Jørn Lier Horst vytvoril sériu s vyšetrovateľom Williamom Wistingom, ktorá patrí v súčasnosti k tomu najlepšiemu zo severského krimi.
Jørn Lier Horst píše jeden dobrý román za druhým. Nebudem jediný kto tvrdí, že Zlo je zatiaľ jeho najlepšia kniha. Podarilo sa mu udržať príbeh otvorený až do samotného prekvapivého konca, napísali v nórskom denníku Nettavisen.
Príbeh sa začína prevozom sériového vraha Toma Kerra, ktorý súhlasil, že ukáže polícii, kde zahrabal jednu zo svojich obetí. Má to byť na polostrove Eftang a tak tam vyráža celá policajná eskorta. Všetko je zabezpečené, polícia v pohotovosti, Kerr má spútané ruky i nohy, pripravený je vrtuľník. A v jednej chvíli sa začína akcia, ktorá sprvu šokuje, zaskočí, no následne preverí fyzické aj psychické limity všetkých vyšetrovateľov. Stane sa totiž to, čo sa nikdy stať nemalo…
V lese zatiaľ náhodný turista objaví rozštvrtené telo mladého dievčaťa. Bola zavraždená rovnakým spôsobom ako obete brutálneho sériového vraha Toma Kerra. Ten však sedí už štvrtý rok vo väzení. Zabil ju jeho pomocník, muž, ktorého nikdy nevypátrali a ktorého novinári nazvali Ten druhý?
Ten druhý im uniká, pohráva sa s nimi a oni rýchlo nadobúdajú presvedčenie, že je azda ešte nebezpečnejší ako Kerr. Jeho jedinou motiváciou je zlo. Chce spôsobovať utrpenie a bude to robiť, kým ho nezastavia.
Väčšinu zla konajú bežní ľudia, ktorí prekročia hranicu medzi dobrom a zlom. Začína sa to v malom a ide v podstate o to, že sú im isté veci ľahostajné. Napríklad je im jedno, či je muž ležiaci na zemi opitý, alebo či umiera. Nepožiadajú taxikára, ktorý sype z rukáva rasistické vtipy, aby zastal, aby mohli vystúpiť. Ignorujú modriny susedky alebo prejdú bez povšimnutia okolo žobráka, ktorý k nim naťahuje ruku. Je lákavé pohrávať sa s pravdou alebo komentovať správanie iných. Mlčať o tom, čo nás stavia do zlého svetla. Preháňať. Povedať niečo, čo vyznieva v náš prospech alebo v prospech niekoho, koho máme radi. No vždy, keď klameme alebo sa pohŕdavo vyjadrujeme o iných, približujeme sa k zlu.
Severské krimi Zlo je perfektne premyslené, ako sme u Horsta zvyknutí. Navyše tentoraz vystaval príbeh tak napínavo, že nedokážete knihu odložiť. Výborne prepletené príbehy – samotné vyšetrovanie, pátranie po Tom druhom, k tomu Wistingova dcéra Line a neustála neistota, kam to všetko smeruje.
Ďalší prípad inšpektora Wistinga čitateľov zaujal natoľko, že sa v Nórsku ocitol na druhom mieste rebríčka bestsellerov ešte pred oficiálnym vydaním knihy. A vskutku sa je na čo tešiť, sľubujú nórske noviny VG.
Začítajte sa do novinky Zlo:
Line zodvihla hlavu a pozrela sa cez okno s drôteným sklom. Dovidela cezeň na opačný koniec chodby. Tom Kerr. Kráčal k nej v sprievode dvoch dozorcov, jeden šiel pred ním, druhý za ním.
Zmenil sa.
Keď ho pred štyrmi rokmi zatkli a súdili, bola jeho tvár vo všetkých médiách. Nahladko vyholený muž s tmavými očami a hustými, nakrátko ostrihanými vlasmi. Staral sa o seba, aby robil dobrý dojem. Teraz sa viac podobal na človeka, ktorým skutočne bol. Človeka schopného spraviť to, za čo sedel. Mal širšie plecia, vypnutejší hrudník. Vlasy mu viseli na čelo. Tvár mal bledú, pokožku nečistú. Hľadel pred seba a s otvorenými ústami prežúval žuvačku. V jednom kútiku úst sa mu nazbierali sliny.
Zastal pri dverách. Za nimi naňho čakali policajti. Zaštrngotali kľúče. Tom Kerr pokýval hlavou z boka na bok, zodvihol plecia a zakrúžil nimi, akoby si chcel uvoľniť stuhnuté svaly.
Line sa pozrela na Adriana Stillera. Kývol jej.
Zodvihla kameru a pripravila sa, ukročila dozadu.
Dozorca otvoril dvere, ovanul ich chladný vzduch. Tom Kerr sa usmial, akoby práve počul alebo videl niečo, čo ho potešilo. Prekročil prah. Line začala nahrávať. Mal oblečené modré džínsy, sivé tričko a tmavú teplákovú bundu.
Adrian Stiller vykročil k nemu, aj on sa dostal do záberu. Bol o pol hlavy nižší než Kerr. V jednej ruke držal zakladač, v druhej vysielačku – tak, aby mu nemohol podať ruku.
„Tom Kerr,“ povedal Stiller strojeným formálnym tónom. „Súhlasili ste, že budete spolupracovať pri previerke výpovede na mieste činu.“
Pozrel sa na kameru.
„Všetko, čo poviete, sa bude nahrávať a považovať za súčasť vašej formálnej výpovede. Máte právo poradiť sa s vaším obhajcom, tieto rozhovory sa nebudú nahrávať.“
Line zazoomovala na Claesa Thanckeho. Právnik mal na sebe tmavý oblek a čierne topánky, ktoré sa vôbec nehodili do terénu, kam sa chystali.
Mal na konte množstvo kontroverzných prípadov. Jeho klienti boli spodinou ľudstva. Ľudia, pred ktorými treba spoločnosť chrániť. Považovali ho za skúseného a šikovného obhajcu, ale Line sa nepáčil spôsob, akým svoje prípady bagatelizoval v médiách.
„Previerku budem viesť ja,“ pokračoval Stiller. „Obaja budeme mať mikrofón a vysielačku, aby sa všetko, čo povieme, nahrávalo.“
Mávol rukou, v ktorej držal vysielačku.
„Teraz vám pripnem mikrofón.“
Tom Kerr prikývol. Stiller mu podal malý mikrofón, aby si ho mohol prevliecť popod tričko a pripnúť na lem pri krku. Potom sa postavil zaňho. Chvíľu mu trvalo, kým pripevnil vysielačku na opasok.
„Mohli by ste niečo povedať, aby sme skontrolovali, či všetko funguje?“
„Test, test,“ povedal Kerr. Jeho chrapľavý hlas znel, ako keď zaškrípe štrk pod topánkami.
Line sa presvedčila, či sa hlas zaznamenáva a kývla Stillerovi. Batéria v kamere mala kapacitu dvanásť hodín. Ona až toľko času nemala. Amalie nemohla u Sofie ostať tak dlho.
„Máte niečo pri sebe?“ spýtal sa Stiller.
„Ako to myslíte?“ nechápal Kerr.
„Máte niečo pri sebe? Vo vreckách?“
„Nie.“
Stiller vytiahol zo zadného vrecka pár latexových rukavíc.
„Musím vás prehľadať,“ povedal.
Kerr zodvihol nacvičeným pohybom ruky. Stiller mu prešiel dlaňami po vreckách na nohaviciach.
„Vyplazte jazyk!“
Tom Kerr spravil, o čo ho požiadal, vyplazil jazyk a potom ho zodvihol k podnebiu, aby ukázal, že v ústach nič neskrýva.
„Vyzujte si topánky,“ pokračoval Stiller.
Kerr sa oprel špičkou jednej topánky o pätu druhej a vyzul si tenisku.
„Sedím už štyri roky,“ poznamenal a skopol si z nohy aj druhú tenisku. „Myslíte si, že som tu našiel niečo, čo by stálo za pašovanie… von?“
Stiller jeho otázku ignoroval, zodvihol tenisku, odvrátil sa od kamery a prezrel ju.
Line zodvihla zrak, zahľadela sa na jeho chrbát a svaly, ktoré sa mu napínali pod tenkou košeľou.
„V poriadku,“ vyhlásil a položil tenisky pred väzňa. „Okrem šoféra a kameramanky nás bude v aute šesť, a vy.“
Stiahol si rukavice a poobzeral sa po odpadkovom koši, ale nikde žiaden nevidel.
„Mimo objektu väznice bude za bezpečnosť zodpovedať inšpektor Gram,“ povedal a ukázal na muža v policajnej kombinéze.
Line ho zabrala kamerou.
Gram stál obďaleč, držal v ruke putá určené na transport. Podišiel k väzňovi a naznačil mu, aby vystrel ruky.
Kerr sa otočil k Stillerovi.
Musím mať putá aj na nohách?“ spýtal sa namrzene.
„On rozhoduje,“ odpovedal Stiller a kývol na Grama.
Vyzeralo to, akoby si rozdelili úlohy a dopredu si ich nacvičili. Policajt v uniforme sa ujal konfrontačnej časti predstavenia.
„Ste väzeň, pri ktorom hrozí nebezpečenstvo úteku,“ skonštatoval stroho.
Právnik rozhodil rukami.
„Osem na jedného, a to len v aute,“ namietol. „A na mieste nás určite čakajú ďalší policajti. Je to skutočne nutné?“
„Nie je to téma na diskusiu,“ odpovedal Gram. „Policajné prezídium vyhovelo vašej písomnej sťažnosti – podarilo sa vám presadiť, aby neboli pri previerke prítomní ozbrojení policajti.“
„Viete dobre, prečo sme o to žiadali,“ bránil sa advokát. „Počas zadržania môjho klienta naňho dvaja policajti vystrelili – celkom neoprávnene. Nezastrelili ho len náhodou.“
Gram ho ignoroval a zahľadel sa Tomovi Kerrovi do očí.
„Rozopnite si opasok,“ požiadal ho.
Kerr ho poslúchol. Line zazoomovala a zdokumentovala, ako Gram prevliekol reťaz s putami na nohy cez nohavicu väzňa a založil mu ich na členky. Koniec reťaze pripevnil k želiezkam, ktorými mu spútal ruky.
Skutočne hrozilo, že by sa Tom Kerr pokúsil o útek. Odsúdili ho na dvadsaťjeden rokov, mal si odsedieť minimálne pätnásť. Podľa rozsudku mohol súd po odpykaní trestu predĺžiť odňatie slobody až o päť rokov – ak by nechcel riskovať, že prepustený väzeň spácha ďalšie trestné činy. V podstate sa dalo takýmto postupným predlžovaním trestu docieliť doživotie – ktoré v nórskom právnom systéme ako také neexistuje. Pokusom o útek nemal čo stratiť.
„Sme pripravení?“ spýtal sa Stiller.
Gram prikývol a zahlásil niečo do policajnej vysielačky. Dozorca odomkol ďalšie dvere, vonku už na nich čakal minibus.
Line doteraz postávala obďaleč, k Tomovi Kerrovi sa priblížila len prostredníctvom objektívu. Teraz však prešiel okolo nej. Putá mu skrátili krok, šúchal nohy po zemi. Keď ju míňal, otočil sa a pozrel priamo do kamery. Bol tak blízko, že ho cítila. Páchol kyslo a stuchnuto, ako dom, v ktorom dlho nikto nebýval.
Milan Buno, knižný publicista
