Keď to buchlo, mal som jedenásť rokov. Nemôžem povedať, že by som si to nepamätal. Hovorilo sa o tom. Kládli sa otázky. Ako moc sme v ohrození? Nakoľko sa nás to dotýka? Pýtali sa dospelí. Na to si spomínam. Nič viac. Žiadna panika, žiaden strach. Mal som jedenásť. Tak som to vnímal. Možno to ale bolo celkom inak, len ako dieťa som bol od všetkého chránený.
Nízky vek i celkovo nulová informovanosť o tragédii v Černobyle vo vtedajšom komunistickom a Rusku naklonenom Československu, boli napokon zrejme dôvodom, že dôsledky toho, čo sa stalo som si začal uvedomovať až po páde železnej opony, keď sa pri rôznych výročiach téma tragédie skloňovala vo všetkých pádoch. A následne, keď sa objavili prvé inzeráty na zájazdy do zakázanej zóny. Kto by tam chcel cestovať? A ak sa tam už môže cestovať, je to stále také hrozné?
Až minuloročný seriál Černobyľ od spoločnosti HBO mi zrejme naplno otvoril oči. Priznávam. Hltal som, zrejme rovnako ako celý svet, každý jeden diel, aby som sa dozvedel o tragédii čo najviac a priznám sa, že som sa častokrát pristihol pri tom, že ho sledujem s otvorenými ústami. Toto sa naozaj dialo?
Rusko zažívalo pod vedením Gorbačova perestrojku, hádam najväčšie spoločenské zmeny od čias cára, tvárilo sa, ako najväčšia a neohrozená mocnosť sveta a pritom, i keď nechtiac, ohrozilo celý svet. Tí, ktorí prežili a boli ochotní rozprávať novinárke Svetlane Alexijevič svoje príbehy, používali najčastejšie jedno slovo – vojna. Iná, ako všetky tie predtým, ale vojna.
A práve z osudov tých, ktorí pred Svetlanou Alexijevič vyrozprávali svoje černobyľské osudy vznikla najskôr kniha Černobyľská modlitba (kronika budúcnosti), z ktorej následne čerpali tvorcovia spomínaného seriálu. Ibaže tých päť dielov televíznej produkcie možno vidieť desať, dvadsaťkrát, no nikdy nebudú tak dostačujúcou a zároveň šokujúcou výpoveďou, ako spomínaná kniha. Spomínal som, že seriál som sledoval s otvorenými ústami, pri čítaní knihy došlo i na slzy…
V sobotu 26. apríla 1986 o 1:24 zaznela v černobyľskej jadrovej elektrárni séria výbuchov. Bol to začiatok najväčšej jadrovej nehody 20. storočia. Černobyľská katastrofa sa stala jednou z najsilnejších tém, ktorú vo svojej tvorbe spracovala laureátka Nobelovej ceny Svetlana Alexijevič. Dvadsať rokov po tejto jadrovej apokalypse sa vracia na miesta, ktoré boli Černobyľom najviac postihnuté, rozpráva sa s ľuďmi, ktorých sa bytostne dotkla a fatálne zasiahla do ich životov. Pozostalí, hasiči, bývalí zamestnanci – každý z nich má vlastný černobyľský príbeh. Svetlana Alexijevič svojím nenapodobiteľným spôsobom skladá kroniku nedávnej minulosti, aby tak vytvorila knihu, ktorá je pre nás všetkých varovaním najmä do budúcnosti. Kniha vyšla v slovenskom preklade Silvie Šalatovej vo vydavateľstve Absynt.
Svetlana Alexijevič vo svojej knihe Černobyľská modlitba (kronika budúcnosti) v žiadnom prípade nehľadá senzácie. Sama pochádza z Bieloruska, z oblasti, ktorej sa tragédia bezprostredne dotýka. Zrejme pre ňu vôbec nebolo jednoduché dožadovať sa od ľudí, aby rozprávali. Mnohí odmietli – ešte stále o tom nevedia rozprávať. Mnohí rozprávajú tak, že nedokážu skladať plynulé vety (Svetlana sa v prepise pokúša o zachovanie dokonalej autentickosti rozhovoru).
Väčšina tých, ktorí sa odhodlali rozprávať, spomína jediné slovo – vojna. Do týchto piatich písmen dokázali obaliť samotnú udalosť i to, čo nasledovalo po nej. Celkom iná, ako všetky tie predtým, ale vojna. Čitateľ vďaka týmto spovediam dokáže absolútne pochopiť význam tohto slova. Vojna, ktorú nevidieť, vojna bez vojakov, vojna, pri ktorej smrť neprichádza okamžite v zákopoch, ale zakráda sa neviditeľná, no o to silnejšia a zákernejšia. Nezapácha, nemá žiadnu farbu, no trvá dlho a nemá víťazov. Na jej konci je väčšinou smrť. Dlhá, bolestivá, nepremožiteľná a hlavne nepochopiteľná.
Svetlana Alexijevič nehľadá v knihe senzácie. Hľadá odpovede na otázky, na ktoré ľudia z postihnutých oblastí, a možno i z celého sveta čakajú už neuveriteľných 34 rokov. Novinárka prostredníctvom knihy poukazuje na nezvládnutú situáciu z roku 1986, na nepripravenosť, utajovanie faktov, klamanie ľudí. Tí, ktorí prežili a boli ochotní rozprávať dodnes nechápu, čo sa stalo a prečo to malo tak fatálne následky. Manželia žien, otcovia detí, prvé lásky mladých diev, bez rozdielu. Museli nastúpiť do pekla, aby zachránili povesť mocnosti, ktorú porazilo vlastné ego.
Z domovov odchádzali ako statní chlapi a vracali sa späť ako… v prvej línii ako hrdinovia. Dostávali diplomy s podobizňou Lenina. A okrem nich si mnohí priniesli i psychickú traumu z toho, čo videli, z obrázkov, na ktoré sa nedá zabudnúť. A navyše sa vracali s vedomím toho, že v tesnom závese za nimi kráča Smrť. Niektorí prežili mesiace, niektorí rok, iní niekoľko rokov. Väčšina z nich leží momentálne na cintorínoch a ich pozostalí si stále kladú otázku: Prečo?
Svetlana Alexijevič na to síce nedáva odpovede (a ani ich nehľadá). Ona sa len všetkým, ktorí prežili, všetkým, ktorí majú pred sebou budúcnosť (a hovoríme samozrejme o celom svete) snaží posunúť memento, ktoré by malo byť varovaním. Z jej knihy sa dá vycítiť z každej strany. Černobyľská modlitba je úprimne surová, šokujúca, desivá a napriek tomu sa čitateľ od nej nedokáže odtrhnúť. Nie preto, že by lapal po senzácii, ale preto, že dúfa, že pochopí. Po dočítaní však prichádza vytriezvenie v zmysle, že mnoho sa vecí sa pochopiť nedá. Profesionálny preklad Silvie Šalatovej robí z tejto knihy šokujúce memento, o ktorom budete premýšľať ešte niekoľko dní po dočítaní.
Pavol Božík
100%
