V októbri vyšiel J. Levinski debut – Iba sekunda – prvý diel trilógie Iba. Romantika z hokejového a univerzitného prostredia rozoberá témy ako vzťah mladých ľudí, dôvera verzus naivita, žiarlivosť či nízke sebavedomie spôsobené zranením z minulosti. Autorka v rozhovore rozpráva nielen o knihe, ale aj jej vydaní.
Ako ste sa dostali k napísaniu knihy?
Píšem odmalička s väčšími či menšími prestávkami. Na konci základnej a počas strednej školy som prvýkrát vytvorila niečo ucelené, čo sa podobalo na knihu. Počas vysokej som napísala len poviedku a po univerzite som sa vrátila k intenzívnejšiemu písaniu. Iba sekundu som publikovala na jednej platforme pre amatérskych spisovateľov, potom som požiadala o pomoc jednu editorku, príbeh som prepísala a skúsila rozposlať. A zistila som, že napísať knihu je tá najľahšia časť z celého procesu.
Ako teda vyzerá celý proces od ukončenia rukopisu až po jeho vydanie?
Po dopísaní príbehu si od neho treba dať pauzu. Ideálne ho počas nej rozposlať beta-čitateľom, nie rodine a kamarátom J, na posúdenie. Po spätnej väzbe sa k nemu vrátiť, upraviť, čo treba, a skúsiť šťastie. Je potrebné zistiť si, ktoré vydavateľstvo vydáva váš žáner, aké majú podmienky k posielaniu rukopisu. A čakať. Na kladnú odpoveď som čakala tri a pol mesiaca. Po nej sa podpisuje zmluva, riešia sa korektúry, obálka. To, ako dlho trvá táto fáza, sa líši od vydavateľstva k vydavateľstvu. U mňa od podpisu zmluvy k reálnemu vydaniu knihy ubehlo takmer 14 mesiacov.
Komu je Iba sekunda určená?
Je to new adult – čiže o mladých dospelých do 25 rokov – a romantika. Takže publikum sú ženy a skôr mladšie ročníky, no mám aj staršie čitateľky, ktorým sa kniha páčila. Je pre ženy obľubujúce univerzitné a hokejové prostredie a ktoré si chcú prečítať príbeh s trochu inou hrdinkou.
Príbeh začína tam, kde ostatné končia. Túto vetu čitateľky nájdu na obálke knihy. Kde teda príbeh začína?
Tým som chcela povedať, že to nie je typická romantika, kde sa hlavné postavy spoznávajú alebo sa poznajú dlhšie, no sú nepriatelia. Moja kniha nie je o tom. Nenájdete v nej trópy ako enemies to lovers, nie je to slowburn. Príbeh je o vzťahu, o tom, čo sa deje po happy ende v romantických knihách.
Iba sekunda je prvá časť trilógie. Ako ste na tom s pokračovaním?
Druhý diel je hotový, tretí chcem meniť. No ich vydanie je ešte veľmi otvorené. Musím porozmýšľať, akou cestou sa vyberiem.
Aký je váš proces písania? Kde beriete inšpiráciu?
Všetky tri diely Iba sa písali samy. Dej som jednoducho mala v hlave a potrebovala som ho dať na papier. No inak som ten typ, ktorý musí mať presnú osnovu. Dostanem nápad, ale potom si musím sadnúť a vyslovene premýšľať, aby to malo hlavu a pätu. Čo sa týka inšpirácie, niekedy stačí pieseň, video, rozhovor, nejaká situácia v živote. To je taký malý plamienok, ktorý však treba rozdúchať, aby niečo vzniklo.
Aké knihy obľubujete?
Najviac knihy od Colleen Hoover a Sarah J. Maas. Taktiež ma posledný rok celkom oslovili nemecké autorky ako Lilly Lucas. Zo slovenských spisovateliek mám veľmi rada tvorbu Mišky Ries, Ivky Ďuricovej. Skvelé boli Nasleduj ma od Baji Dolce & Mišky Zamari, Dedička od Majky Danihelovej či Prokurátor a ja od Sary Mie Velinskej.
Chystáte okrem pokračovaní Sekundy aj niečo iné?
Mám napísané ďalšie dve standalone knihy. Jedna je psychologicko-romantická dráma a druhá klasická romantika pre ženy. Opäť však ešte uvidím, ako s ich vydaním. A momentálne si robím osnovu príbehu, ktorý už dlhšie dobiedza v mojej hlave.
Ukážka z knihy:
Svišťanie puku. Škrípanie korčúľ na ľade. Trieskanie tiel o mantinel. A nadšené pokriky ľudí z tribún. Všetky tieto elementy do seba zapadajú ako dokonalo naladené hudobné nástroje v rockovej kapele. Vlievajú mi do žíl adrenalín a ten ma s ľahkosťou tlačí do extrémnych výkonov. Ako na každom zápase.
„Čo, Calay?” ozve sa ku mne tesne pred vhadzovaním Ravelov, kapitán súperiaceho tímu. „Aj dnes vám nakopeme rite?” Prežúvajúc chránič na zuby sa na mňa škerí, očividne si vedomý toho, že takto blízko pri rozhodcovi sú jeho jedinou zbraňou tiché, vrčivé slová.
Na vonkajšom zápase pred pár dňami som sa s ním dostal do menšej potýčky a taktiež sme prehrali. Teraz je však situácia iná. Už poznáme ich taktiku, ich slabiny a hlavne – teraz sme doma my. Štadión sa otriasa povzbudivými výkrikmi Orly, do toho! a tribúny v záplave čiernej a žltej pripomínajú obrovského čmeliaka.
Teda naňho len arogantne nadvihnem jeden kútik úst a odfrflem: „Žeby som ti nenakopal niečo iné.”
