Bernard Minier si už získal množstvo čitateľov aj na Slovensku a najmä jeho séria s kriminalistom Martinom Servazom. Je tu štvrté pokračovanie s názvom Noc. Ak ste čítali predchádzajúce príbehy Mráz, Kruh a Tma, rozhodne si nenechajte ujsť ani túto novinku.
Temná nočná búrka v Severnom mori.
Na ropnej plošine pristáva helikoptéra s Kirsten Nigaardovou, ktorá prichádza vyšetrovať vraždu. Jeden muž záhadne zmizol a Kirsten objaví v jeho kabíne zvláštnu sériu fotografií.
O pár dní neskôr už sedí v toulouskej kancelárii kriminalistu Martina Servaza, ktorý si snímky so záujmom prezerá. Je na nich on sám zachytený objektívom nepolapiteľného sériového vraha Juliana Hirtmanna. To však nie je všetko. Na jednej z fotografií je malé dieťa a jediné slovo: Gustáv.
Pre Kirsten a Martina sa začína desivá výprava s ešte desivejším nepriateľom na jej konci.
Krimi Noc je opäť vynikajúca a divoká jazda pre milovníkov detektívok. Zaujímavé zvraty, prekvapenia a skvele vymyslený príbeh. Hoci má kniha vyše 500 strán, budete ich doslova hltať. A všetko opäť ukončí poriadna akčná naháňačka.
Noc je veľmi umne vystavaný príbeh, napínavý a s perfektne vykresleným záporákom. Má spád, dynamiku, je to kniha veľmi čítavá s minimom hluchých miest.
Dobrá správa pre fanúšikov Bernarda Miniera – otvorený koniec pravdepodobne znamená, že sa môžeme tešiť aj na piatu knihu.
Prečítajte si úryvok z novinky Noc:
Pozrela sa na hodinky. Čoskoro polnoc.
Nočný vlak. Nočné vlaky sú ako štrbiny v priestoročase, ako paralelné svety: život odrazu zavisne v tichu a nehybnosti. Telá oťažejú; driemoty, sny, chrápanie… A pravidelný klepot kolies na koľajniciach, ten rýchly cval unáša telá – tie existencie, tie minulosti aj budúcnosti – k niečomu ešte zahalenému v temnote.
Veď kto vie, čo sa môže stať medzi bodom A a bodom B?
Na trať môže spadnúť strom, môže zasiahnuť cestujúci so zlým úmyslom a rušňovodič môže zaspať… Myslela na to ani nie tak s obavami, skôr z nečinnosti. Bola sama vo vozni od Geila a ako skonštatovala, medzičasom nikto nenastúpil. Tento vlak zastavoval všade. Asker. Drammen. Hønefoss. Gol. Ål. Nástupištia mali čoskoro zmiznúť pod snehom a sem-tam na niektorej stanici s tradičným jedným barakom či s dvoma niekto vystúpil, napríklad v Ustaosete. V diaľke videla smiešne malé svetlá v nekonečnej nórskej noci. A zopár jednotlivých domov, kde nechali po celú noc svietiť lampu nad vchodom.
Vo vozni nebol nikto, keďže bola streda. V zime od štvrtka do pondelka býval vlak preplnený, najmä mladými a ázijskými turistami, lebo smeroval do lyžiarskych stredísk. V lete patrila trať z Oslo do Bergenu v dĺžke štyristo osemdesiatštyri kilometrov medzi najpozoruhodnejšie železnice na svete so svojimi sto osemdesiatimi dvoma tunelmi, s viaduktmi, jazerami a fjordmi. No uprostred severskej jesene, v takejto ľadovej noci a navyše v strede týždňa tam nebolo živej duše. Ticho, čo panovalo vo vozni medzi radmi sedadiel a po celej hlavnej uličke, bolo ťaživé. Akoby niekto potiahol záchrannú brzdu a vlak sa vyprázdnil.
Zívala. Hoci mala k dispozícii prikrývku a masku na tvár, nemohla zaspať. Nie naozaj. Len čo vyšla z domu, vždy bola v strehu.
Na príčine bolo jej povolanie. A v tom prázdnom vlaku sa jej nedarilo uvoľniť.
Započúvala sa. Nezachytila nijaký zvuk. Nijaký pohyb, žiadne odsunutie dverí či prekladanie batožiny. Pohľadom prebehla prázdne sedadlá, sivé priečky, hlavnú stredovú chodbu a tmavé okná. Vzdychla si a prinútila sa zatvoriť oči.
V ľadovej krajine sa z čierneho tunela vynára červený vlak. Bridlicovo modrá noc, temný čierny tunel, biely sneh s modrastým nádychom a trochu tmavší sivý ľad. A do toho odrazu vpád jasnej červene – ako pás krvi tečúcej až na nástupište. Stanica Finse. Tisíc dvesto dvadsaťdva metrov nad morom. Najvyšší bod trate.
Staničné budovy sa strácali pod pancierom snehu a ľadu a strechy boli zakryté bielymi perinami. Na nástupišti podobajúcom sa na bežkársku trať osvetlenú žltými lampami čakal akýsi pár a jedna žena.
Kirsten odvrátila tvár od okna a vonku sa všetko ponorilo do tmy, keďže vozeň bol osvetlený. Počula, ako zafučali dvere a vo svojom zornom poli zaregistrovala pohyb v hlavnej chodbe.
Žena, asi štyridsiatnička, ako ona. Kirsten sa ponorila do čítania. Zaspať sa jej podarilo sotva pred hodinou, hoci z Oslo odišla pred vyše štyrmi hodinami. Radšej by bola šla v lietadle alebo v lôžkovom vozni, no šéfovia jej určili obyčajný lístok nočným vlakom. Sedadlo. Nutné šetrenie. Informácie, čo dostala telefonicky, sa teraz ukázali na displeji tabletu: v kostole v Bergene sa našlo telo. V Mariakirkene, v Kostole Panny Márie. Zmasakrovaná žena na oltári medzi kultovými predmetmi. Amen.
– Prepáč.
Pozrela sa hore. Pred ňou stála žena, ktorá práve nastúpila.
S úsmevom a s batožinou v ruke.
– Nebude ti prekážať, ak si sadnem oproti tebe? Nebudem ťa vyrušovať, ibaže… nočný vlak je prázdny. Neviem, ale budem sa cítiť bezpečnejšie.
Ba, prekážalo jej to. Neurčito sa na ňu usmiala.
– Nie, nie, neprekáža mi to. Ideš až do Bergenu?
– Uf… áno, áno, Bergen. Aj ty?
Znovu sa pozrela do poznámok. Ten chlapík z Bergenu nebol veľmi zhovorčivý. Kasper Strand. Rozmýšľala, či tak odmerane postupuje aj pri vyšetrovaní. Podľa neho sa práve zvečerievalo, keď popri Mariakirkene prechádzal akýsi bezdomovec a začul z kostola výkriky. Nešiel sa však pozrieť, ale vzal nohy na plecia a vletel rovno do náručia hliadke, ktorá tadiaľ prechádzala. Dvaja policajti chceli vedieť, odkiaľ a prečo tak uháňa. Tak im povedal o výkrikoch v kostole. Podľa Kaspera Stranda boli tí dvaja muži zjavne skeptickí (z intonácie a istých narážok vytušila, že bezdomovec bol polícii dobre známy), no v tú noc bolo chladno a vlhko a oni sa nepochybne nudili; a tak aj ľadový vnútrajšok kostola bol lepší ako vietor a dážď „od mora“. (Tak sa vyjadril Kasper Strand – poetická duša v polícii, ako si pomyslela.)
Chcela si v tablete spustiť krátky záznam z kostola, čo jej poslal Strand, ale váhala. Na príčine bola oproti sediaca žena. Kirsten si vzdychla. Dúfala, že si žena zdriemne, no tá vyzerala až prekvapujúco sviežo. Kirsten na ňu nahnevane zazrela. Žena si ju premeriavala. Trochu sa usmievala, ale Kirsten nevedela posúdiť, či priateľsky alebo posmešne. Oči mala prižmúrené. Potom jej pohľad padol na displej tabletu, zamračila sa a evidentne sa pokúšala rozlúštiť, čo je tam napísané.
– Ty si v polícii?
Kirsten sa premohla. Pozrela si malé logo predstavujúce leva a korunku v rohu displeja a slovo POLITIET. Uprela na ženu pohľad, ani nenávistný, ani priateľský, a perami naznačila odmeraný úsmev, aby ju neurazila. Na komisariáte v Oslo Kirsten Nigaardová nebola známa svojou srdečnosťou.
– Áno.
– V akom zadelení, ak to nie je indiskrétne?
A máme to, pomyslela si.
– Kripos.2
– Och, tak konečne vidím, nie, nie, nevidím… Je to zvláštne povolanie, však?
– Dá sa to tak povedať.
– A teda ideš do Bergenu pre… pre…
Kirsten bola pevne rozhodnutá neuľahčiť jej to.
– Pre… napokon, vidíš… napokon… pre nejaký zločin, je tak?
– Áno.
Povedala to príkro. Žena si možno uvedomila, že zašla priďaleko, lebo potriasla hlavou a stisla pery.
– Prepáč, naozaj ma do toho nič nie je.
Ukázala na svoju batožinu.
– Mám plnú termosku kávy. Dáš si?
Kirsten váhala.
– Dobre, – súhlasila napokon.
– Bude to dlhá noc, – povedala žena. – Volám sa Helga.
– Kirsten.
