Vražda na fare z roku 1930 patrí k najznámejším detektívkam Agathy Christie. Autorka v nej prvý raz uviedla na scénu jedinečnú slečnu Marplovú, ktorá sa podobne ako Hercule Poirot dodnes teší veľkej obľube čitateľov na celom svete.
Keby niekto zavraždil plukovníka Protheroa, urobil by svetu dobrú službu. Keď anglikánsky duchovný Leonard Clement ľahkovážne utrúsi tieto slová, ani vo sne netuší, že zakrátko sa naplnia. Aj vzhľadom na iné okolnosti, ako je miesto činu, ktorým sa stala jeho vlastná fara, sa ocitne na zozname podozrivých.
Policajný šéf Melchett a inšpektor Slack vyšetrujúci smrť majiteľa panského sídla, ktorého nemohli vystáť ani najbližší príbuzní, uviaznu v slepej uličke, odkiaľ ich môže vyviesť iba Clementova najbystrejšia farníčka slečna Marplová. Nik iný tak dobre nepozná domáce pomery a vzťahy, ale predovšetkým ľudskú povahu. Nenadarmo pred starou dámou cíti rešpekt celý St. Mary Mead vrátane vraha, ktorý dobre vie, že keď sa raz slečna Marplová vydá na lov, nikto a nič jej neunikne.
Príbeh Vražda na fare má výborne vystavanú zápletku, naozaj majstrovské rozuzlenie a atmosférou ospalej dedinky vás určite spomalí, aby ste si to vychutnali. Užili klasickú dobre napísanú detektívku.
Slečna Marplová sa vám dostane pod kožu, začnete ju milovať a fandiť jej. Už v tejto prvej knihe strčí do vrecka dlhoročných skúsených detektívov a opäť sa raz ukazuje, aké dôležité je poznať ľudí, ich temperament, povahu, charakter… a by ste sa vedeli dopracovať k motivácii. Má neuveriteľný pozorovací talent a ten aj využíva.
Úžasné je aj prostredie anglického vidieka. Trošku zaspatého, vo vzduchu počuť bzučanie múch a cítiť seno. Každý každého pozná a klebetám sa tam vždy darí.
Začítajte sa do knihy Vražda na fare:
Plukovník Protheroe ležal na mojom písacom stole v grotesknej polohe. Pri hlave sa mu zrkadlila malá tmavá kaluž a kvapkalo z nej na dlážku.
Dodal som si odvahu a pristúpil som k nemu. Pokožku mal na dotyk chladnú. Ruka, za ktorú som ho chytil, mu ochabnuto klesla na stôl. Bol mŕtvy, mal prestrelenú hlavu.
Priskočil som k dverám a zavolal na Mary. Keď prišla, prikázal som jej, aby hneď bežala po doktora Haydocka, ktorý býva za rohom.
Má mu povedať, že sa stalo nešťastie. Potom som sa vrátil do pracovne, zatvoril som dvere a čakal na lekára.
Chvalabohu, bol doma. Haydock je dobrosrdečný urastený chlap s uhladenými spôsobmi a úprimnou, ostro rezanou tvárou. Obočie mu vyletelo až na čelo, keď som mlčky ukázal na druhú stranu pracovne.
Ako skúsený lekár však nedal nič najavo. Sklonil sa nad mŕtveho a rýchlo ho prezrel. Potom sa vystrel a pozrel na mňa.
„Tak ako?“ spýtal som sa.
„Je mŕtvy, o tom niet pochýb. Podľa mňa zhruba polhodinu.“
„Samovražda?“
„Určite nie. Všimnite si umiestnenie rany. Navyše, ak sa zastrelil sám, kde je zbraň?“
Mal pravdu, zbraň som nevidel.
„Nemali by sme ničím hýbať,“ povedal Haydock. „Zavolám na políciu.“ Zdvihol slúchadlo, vykrútil číslo a uviedol fakty. Potom zložil a pristúpil k pohovke, na ktorej som sedel. „Nepríjemná záležitosť. Ako ste ho našli?“
Vysvetlil som mu to. „Je to… vražda?“ spýtal som sa nesmelo.
„Zdá sa. Čo iné by to bolo? Namojveru čudné. Kto mohol ísť tomu chudákovi po krku? Viem, že tunajší ho nemali v láske, ale ani iných neobľúbených ľudí hneď nevraždia. Mal smolu.“
„Je tu ešte jedna nezvyčajná vec,“ ozval som sa. „Podvečer ma telefonicky zavolali k umierajúcemu farníkovi. Keď som tam prišiel, všetci na mňa pozerali ako na zjavenie. Chorý sa cítil oveľa lepšie ako pred pár dňami a jeho žena rozhodne poprela, že by mi bola telefonovala.“
Haydock sa zachmúril. „Zaujímavé, to hovorí za všetko. Odpratali vás z cesty. Kde máte manželku?“
„Šla dnes do Londýna.“
„A slúžka?“
„Je v kuchyni na druhej strane domu.“
„Kde zrejme nepočuť, čo sa tu deje. Nechutná záležitosť. Kto vedel, že Protheroe sa dnes večer chystá na faru?“
Milan Buno, knižný publicista
