Už pätnásty román jednej z najobľúbenejších slovenských autoriek v novom vydaní. Katarína Gillerová ho nazvala veľmi príznačne Ilúzia šťastia.
Román je o štyroch kamarátkach, ktoré sa po skončení štúdia prestali stretávať, každá zaneprázdnená vlastným životom, vysnívaným, s množstvom očakávaní do budúcnosti. V živote však nič nejde priamočiaro, niektoré očakávania sa menia na sklamania, vlastné zlyhania a udalosti, aké by sme si nedokázali predstaviť ani v najhoršom sne, približuje autorka svoj príbeh.
Hlavná hrdinka Aneta začína mať nepríjemné tušenie, že v jej manželstve niečo nie je v poriadku. Pokúša sa zistiť príčinu, no zároveň musí riešiť dcérinu pubertu a problémy v zamestnaní. Práve v tom čase dostane od starej priateľky pozvánku na stretnutie. A nielen ona, ale aj ďalšie dve kamarátky, s ktorými kedysi trávili voľné chvíle.
Prečo sa štvorica priateliek má stretnúť po takom dlhom čase? Odpoveď je zdanlivo jednoduchá: treba zabudnúť na niekdajšie krivdy a obnoviť priateľstvo. Aneta si uvedomí, že je jediná, ktorej sa rúca život. S odstupom času zisťuje prekvapivé skutočnosti, vedúce až do minulosti všetkých štyroch kamarátok. Dávne skutky sa vynárajú na povrch a prichádza čas niesť za ne zodpovednosť.
Autorka Katarína Gillerová mala s priateľkami už na škole partiu, ktorá si hovorila Babský klub. Bolo ich šesť, študovali spolu, prežívali lásky, vydali sa a majú deti. Vždy si mali čo povedať a stretávajú sa dodnes. Každá z nás má svoj vlastný životný príbeh, v ktorom sa radosť strieda s problémami, šťastie so smútkom, úspech s prehrami a naopak, dodáva úspešná autorka.
Začítajte sa do príbehu Ilúzia šťastia:
Niekto na mňa čaká
Nerozhodne som stála pred otvorenou skriňou a pohľadom hodnotila svoj šatník. Žalúdok som mala stiahnutý od miernej nervozity, ktorá sa s pribúdajúcimi minútami stále stupňovala.
Ktoré šaty sú najvhodnejšie na dnešné stretnutie?
Slnečné lúče sa odrážali v zrkadle na vnútornej strane skriňových dverí. Vystrela som ruku a začala po jednom vyberať vešiaky so šatami.
Čo si má obliecť vydatá žena, keď sa tajne chystá stretnúť s iným mužom?
Červené som zamietla hneď, sú príliš nápadné, biele zase príliš nevinné – a tak som sa necítila ani náhodou. Tieto sú príliš krátke, a na ďalších trochu zadrháva zips. Tak tie v žiadnom prípade! Dnes všetko musí prebehnúť hladko, záleží na každej maličkosti.
S úľavou som sa napokon rozhodla pre šaty z elastickej látky s lodičkovým výstrihom a vzorom zelených štvorcov rôznych odtieňov na bielom podklade.
Áno, tieto budú najvhodnejšie, skonštatovala som spokojne.
Nervozita mi opäť zovrela žalúdok. Prebehne všetko tak, ako predpokladám?
Zrak mi padol na konferenčný stolík v obývačke. Na tanieri tam zostal nedojedený banán, nedokázala som ho zjesť celý ani namiesto obeda. Schrúmala som k nemu zopár keksov, v ústach mi však po nich zostal pocit sucha. Z barovej skrinky som vylovila iné, čokoládové s malinovou náplňou, a dva z nich som si pomaly nechala rozplynúť na jazyku. Sladká chuť sa mi priam žiadala. Moje telo si žiadalo doplniť energiu, spaľovanú každou mojou myšlienkou na to, čo dnes príde.
Našťastie som bola doma sama, bez rodiny, a tak som sa mohla v pokoji vychystať. Šaty mi padli dobre, kúpila som si ich na jar tohto roka. Netušila som, že si ich prvýkrát oblečiem práve na takúto príležitosť.
Kulmou som si z čerstvo umytých vlasov vyrobila zopár kučier. Rúž som zvolila jemný, doružova, iba zvýraznil farbu mojich pier. Zamyslene som sa zahľadela do zrkadla. Vyzerám na štyridsať? Ako ma bude vidieť on, po vyše dvadsiatich rokoch – nebudem sa mu zdať príliš… zmenená? Dvadsať rokov zanechá stopy na tvári každého človeka. A ja – spoznám ho vôbec?
V tej chvíli ma z myšlienok vytrhlo zvonenie mobilu. Utajené číslo.
„Aneta?“ oslovil ma známy hlboký hlas. „Anetka, platí dnes o druhej?“
„Áno… platí.“ Môj hlas znel zachrípnuto. Nasucho som prehltla.
„Si ešte doma?“ zaujímal sa. „Stihneš to?“
Po tele mi prešli zimomriavky. „Stihnem,“ vyslovila som tichým hlasom. „O chvíľu odchádzam.“
„Teším sa na teba,“ vyslovil spokojne. „Mrzí ma, že je to tak ďaleko… Vlastne,“ navrhol zrazu, „môžeš si zobrať taxík, zaplatím ho, samozrejme,“ dodal.
Myšlienky mi začali v panike krúžiť v hlave ako splašené. Taxík, taxík… Ak si ho zavolám, tak určite nie pred náš panelák, aby ma videli susedia. A potom, ten časový posun…
„Taxíkom tam prídem skôr, ako sme sa dohodli,“ poznamenala som.
„To nevadí, budem ťa čakať,“ vyslovil s nádejou v hlase.
Zamyslene som vypla mobil. Jeho zvláštny hlboký hlas ma preniesol do minulosti. Pred očami sa mi mihali vysoké stromy, konáre siahajúce až po tmavnúcu oblohu, ktorú som videla, keď ma niesol v náručí. Pripomenul mi príjemný pocit z dotyku jeho rúk, objímajúcich ma vo víre tanca.
Bolo to tak dávno, a predsa som si to dokázala vybaviť v pamäti, akoby sa to stalo včera. Bože, je možné, že odvtedy prešlo vyše dvadsať rokov?
Vzala som do ruky kabelku a skontrolovala jej obsah. Keď som ju zatvorila, vystrela som plecia, zdvihla hlavu a pevne zovrela remienok kabelky v dlani.
Je rozhodnuté.
Od tejto chvíle nasledujúce udalosti nebudú závisieť iba odo mňa. On to chcel, on trval na tomto stretnutí, a ja mu vychádzam v ústrety.
Naše tajné stretnutie, pretože o ňom nikto iný nesmie vedieť. Dúfam, že sa to ani nikto nikdy nedozvie. Nie, ani moje kamarátky, ktoré boli pri tom, keď sme sa zoznámili. Vtedy sme netušili, kam sa budú uberať naše životy. A ja som nevedela o nich to, čo viem dnes. Ich tajomstvá. Sú uzamknuté vo mne, ukryté navždy.
Dnešný deň bude patriť k nim. Moje tajomstvo.
Keď som o dve ulice ďalej nastúpila do taxíka, pred očami sa mi okrem ulíc hlavného mesta začínali mihať spomienky na udalosť spred vyše roka, ktorá mala za následok moje dnešné stretnutie.
