánrov, v ktorých je fakt dobrý, krásu talianskeho jazyka a samozrejme hromobitie jeho hlasu, čo z tuctu jeho nových piesní, plus jedného bonusu, na albume Miss Italia robí výnimočný komplet, ktorý úžasne zapadá do všetkých tých životných kombinácií, ktorého sa sympatického speváka dotýkajú. A ako pomyselné tiramisu je servírovaných hneď šesť duet, ktorým dominuje ten s Natalie Imbruglia a už spomínaným Zuccherom (čo do globálnej známosti mien).
Na tejto nahrávke mi prekáža iba jej obal, ktorý je podľa mňa absolútne prvoplánový, čo by sa samozrejme dalo rešpektovať, ale fakt, že vyzerá, akoby som ho robil ja v nejakom zabudnutom programe v roku 1992, je až neodpustiteľné. Priznám sa, že prehrabávajúc sa platňami v nejakom hudobnom obchode v centre Ríma, zrejme by som tú nahrávku jednoducho prešiel nezáujmom. A bol aby to večná škoda.
Pavol Božík
90%
