Po nedávnom vydaní knihy Deti z fary (2021), vyšlo jej pokračovanie, Chlapec z fary. O tento text tak trochu zažiadal svoju sestru Soňu Bulbeck jej brat Milan Nosál, ktorý nečakane odišiel do večnosti 27. marca 2023. Soňa ako autorka dala meno svojho brata k sebe ako spoluautora. Je to vskutku gesto viery v to, že jeho púť sa neskončila a tak aj pozemsky, aj nepozemsky putujú spolu ďalej do večnosti. Na knihe osobitne vyzdvihujem vzťah brat – sestra nielen v zmysle rodinnom, ale aj cirkevnom, keď sa v spoločenstve oslovujeme brat, sestra. V smrti je obsiahnutá najvyššia skrytosť bytia.
Bratove príbehy o ňom a o nej, nezbednej Ňunike, vychádzali v Evanjelickom poslovi spod Tatier (spolu 40 textov). Soňa Bulbeck vtedy žila v Saudskej Arábii, kam jej ich posielal mailom. Občas sa doťahovali, lebo ona si mnohé veci pamätala inak ako on. Tieto brato-sesterské prekáračky vytvárali jednu z energií ich vzťahu. Zmenilo sa to, keď sa tieto energie zmenili na energiu smrti.
Spomienka na mŕtveho vyvoláva pohyb myšlienky až za smrť. Je na to pádny biblický dôvod: Láska nikdy nezanikne (1 Kor 13:4-8). Brat a sestra prežili súrodeneckú lásku, ktorá sa neskončila. Intenzívny zážitok bratovej smrti otvoril duchovný priestor, ktorý Soňa Bulbeck posvätila napísaním tejto knihy. Staré kultúry verili, že každá výnimočná osobnosť nie je z tohto sveta a po smrti sa Tam vracia. On ju volal Ňuňa, ona jeho Miňo, Miňko, Miňuško.
V knihe je viacero zaujímavých pasáží. Napríklad spomienka na november 1989. V inkriminovanom čase sa spolu so synom Martinkom nachádzali v Bratislave. Manželka sa vtedy starala o polročnú dcérku Barborku. Popri vybavovaní pracovných záležitostí sa mu ponúkla možnosť pochodovať s bratislavskými študentmi cez uzimené hlavné mesto. K tejto účasti ho pozval bývalý kolega z divadla Pegasník, kráčajúci v čele sprievodu. Bolo to prvé otvorené nepovolené protištátne vystúpenie študentov v Československu, o deň skôr ako v Prahe! Potom sa udalosti začali odvíjať v rýchlom slede. Po návrate domov sa zapojil do revolučného diania v Dolnom Kubíne, kde sa (opäť s Martinkom na pleciach) zúčastňoval večerných zhromaždení na Hviezdoslavovom námestí s prejavmi a kultúrnym programom. Spevom a hrou na gitare prispel kamarát, priamy účastník sviečkovej manifestácie, ktorý zahral pieseň Sľúbili sme si lásku, neskôr akúsi hymnu revolúcie, prevzatú od členov bratislavského hudobného združenia Slnovrat.
Generálny štrajk 27. novembra 1989 na Dolnokubínskom námestí bol významným medzníkom v dejinách Oravy. Začal sa tým, ako píše Milan, že spustil alarm bezpečnostného systému: Povedal som si vtedy, že keď mohol kedysi zbytočne budiť ľudí uprostred noci len kvôli tomu, že ho nejakí súdruhovia súťažiaci o hrdý titul Brigáda socialistickej práce nekvalitne nainštalovali, tak v tento deň môže dať najavo, že aj pracovníci Ústavu cestného hospodárstva a dopravy prijali účasť na celonárodnom štrajku. Na zaplnenom námestí som sa potom pridal k zamestnancom Oravského múzea, ktorí ma dekorovali trikolórou a spoločne so stovkami občanov mesta sme si vypočuli viaceré príhovory. Tu ma spolu s inými rečníkmi potešil aj môj bývalý triedny z gymnázia, ktorý nikdy mimoriadne nemiloval vymoženosti socializmu a teraz si nenechal ujsť príležitosť vykričať to celému mestu. Mimochodom, tú trikolóru mám dodnes a nosím ju na kabáte vždy 28. októbra, na pamiatku vzniku Československej republiky – aj keď to sa udialo v roku 1918 a nie 1919, ale čo už – nič nie je dokonalé.
Nezabúdal na otca a mamu. Veľmi presne si pamätal obavy rodičov, ktorí zažili august 1968, a báli sa, aby sa to všetko podobným spôsobom nezvrhlo. Soňa Bulbeck píše: V podstate až po prvých demokratických voľbách a zvolení Václava Havla za prezidenta uverili, že komunistický teror, v ktorom žili od roku 1948, je preč a že môžu konečne voľne dýchať. Svoju prvú návštevu Švajčiarska vnímali ako istú satisfakciu za všetky tie roky, kedy nemohli vycestovať. Vrátili sa plní dojmov ako kedysi Miňo z Viedne. Boli sme aj s bratom obidvaja veľmi šťastní, že sa mohli Nežnej revolúcii dožiť a že v atmosfére slobody prežili ešte aj ďalší kus svojho života – ocko zomrel v novembri 2016, mamička vo februári 2020.
Začítajme sa do ďalšej krásnej pasáže: Štyridsať dní po Veľkej noci si evanjelici pripomínajú Sviatok Vstúpenia Pána Ježiša na nebesá a dokonca i bratia katolíci majú v ten deň tzv. prikázaný sviatok. Náš pán farár v jednej zo svojich kázní, ktorú tlmočil cirkevníkom v chráme Božom v Dolnom Kubíne, zdôraznil, že rovnako ako Vzkriesenie, ani Vstúpenie nepatrí medzi tie udalosti cirkevného roka, ktoré sme schopní pochopiť alebo vnímať rozumom – je potrebné a nevyhnutné im jednoducho veriť. Moje prvé spomienky súvisiace so sviatkom Vstúpenia sa viažu vôbec k prvej Biblii, ktorú si pamätám. Bola to síce Biblia pre deti, ale nemala nič spoločné s tými pestrofarebnými výpravnými publikáciami, ktorých množstvo sa vyrojilo po roku 1989, aby urýchlene zaplnili dovtedajšiu dieru na našom knižnom trhu. Moja Biblia mala formát A4, čiernu plátennú väzbu a čierno – biele obrázky, také linkované, ako možno nájsť v tých najstarších knihách. Text, hoci vytlačený veľkým písmom, mi nič nehovoril – nevedel som ešte čítať a okrem toho kniha samotná bola v nemčine. Pre mňa najvýraznejší obrázok sa nachádzal na prebale knihy, kde na sivastom podklade bola znázornená biela postava Pána, vznášajúca sa vo vzduchoprázdne k nebu. Ako a kedy sa k nám táto knižka dostala, netuším, jednoducho sme ju mali doma. A potom sa stala zaujímavá vec. Bývali sme vtedy v Plavých Vozokanoch, kde fara i kostol boli veľmi staré a vzdialené od seba len pár desiatok metrov – stačilo prejsť po úzkom chodníčku cez záhradu a už sme sa ocitli v chrámovom areáli. Ocko tak chodil z domu už v luteráku, lebo tamojšiemu chrámu chýbala sakristia a on musel aj pred kázňou sedieť v takej priehľadnej drevenej búdke so záclonkami priamo pred očami cirkevníkov. Ja som začal chodievať na Služby Božie asi vo veku troch rokov hneď na chór, priamo za organ. Rolu uvádzačky do kresťanského života na seba vtedy vzala pani kantorka Mikušová, ktorá chodievala do Vozokán každú nedeľu. Po hlavných Službách Božích ostala u nás na fare na obed a po ňom spolu s ockom odslúžili ešte aj Nešpory. A práve tu som zažíval prvé kontakty s liturgiou, nábožným spevom za sprievodu organu i ockových kázní Božieho Slova. Spočiatku to bol skutočný boj, bol som ešte malý, naučený si popoludní zdriemnuť, čo sa mi aj párkrát podarilo priamo na kantorskej lavici, ale pani kantorka vždy bravúrne zvládla jednou rukou ma pridržiavať a druhou hrať. Na svoj prvý vstup do kostola si dobre pamätám. Priestranná chrámová loď bol pre mňa neznámy, tajuplný priestor, po ktorom som sa rozhliadal s istou úctou, ba až pietou, aj s istými obavami, aké máme všetci z niečoho neznámeho. Zrazu som ale na čele oltárneho bloku zbadal čosi známe, niečo, čo som už kdesi videl. Nad oltárom sa týčil pomerne veľký obraz láskavo vyzerajúcej vznášajúcej sa postavy v belostnej tóge na krásnom modrom, doslova nebeskom pozadí! Doteraz neviem, či to bola náhoda alebo znamenie, viem ale isto, že ten obraz, taký podobný tomu z knižky, mi vtedy pomohol cítiť sa v novom, neznámom prostredí ako doma. A odvtedy, nech som bol kedykoľvek a v akomkoľvek chráme, vždy som sa cítil bezpečne a uvoľnene, plný vnútorného pokoja – ako doma v kruhu najbližšej rodiny.
Tento zápis sa podobá na mystický zážitok, ktorý presvietil celú knihu. Prýštil z čistého srdca a dal by sa prirovnať k svetlu prorokov. Soňa Bulbeck to doplnila upresnením: Keď sme opúšťali Vozokany, mala som štyri roky a naozaj si odtiaľ máločo pamätám. Ani spomínaný oltárny obraz, ktorého fotografiu aj s popisným textom nám láskavo poskytla súčasná vozokanská pani farárka, si nevybavujem. Za pozornosť však stojí spomínaný popisný text k obrazu: Klasicistický oltár v tolerančnom chráme v Plavých Vozokanoch patrí medzi oltáre s kazateľnicou a pochádza z roku 1789. Oltárny obraz Nanebovstúpenia Pána je dielom maliara Rudolfa Karpáthyho a pochádza z roku 1905. Rudolf Karpáthy, pôvodným menom Langsfeld, pochádzal zo Spišskej Novej Vsi, pôsobil v Mníchove a Paríži a gro jeho tvorby tvoria žánrové výjavy. Knihu, samozrejme, áno, aj keď som sa nikdy nemecky neučila, pamätám si obrázky a, áno, aj ten na prebale. Mala som z neho podobné pocity ako brat, ale teraz si uvedomujem, že z neho vyžarovalo ešte aj niečo iné – bol to prísľub odpočinutia, toho večného, ktoré taktiež nemôžeme uchopiť naším rozumom. A tak táto posledná kapitola symbolicky uzatvára pozemskú cestu chlapca z fary vracajúc ho v spomienkach na miesto, kde sa prvýkrát stretol s Božou milosťou, vďaka ktorej teraz odpočíva vo svojej novej nebeskej vlasti.
Čo viac dodať? Soňa Bulbeck urobila pre svojho brata možné i nemožné. Zvečnila jeho pamiatku, v ktorej sa vrchovatou mierou naplnili moje očakávania, čo má zobrazovať umenie: nesmrteľnú dušu. To, čo je neviditeľné.
V chráme Evanielickej cirkvi na Záluhách v bratislavskej Dúbravke, kde sa konala prezentácia knihy, svietil moderný oltár zo žltého iránskeho mramoru. Presvetľoval sálu biblickým svetlom s krížom uprostred. Boh zjavuje sám seba cez dielo človeka. Myslela som na myšlienku Martina Heideggera: Ale v chýbaní Boha sa ohlasuje ešte niečo ďalšie, čo je znepokojujúce: z dejín sveta sa začína vytrácať lesk božskosti“ Podobné obavy zaznievajú z radov veriacich, ktorí by chceli ten lesk udržať a zväčšovať ho svojím bytím, a preto považujem vydanie knihy Chlapec z fary za jeden z významných počinov vydavateľstva Tranoscius.
Dana Podracká
spisovateľka a poetka, odborná pracovníčka Slovenského literárneho centra
