Majstrovská Agatha Christie namiešala geniálny príbeh, ktorý vás chytí od prvých stránok. Túto knihu nebudete vedieť pustiť z ruky – 13 cestujúcich, podozrivý je každý z nich.
Trojdňová púť prepychového Orient expresu naprieč Európou prebieha bez problémov až do chvíle, keď uprostred noci vlak náhle zastane, lebo trať zablokovali snehové záveje. Ráno cestujúcimi, medzi ktorými je aj Hercule Poirot, otrasie správa, že amerického milionára Ratchetta našli v kupé dobodaného na smrť. Vyšetrovanie zložitého prípadu s množstvom podozrivých sa pre slávneho detektíva zmení na preteky s časom – za každú cenu musí odhaliť vraha, skôr než udrie znova.
Vražda v Orient exprese patrí medzi najlepšie a najslávnejšie detektívky. Nielen z pera Agathy Christie, ale celkovo. Strhujúci príbeh fascinuje už desaťročia – presne od roku 1934, kedy vznikol. K úspešnému filmu z roku 1974 pribudol ďalší, hviezdne obsadený takými menami ako Penélope Cruz, Michelle Pfeifer, Johnny Depp, Judi Dench, či Kenneth Branagh.
Detektívka je rozdelená na tri časti: V prvej majú slovo Fakty – zločin, telo a Poirot odmietne prípad, druhú časť tvoria výpovede svedkov – čo kapitola, to výpoveď jedného z cestujúcich. Na záver zhrnutie výpovedí, dôkazný predmet zbraň a prehliadka batožiny cestujúcich. V tretej časti si Hercule Poirot sadne a uvažuje. Ktorý z nich? Skúma detaily, zaujme ho škvrna v maďarskom pase, aj krstné meno kňažnej Dragomirovovej. Na rad príde desať otázok, dve teórie a nečakané odhalenia.
Začítajte sa do novinky Vražda v Orient exprese:
VÝZNAMNÝ CESTUJUCI V TAURUS EXPRESE
Sýria, päť hodín ráno, zima. Na nástupišti v Aleppe stál vlak uvádzaný v cestovných poriadkoch pod honosným názvom Taurus expres. Boli to vlastne dva obyčajné vozne pre cestujúcich, jedálny vozeň s kuchyňou a lôžkový vozeň.
Pri schodíkoch lôžkového vozňa stál mladý francúzsky poručík v štramáckej uniforme a zhováral sa s malým zababušeným mužíkom – bolo z neho vidieť iba zružovenú špičku nosa a konce vykrútených fúzov.
Poručík Dubosc aj v treskúcej zime statočne plnil nezávideniahodnú úlohu odprevadiť na stanicu významného cudzinca. Usilovne doloval z mozgu zdvorilé vety v uhladenej francúzštine. Netušil, o čo presne išlo. Povrávalo sa všeličo – ako vždy v podobných prípadoch. Generál – jeho nadriadený – mal čoraz horšiu náladu. A potom sa z ničoho nič zjavil neznámy Belgičan – očividne pricestoval až z Anglicka. Po týždni plnom nevysvetliteľného napätia prišlo k viacerým prekvapujúcim udalostiam. Vysokopostavený dôstojník spáchal samovraždu, ďalší dôstojník nečakane odstúpil z funkcie, z niekoľkých ustarostených tvárí sa vytratilo napätie a zopár bezpečnostných opatrení sa zmiernilo. A generál zrazu omladol o desať rokov.
Dubosc náhodou zachytil časť rozhovoru medzi ním a cudzincom. „Zachránili ste nás, mon cher!“ vyhŕkol dojato generál, mohutné bajúzy sa mu zachveli. „Zachránili ste česť francúzskej armády – zabránili ste krviprelievaniu! Neviem, ako sa vám poďakovať, že ste nám vyšli v ústrety a unúvali sa do takej diaľky…“
Cudzinec (menom Hercule Poirot) po pohotovej odpovedi dodal: „Ako by som mohol zabudnúť, že ste mi okrem iného kedysi zachránili život?“ Nasledovala rovnako pohotová odpoveď generála, popierajúca akékoľvek vlastné zásluhy v minulosti, kde nechýbala francúzska vlasť, Belgicko, sláva, česť a podobne. Tá napokon vyústila do vzájomného srdečného objatia a rozhovor sa skončil.
Poručík Dubosc dosiaľ nebol z toho všetkého múdry, ale to mu nebránilo zhostiť sa úlohy odprevadiť pána Poirota k vlaku s horlivým oduševnením mladého oficiera so sľubnou kariérou.
„Dnes je nedeľa,“ poznamenal. „Zajtra, v pondelok večer, budete v Istanbule.“
Túto poznámku nevypustil z úst prvý raz. Rozhovory na nástupištiach pred odchodom vlaku sa od seba veľmi nelíšia.
„Áno,“ prikývol Poirot.
„Zrejme sa tam zdržíte niekoľko dní…“
„Mais oui. V Istanbule som ešte nikdy nebol. Bol by hriech nevyužiť to – comme ça.“ Malý mužík luskol prstami. „Nikam sa neponáhľam – pobudnem tam zopár dní ako turista.“
„La Sainte Sophie stojí za to,“ povedal poručík Dubosc, hoci spomínaný chrám jakživ nevidel.
Nástupište so zavýjaním vymietol mrazivý závan vetra. Oboch mužov striaslo. Poručíkovi Duboscovi sa podarilo nenápadne zaškúliť na hodinky. O päť päť. Už len päť minút! V nádeji, že jeho spoločník si nič nevšimol, rýchlo dodal: „V tomto ročnom období ľudia veľmi necestujú.“ Zdvihol zrak k oknám lôžkového vozňa.
„Nie,“ uznal Poirot.
„Dúfajme, že Taurus nezaveje.“
„Stáva sa to?“
„Občas. Tohto roku sa to ešte nestalo.“
„Dúfajme, že sa to nestane ani teraz,“ povedal Poirot. „Poveternostné správy z Európy znejú hrozivo.“
„Veru. Balkán je zavalený snehom.“
„Údajne aj Nemecko.“
„Eh bien,“ poponáhľal sa poručík Dubosc, aby reč nestála. „Zajtra večer o sedem štyridsať budete v Konštantínopole.“
„Oui,“ prisvedčil Poirot a zúfalo dodal: „La Sainte Sophie je naozaj krásna.“
„Veľkolepá!“
Roleta na okne nad nimi vyletela nahor, z kupé vyzrela mladá žena.
Mary Debenhamová takmer oka nezažmúrila od štvrtka, keď odcestovala z Bagdadu. Ani vo vlaku do Kirkuku, ani v útulku v Mosule, ba ani poslednú noc sa nevyspala. Zunovaná polihovaním v dusnom, prekúrenom kupé sa zdvihla z lôžka a pristúpila k oknu.
Zrejme sú v Aleppe. Výhľad, prirodzene, nestál zaveľa. Dlhé, slabo osvetlené nástupište, ktorým sa rozliehali prenikavé, hašterivé hlasy Arabov náhliacich sa bohviekam. Dvaja muži pod jej oknom sa zhovárali po francúzsky. Francúzsky dôstojník a malý chlapík s obrovskými fúzmi. Tvárou jej preletel úsmev. Ešte nikdy nevidela takého zababušenca. Vonku je akiste psia zima. Preto vo vlaku kúria ani besní. Chcela spustiť okno nižšie, ale nedalo sa.
Sprievodca v lôžkovom vozni podišiel k dvom mužom. Vlak odchádza, upozornil ich, monsieur by mal nastúpiť. Malý mužík si zložil klobúk. Akú má vajcovitú hlavu! Mary Debenhamovej napriek starostiam opäť preletel tvárou úsmev. Takého komického trpaslíka nemôže nik brať vážne!
Poručík Dubosc sa lúčil. Svedomito premyslený rozlúčkový prejav – kvetnatý a uhladený – vytiahol v poslednej chvíli.
Monsieur Poirot sa nedal zahanbiť, odpovedal v podobnom duchu.
„En voiture, monsieur,“ posúril ho sprievodca.
Monsieur Poirot s ľútostivým výrazom na tvári zdráhavo nastúpil do vlaku so sprievodcom za pätami a zakýval poručíkovi. Dubosc zrazil podpätky a predpisovo odzdravil. Vlakom myklo a pomaly sa pohol.
„Enfin, konečne!“ zašomral si popod nos Hercule Poirot.
Milan Buno, literárny publicista
