Spisovateľka Jana Benková po Volavke prichádza tento rok s ďalším pohodovým titulom, tentoraz ako stvoreným na letný oddych. Nová kniha mieri za svojimi čitateľkami práve teraz a od dnes ju nájdete vo všetkých dobrých kníhkupectvách, alebo u internetových predajcov kníh.
Ten každodenný kolotoč dôverne pozná každá žena: upratať, navariť, vyprať, ožehliť, postarať sa o deti a odviesť ich do škôlky, do školy… Skočiť si do práce, nakúpiť, venovať sa deťom, manželovi… Kolotoč večný, nezastaviteľný. Alebo žeby predsa?
Aj o tom je novinka Jany Benkovej, dnes vychádzajúca kniha Zamestnanie: mama. Elisabeth, prezývaná Sissi, má šťastnú rodinu, no vo svojom manželovi, večne zaneprázdnenom Dominikovi nemá príliš veľkú oporu. Domácnosť i všetky rodinné záležitosti sú na jej pleciach. Tri deti, manžel a piaty člen rodiny, rozmaznaný psík Lili, prezrádza viac autorka. Pre niekoho ide možno o dokonalý formát rodiny, no Sissi sa z toho rýchleho a nikdy sa nekončiaceho kolobehu už začína krútiť hlava. Túži po vlastnom priestore, a tak pre svoju rodinu pripraví prekvapenie. Netuší však, že aj manžel čosi chystá pre ňu, uzatvára. Román Zamestnanie: mama je už 41. knihou Jany Benkovej. Knihy jej vychádzajú aj v zahraničí.
Úryvok:
„Ste šetrný, to je vzácna vlastnosť,“ podpichla som ho, tak či onak už tušiac katastrofu.
Chcela som ísť domov. Alebo nájsť Táňu a skončiť túto nočnú moru. Túžobne som hľadela k východu, no ovládala som sa. Ak by som však vstala, pútala by som zbytočnú pozornosť – a o tú mi rozhodne nešlo, Ondrovo vyčíňanie akurát tak stačilo. Zaťala som zuby a snažila sa pretrpieť tú situáciu, veď azda žiadna večera nebude trvať donekonečna?
„Chápete, však? To bude vďaka vášmu veku, viete, mladé slečinky tomu nerozumejú,“ uvoľnil sa a prezrádzal viac, ako možno pôvodne chcel. „Ani jeden z nás už nie je najmladší. Ako sa hovorí, čím si starší, tým si menej mladší… Alebo tým máš viac rokov…“ zarehotal sa. „Alebo,“ zasvietili mu oči a moje obavy, že mu prišiel na um zrejme ďalší svojský vtip, sa potvrdili. „pozrite sa na tamtých vedľa,“ významne mykol hlavou, aby som určite vedela, koho tým myslí. „Dali si tú drahú rybu, predstavte si. A dvakrát… Sledoval som ich! Hoci zas… Keď je ryba dobrá, tak je ryba dobrá. Ha-ha!“ rehotal sa do popuku. „To je reálne švédske príslovie,“ dodal v stále nedoznievajúcom záchvate smiechu. Poklopkal po balíčku so zvyškom večere, ktorý mu priniesol čašník, a opatrne ho položil na okraj stola.
Nikdy som si neželala viac ísť domov. Či aspoň do hotelovej izby. Sama. A zbaviť sa tohto tvora. A potom tisíckrát ďakovať, že mám doma takého manžela, akého mám.
Za trest, že som bola takáto ľahká korisť a šla von s cudzím chlapom, som sa ho však len tak nemohla zbaviť.
Naznačila som únavu a on prudko vstal ako pravítko. „Účet!“
Počkala som, kým vypočíta svoju polovicu ceny večere a z peňaženky povyťahuje všetky dvojcentovky, a pridala svoj podiel i zopár eur za obsluhu. Čašník však akosi zaváhal. Nevrhal sa po peniazoch ihneď. Jasná príležitosť pre Ondra z Myjavy.
Vzal z mojich eur jedno a nejaké drobné a strčil si ich do vrecka. „Až takí šikovnú tu zasa neboli,“ šomral.
Odhadovala som, koľko rokov sa tu nebudem môcť objaviť, aby na nás zabudli.
Vyšli sme na ulicu a so samozrejmosťou sebe vlastnou ma šiel Ondrej odprevadiť do hotela. V ruke spokojne stískal miniatúrny zvyšok svojej polovice porcie.
„Šetrenie je novodobý fenomén, len sa o tom zatiaľ málo hovorí,“ nadhodil. „Budem mať na raňajky.“
„Ako sa to vezme. Nemám nič proti šetreniu, no aj istá miera racionality by sa mala zachovať.“
„Súhlasím,“ prikyvoval a trochu zneistel, keď mu nevyšiel ani tretí pokus chytiť ma za ruku.
„Aspoň pri niektorých príležitostiach,“ naznačila som už veselšie s vidinou konca tejto katastrofy.
Ondro prudko zastavil.
„Musím sa tam vrátiť!“ vypleštil oči.
„Ten zvyšok sprepitného im už nechajte,“ snažila som sa ho presvedčiť. Preboha, čo je toto za tvora?
„O to nejde!“ odvrkol a zmizol.
Vydýchla som si, poobzerala sa, či naozaj nie je na dohľad a pridala som do kroku. Môj hotel bol ešte dosť ďaleko. Keby som mala príjemnú spoločnosť, mohla to byť krásna večerná prechádzka. Takto som sa snažila, aby ma už nikdy ten týpek nedobehol. V živote som sa za nikoho tak nehanbila!
Po chrbte mi behali zimomriavky a zrýchlila som až na pomalý beh.
Fešák ma však zadychčane dobehol a upravoval si nohavice. „Teda! Vy ste ako raketa! Mal som problém vás dostihnúť!“
„Jééj,“ vyhŕkla som, no z tempa som nezľavila.
„Musel som si uľaviť, viete, zvlášť, keď ide o veľkú,“ zdôveroval sa mi a snažil sa so mnou udržať krok. „Z toho očarenia z vás som, predstavte si, aj zabudol, že som tiež v hoteli a nemusím počítať splachovanie ako doma. Ja hlupák!“ pleskol si dlaňou po čele.
Zdúpnela som, pridala, takže sme už bežali.
Toho blázna to neodradilo! Fučal ako parná lokomotíva. „Doma močím, s prepáčením, do fľaše. Potom ju vylievam na záhony v záhrade. Toaletu splachujem raz za týždeň, za vodu tak ušetrím aj polovicu. Predstavte si, že to moja bývalá nechápala! A to ušetrím! Mohla byť rada!“ čudoval sa.
„A kam chodíte, ak…“ vydýchla som a trochu spomalila.
„Žiadny problém!“ dušoval sa. „Na potrebu vybehnem aj do reštaurácií či neďalekého parku. Preto som tu tak spanikáril, zabudol som, že som na školení a všetko platí zamestnávateľ.“
„A sprchujete sa?“ vylúdila som otázku, aby som sa vyhla prípadným podrobnostiam o jeho močení, a túžobne vyzerala koniec ulice, kde stál náš hotel.
„Do dvoch minút je to v pohode aj doma. Nechodím špinavý, to sama vidíte. Sprchujem sa zväčša na kúpalisku alebo vo fitcentre, keď idem cvičiť.“
Hnusné a nehygienické, ešteže som tak striedmo večerala a nekrútil sa mi žalúdok. Nemohla som uveriť, že to myslí vážne. Ale myslel.
Keď okolo nás prechádzala trojica rozosmiatych žien, Ondrík sa otočil na päte o stoosemdesiat stupňov.
„Nekrúti sa vám hlava?“ zaironizovala som si.
„Čo by…“ odvrkol, akoby nechápal.
„K vám domov asi návštevy často nechodia…“ neodolala som a vrátila sa k jeho predchádzajúcemu rozprávaniu.
„Neprijímam ich často. Stojí to len peniaze! Ale poznajú ma a ak sa ku mne vychystajú, prinesú si vlastné jedlo. Toaletu pri návštevách zamykám. To by som sa nedoplatil! Odskočia si aj za panelák, ak veľmi musia.“
Moje predstavy ma privádzali na okraj výbuchu smiechu, ale ovládla som sa. „Jedlo pre nich predsa môžete vybrať aj z odpadkových košov, zopár ohryzencov by sa tam určite našlo.“ Cítila som sa z večierka stále trochu pripitá, no pri tých jeho rečiach som dosť rýchlo triezvela.
„Posmievate sa mi, však? Vy nevidíte, ako svet jedlom plytvá?“
No nie na úkor hygieny a zvlášť, ak žijeme v krajine Európskej únie. „Tak sa asi potom finančne odviažete na oblečení, nie?“ spýtala som sa.
Bola som otrasená z toho, čo táral, ale vnímala som, že je oblečený pekne. Biela košeľa, dobré džínsy…
„Mama robí v čistiarni. Odtiaľ mi vždy požičia košele, po ktoré si zákazníci prídu neskôr…“ odpovedal tak otvorene, až mi zabehlo. „Kravaty tentoraz neboli v ponuke,“ zasmial sa. „Azda vám to neprekáža,“ otočil sa ku mne.
„A džínsy? Tiež vypožičané?“ venovala som mu povzbudivý úsmev.
Tváril sa celkom vážne a moju iróniu si nevšímal. „Tie sú, samozrejme, moje,“ prihladil si opasok. Kým som sa stihla nadýchnuť, aby sa mi trochu uľavilo, dodal: „Zo záložne.“
Robí si žarty, prebleslo mi hlavou. Džínsy zo záložne? To sa dá? Čakala som, s čím ešte príde.
Akosi odhadol, ktorým smerom sa uberajú moje myšlienky, a rýchlo dodal: „Pozrite, som úprimný, veci hovorí na rovinu, načo klamať? Takto je to poctivejšie. Spoznávajte ma takého, aký som, ak máme spolu žiť. Ja jednoducho nemám zábrany, viete? A ak ste náhodou útlocitná, ušetríme si obaja čas, ak by ste v našej známosti plánovali pokračovať.“
Čo to ten zjav tára?! Pokračovať? V čom? Neurazila som sa, pripadala som si však už ako v scénke zo skrytej kamery. „A tento pobyt vám hradí zamestnávateľ?“
„Som tu na školení. Však viete, ako to chodí, pod rúškom školenia…“
Prerušila som ho. „A ak niekde výletujete, investujete do ubytovania sám? Či spíte v stane? Alebo ani nikam necestujete?“
„Čože by nie!“ hodil rukou. „Bývam u známych.“
Že som sa vôbec pýtala!
„Chodím výhradne tam, kde niekoho poznám,“ pokračoval.
