„Táto próza sa nebude čítať ľahko ani bigotnému kresťanovi, ani hedonistovi, ale bude sa čítať jedna radosť čitateľovi autentických príbehov,“ tvrdí v doslove knihy Kričiace kamene Andrej Ferko.
Autor takýchto literárnych diel je totiž stvoriteľom svojho jazyka i sústavy hodnôt a vstup do tohto sveta, sveta Háberovho rozprávania, nezostáva bez dôsledkov a následkov. Ak nemá pravdu o ľudských osudoch ani komunistická, ani cirkevná dogma, možno jej má viac Miki Hemi, autobiografický rozprávač a protagonista týchto príbehov. Potom však padajú vysvetlenia materialistické i zaužívané idealistické a naše životy majú zmysel inakší a onakvejší, než sme si zvykli.
„Sú tajomstvá, ktoré môžeme spoznať, ak máme dostatočne slobodné srdce,“ vraví Miki, jedna z postáv Háberovho románu Kričiace kamene, svojmu bratrancovi.
A nám zostáva iba dodať, že slobodné srdce a najmä myseľ musel mať predovšetkým autor, keď v zdanlivo prostom príbehu situovanom do prelomových rokov tesne pred tzv. Nežnou revolúciou a dlhé roky po nej zachytil najdôležitejšie, zväčša temné stránky prechodu od totalitného zriadenia k demokracii.
Robí to však s takou ľahkosťou, že čitateľ ponorený do priam detektívneho príbehu troch kamarátov ani nevníma, o akých vážnych veciach Háber píše. A v tom je jeho majstrovstvo. Strhnúť čitateľa napínavým, miestami aj humorným dejom a zároveň ho donútiť premýšľať. Kričiace kamene možno prečítať na jeden dych, ale k takejto knihe sa čitateľ rád vráti aj po rokoch.
Slavo sa s otcom natrápil najmä vtedy, keď sa druhýkrát rozviedol. Opustil televíznu hlásateľku Marianu, ktorú mal po mame, a zbalil akúsi Uršuľu zo sídliska Nad jazerom. A dokvitol k Slavovi do pivnice, ako Katka žartovne nazývala pravým menom ich prvý byt.
Otec plakal, v ruke zvieral fľašu, opäť opitý sa vypytoval, či k nim môže prísť v nedeľu na obed so svojou priateľkou. Nemal ju komu predstaviť, lebo jeho rodičia, Slavovi starí rodičia z otcovej strany, Berca vyhodili, keď k nim Uršuľku priviedol.
Slavo nevedel, že Uršuľa má sedemnásť rokov. S Katkou v nedeľu pri obede pozerali na otcovu mladučkú priateľku ako na ôsmy div sveta. Excentrická, prehnane vymaľovaná Uršuľa sa k starnúcemu Bercovi správala zaľúbene a dôverne mu každú chvíľku šepkala: „Ty môj macík,“ a pritom okato šmátrala rukou pod stolom.
To už bolo aj na Katku priveľa.
Veľavýznamne si odkašľala: „Musím ísť za malým, asi sa zobudil,“ a vyparila sa z kuchyne do detskej izby.
„Počkaj!“ zjačala Uršuľa. Vyskočila ako uštipnutá: „Idem s tebou, nevesta moja!“
Katka mala vtedy dvadsať oproti Uršuliným sedemnástim. Keby sa Uršuľa za Berca vydala, čo mala v pláne, bola by Slavovou macochou. Smiešna predstava, macocha mladšia ako dieťa jej muža.
Knihu Kričiace kamene z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia. Rukopis vznikol s finančnou podporou Literárneho fondu.
