Aký vzťah majú dvaja mladí cudzinci z výrazne odlišných prostredí k Slovensku, kam sa obaja presťahujú? A čo k nim cíti Slovenka, do ktorej sa obaja zaľúbia? Ako vníma hodnoty, ktoré si prinášajú zo svojich krajín? Cudzincov kabát z vydavateľstva Ikar je román o troch ľuďoch, ktorí pochádzajú každý z inej krajiny a z iného rodinného zázemia. Príbeh o tom, akým výzvam musia spolu čeliť vďaka svojej odlišnej minulosti.
Keď som začal na Slovensku učiť skoro pred tridsiatimi rokmi, mnohí ľudia sa ma pýtali: Jonathan, prečo si vlastne prišiel na Slovensko? Žiaľ, nikdy som im nevedel trefne odpovedať na túto otázku, ani sám som netušil svoje pohnútky, no tento román dáva konečne odpoveď, tvrdí autor Jonathan Gresty.
V rozpätí pätnástich rokov nás príbeh zavedie na rôzne miesta Slovenska a s humorom i živými dialógmi nám vyrozpráva príbeh, ktorého rozuzlenie ostáva tajomstvom až do posledných strán. Áno, neraz dochádza k milým až smiešnym jazykovým prešľapom, ktoré pobavia.
Jonathanove postrehy a pohľad na život na Slovensku vychádzajú z jeho vlastnej, takmer tridsaťročnej skúsenosti. Už prvý príbeh Jessa a jeho manželky upúta: Jess miluje výzvy, dostávať sa do hraničných situácií a práve do takej, až riskantnej dostane aj svoju manželku na sever Slovenska.
Cudzincov kabát sa číta s radosťou, Gresty vie vystihnúť nuansy nášho života. Jeho dialógy sú živé, opisy pútavé. Do svojho románu som dal toho veľa z toho, čo som skutočne zažil, dodáva autor.
Jonathan Gresty vyrástol v britskom mestečku v Cheshire, no viac než polovicu života prežil na Slovensku. Po ukončení štúdia anglickej literatúry na Durham University sa v roku 1992 presťahoval do Spišskej Novej Vsi, kde vyučoval na gymnáziu, potom strávil po dva roky v Banskej Bystrici a v Banskej Štiavnici a v roku 1997 sa usadil v Prešove, kde s prestávkami učí na Prešovskej univerzite. Rovnako dlho pracuje ako prekladateľ zo slovenčiny do angličtiny a na konte má mnoho publikácií vrátane románov Antona Baláža a Jany Bodnárovej. Je ženatý a má dve dospelé deti.
Hoci doteraz písal poviedky a divadelné hry, v ktorých aj účinkoval, Cudzincov kabát je jeho prvým románom a zároveň pokusom zachytiť niektoré z mnohých pocitov, názorov a zážitkov (skutočných i vymyslených) od príchodu na Slovensko.
Začítajte sa do novinky Cudzincov kabát:
Môj druhý manžel vyhľadával netradičné zážitky. Túžil uniknúť tomu, čo nazýval sterilitou modernej doby. Tvrdil, že je unavený zo sveta plného termostatov, diaľkových ovládačov a ďalších spotrebičov, ktoré nám zjednodušovali život a oslobodzovali nás od činností, aké museli robiť naši predkovia, aby prežili. Túžil po prírodnejšom svete a viac živom, ako hovoril. Keď sme sa vzali, odmietal kúpiť televízor. Dlhý čas.
Zrejme si myslel, že počas dlhých zimných večerov budeme hrať spoločenské hry a spievať si ľudovky. Mikrovlnke sa bránil ešte zanovitejšie. Mohla som si ju kúpiť len vtedy, keď som vedela, že bude pár týždňov mimo republiky. A pokiaľ viem, dodnes nemá mobil. Nielenže mával excentrické nápady, ale vyzeralo to, že je na ne aj hrdý.
Zážitky, ktoré vyhľadával, často súviseli s extrémnym počasím. Napríklad miloval prechádzky uprostred búrok. Možnosť uhýbať pred bleskami a zmoknúť do poslednej nitky. Potom v kúpeľni žmýkal litre vody a nahý sa triasol ako dieťa, ktoré sa teší, ako ho zabalia do teplej osušky. Uprostred leta, keď slnko priam pálilo nad hlavou a bolo horúco ako v Španielsku, si obul maratónky a vyrazil behať do pustých prašných ulíc. Pískal si Mad Dogs and Englishmen.
Keď napadlo pätnásť centimetrov snehu, šiel sa prejsť do lesa za domom práve vo chvíli, keď zapadalo slnko. „Asi sa zdržím,“ zlovestne zahlásil pri odchode. Citoval nejakého slávneho prieskumníka južného pólu, ktorý sa údajne nikdy nevrátil. „Nečakaj ma.“
Samozrejme, celé to divadlo si užíval. No neviem, ako veľmi by ho tie eskapády bavili bez prítomnosti nedobrovoľného diváka, teda mňa. Domov sa vrátil s útrpným výrazom. Vravel, že tam vonku je brutálna zima. Dočerta, ani psa nehodno vyhnať. Nech mi ani nenapadne ísť von, vzdychal ako hrdina z juhoamerickej telenovely a tváril sa, akoby to neurobil naschvál. Akoby ho do toho niekto nútil. No práve to bolo na celom jeho predstavení kľúčové.
Zo všetkého najradšej mal treskúcu zimu. Fascinovala ho. Keďže všeobecne obľuboval chlad, nevedeli sme sa zhodnúť na tom, koľko kúriť. Či radiátor v spálni zapnúť, alebo nie. Ja som mala rada dvadsaťdva stupňov, jemu sa vraj pri osemnástich spalo omnoho lepšie. Bol to náš večný boj.
Jeho láska k chladu zašla ešte ďalej. V januári som ho občas prichytila, ako si na internete pozerá predpoveď počasia pre Rusko a vraví si: „V Noriľsku majú teda poriadnu zimu,“ alebo „pozri na Magadan, tí si musia dobre pozapínať kabáty.“ Teploty tam klesli na mínus šesťdesiat. Celá krajina sa premenila na rozľahlú snehovú a ľadovú púšť. Tam pramenilo to jeho zvláštne vzrušenie, zatiaľ čo mňa pri tom striasalo hrôzou. Zažila som dosť ukrutných slovenských zím na to, aby ma niečo také nadchýnalo.
„Ako ti to mám vysvetliť?“ vravel. Buď som ho nikdy úplne nepochopila, alebo nikdy nenašiel tie správne slová.
„Tá nepriazeň osudu, to sa mi na tom asi najviac páči. Myšlienka, že aj napriek globálnemu otepľovaniu a napriek našej závislosti od pohodlia ešte stále existujú miesta, kde má príroda veľký vplyv na naše životy. Miesta, kde je život o prežití, chápeš? Nielen o konzume.“
Používal ťažké anglické slová, ako adversity a juxtaposition! Kto mu mal rozumieť? Tváril sa, akoby prednášal, no nikdy som celkom nepochopila, o čo mu vlastne išlo. Nikdy som ho nepočula povedať, že by chcel v zime navštíviť Magadan. Tak načo o tom snívať?
Minulú zimu, začiatkom januára, prišli tuhé mrazy. Znovu bol vo svojom živle. Naše manželstvo dosiahlo bod zlomu. Už štvrtý deň po sebe nám v rúrach zamrzla voda, a tak musel skoro ráno potme a s elektrickým ohrievačom a predlžovačkou zísť do pivnice zohrievať potrubie.
„Obleč si na ten župan kabát. Vonku mrzne.“
„O mňa sa neboj,“ odvetil hrdinsky. „Ty len oddychuj.“
„Čo myslíš tým oddychuj? Spala som osem hodín, už vstávam.“
„Len zostaň v teple, drahá. Ja sa o to postarám. Keď potečie voda, donesiem ti čajík.“
Veľmi rád zveličoval. Vždy v tom bola istá dávka sebairónie. Práve tým mi liezol na nervy.
Počas večerov, ako bol tento, sa postavil do záhrady a spokojne sledoval oblohu. Najradšej, keď bolo jasno. Potiahol nosom, aby zistil, či sa mu zlepili nozdry, a potom odhadoval teplotu. Išlo mu to výborne.
„Povedal by som tak mínus šestnásť. Ak to takto pôjde ďalej, do rána sa ochladí na mínus dvadsať.“ Odhad si potom skontroloval na vonkajšom teplomere. Bol ako kapitán na palube lode. Za starých čias by si viedol aj denník, v ktorom by si zapisoval každučkú meteorologickú pozoruhodnosť.
V jeden večer mala podľa predpovede zima vrcholiť. V správach hovorili o lámaní rekordov. V niektorých regiónoch mali teploty klesnúť až na mínus tridsaťpäť stupňov.
Dal hlasnejšie rádio. Spomenuli miesto pri poľských hraniciach, asi šesťdesiat kilometrov na sever, kde bola v noci predtým zaznamenaná najnižšia teplota v histórii obce.
„Zaujímalo by ma, aké to je.“
„Čo?“
„Mínus tridsaťpäť.“
„Hrozné. Zvieratá musia vonku mrznúť od zimy.“
„Mínus dvadsaťpäť bola najnižšia teplota, akú som kedy zažil – na to nezabudnem.
Nedokážem si predstaviť ešte o desať stupňov chladnejšie. Nemáš v tej dedine náhodou kamarátku? Pamätám si, že si to miesto spomínala.“
„Hej, Ivetu. Ale neboli sme blízke kamarátky, Jess. Nevidela som ju už celú večnosť.“
„Možno je načase navštíviť ju. Mohli by sme tam zájsť ešte dnes večer. Aspoň by sme mali čo robiť. Je to nádherný kraj!“ Odišiel z izby a mňa o tom bláznivom nápade nechal premýšľať.
Dodnes netuším, čo to do mňa v ten večer vošlo. Nech už to bolo čokoľvek, o štyri hodiny neskôr, keď sa zotmelo, som sedela vedľa neho v tridsaťročnej škodovke 105. Mali sme ju už päť rokov, no takmer sme ju nepoužívali. Manžel nebol milovník áut. Prepásol aj príležitosť získať zaň šrotovné, čo pred pár rokmi zaviedla vláda.
A tak sme sedeli v tom muzeálnom kuse a smerovali do dediny, kde bývala moja kamarátka. Vraj preto, aby sme ju navštívili, no v skutočnosti chcel môj strelený druhý manžel zažiť najnižšiu teplotu vo svojom živote.
„Nevidela som ju celé roky. Mohla sa presťahovať.“
„Povedala si, že zdedila dom po rodičoch. Určite sa nepresťahovala.“
„A čo ak odcestovala?“
„Nie, veď zajtra je škola a ona učí, nie?“
Mal pravdu – bol posledný deň vianočných prázdnin a Iveta tam učila na základke – aspoň keď som ju naposledy stretla, tak to tak bolo.
„Vieš, že tu u nás nechodíme na návštevy bez ohlásenia. Slušnosť káže najprv sa ohlásiť.“
„Ale ako? Veď predsa nemáš jej číslo.“
Milan Buno, knižný publicista
