Autor desiatok historických románov, historických detektívok, odborných i populárno-náučných publikácií pre dospelých, ale aj pre deti a mládež. Dostal za ne veľa ocenení a jeho knihy si kúpilo vyše milióna českých čitateľov. Ich priazeň si Vlastimil Vondruška získal najmä sériou detektívnych kníh z obdobia vlády Přemysla Otakara II., v ktorých vykresľuje život tej doby, opisuje mentalitu ľudí a vôbec atmosféru stredoveku. Hlavnou postavou príbehov je vzdelaný a čestný rytier a kráľovský prokurátor Oldřich z Chlumu, ktorý ako správca hradu má aj právomoc vyšetrovať a trestať hrdelné zločiny v okolí. Druhá autorova séria sa odohráva v druhej štvrtine 16. storočia a jej hrdinom je pisár kráľovskej komory Jiří Adam z Dobronína. No a my sa môžeme tešiť, že preklady jeho kníh začínajú prichádzať aj na Slovensko – a tá prvá je už na svete: Nitrianska brána smrti!
Ste nesmierne úspešným autorom desiatok historických románov, historických detektívok, odborných i populárno-náučných publikácií či článkov. Všetko sa krúti okolo histórie. Čo vás k nej priviedlo a kedy to bolo?
Históriu som študoval na Karlovej univerzite v Prahe, potom som pôsobil v Československej akadémii vied i v pražskom Národnom múzeu. Publikoval som celý rad vedeckých štúdií, no stále som mal pocit, že to nie je ono. Túžil som dejiny vysvetľovať čo najširšiemu publiku a v románoch som našiel priestor na prezentovanie histórie tak, aby zaujala. To sa, žiaľ, o vedeckých štúdiách nedá povedať.
Povolania, ktoré súvisia s históriou, sú považované skôr za poslanie. Ako vidíte miesto histórie a vôbec vednej oblasti v českej spoločnosti? Môžete porovnať, ako to bolo počas vášho pôsobenia a ako je to dnes?
Ten, kto si myslí, že spoločnosť môže konať svojvoľne a nerešpektovať tradície a odkaz predkov, je mierne povedané pomätenec. Pre národ nie je nič horšie, než svojvôľa politikov a blúznenie aktivistov. Samozrejme, je nutné, aby spoločnosť kráčala vpred, ale stále sa treba aj obzerať za seba, či ideme po tej ceste, po ktorej kráčame celé storočia. Národy, ktoré na toto zabudli, v histórii väčšinou skrachovali. V období štúdia sme všetci závideli našim slovenským kolegom – etnografom ten vlastenecký étos, ktorý vyžaroval z ich práce. U nás to bolo vplyvom rôznych okolností vždy nejako oslabené… A mám pocit, že táto disproporcia existuje stále, hoci sa situácia už predsa len mierne zlepšuje. Keď som pred rokom a pol napísal a vydal esej Zle ma vychovali alebo o vlastenectve a vlastizrade, veľa komentárov mi jej obsah vyčítalo. Ale našli sa aj takí, ktorí môj článok zdieľali na sociálnych sieťach. Dnes ma za tú esej čitatelia – okrem stúpencov multikulturalizmu – skôr chvália. A zmenila sa aj dikcia v médiách, takže som optimista.
Po štúdiu histórie na Univerzite Karlovej v Prahe ste sa jej venovali profesionálne v Československej akadémii vied i ako riaditeľ v Národnom múzeu. Kedy ste však začali písať knižky?
Prvé poviedky som začal písať už pred revolúciou, čiže na konci 80. rokov minulého storočia, a prvý román som vytvoril v roku 1994. Vtedy vyšiel v zošitovej podobe. Naozaj veľké romány vydávam od roku 2001.
Spomínate si na svoju úplne prvú knižku?
K štýlu môjho písania patrí aj celkom dobrá pamäť, pretože píšem románové cykly, a tie na seba vždy viac-menej nadväzujú. Přemyslovská epopej (4 diely) a Husitská epopej (zatiaľ tiež 4, ale bude ich sedem) rozprávajú osudy hrdinov plynulo. A to všetko si musím v hlave podržať. Na svoj prvý román sa, samozrejme, pamätám, bol to renesančný príbeh a hlavným hrdinom bol pisár kráľovskej komory Jiří Adam z Dobronína. V januári vyjde už 19. príbeh s týmto hrdinom. Prekonal ho však môj iný vyšetrovatel, rytier a správca Bezdědu Oldřich z Chlumu. Román Nitranská brána smrti, ktorý mi vyšiel ako prvý aj v slovenčine, je 21. knihou s týmto hrdinom.
Patríte k najčítanejším českým autorom, ako dlho píšete jednu knižku?
Tieto dva fakty by som nespájal, pretože popularita nie je daná rýchlosťou, ako píšete, ale aký máte vzťah k čitateľom a ako dobre ich poznáte. Akú máte schopnosť preniesť svoju imagináciu na nich a v neposlednom rade je to aj nutnosť stretnúť sa s nimi a diskutovať. To ja robievam a teší ma to, pretože tvrdím, že knihy sa píšu tak, aby sa páčili buď literárnym kritikom alebo čitateľom. Ja píšem pre čitateľov, pamätajúc na slová Umberta Eca, ktorý povedal, že knihy sa píšu preto, aby boli čítané. A k tej druhej časti otázky… Pri písaní historických románov veľa autorov stratí množstvo času zhromažďovaním a štúdiom reálií. Ja som sa vždy venoval štúdiu dejín všedného dňa, takže táto práca mi dnes odpadá. Potrebujem iba to, aby ma pobozkala tá správna múza, ktorou je moja žena, a akonáhle začnem písať, píšem pomerne rýchlo (filmárskym slangom na prvú dobrú). Napísanie bežného románu mi trvá asi dva mesiace a tvorba jedného dielu epopeje ani štyri.
Vydávate viac diel ročne, ako to vnímate? Je to pre vás už skôr rutina, alebo naplno prežívate vydanie každej vašej novej knihy?
Každá kniha je nový príbeh. Ja pri písaní osudy hrdinov emotívne prežívam – teším sa s ním, viem sám seba aj rozplakať, ak niekto sympatický v príbehu zomrie. Ale to končí vtedy, keď je román hotový a odovzdám do vydavateľovi. Nie som večierkový typ a nevyžívam sa v krstoch kníh, oslavách a podobných záležitostiach. Keď kniha vyjde, sám si ju v ústraní pohladím a uložím ju k bračekom a sestrám.
Vstupujete aj na slovenský trh, čo od neho očakávate? Už ste sa stretli aj so slovenskými čitateľmi, aké to boli stretnutia?
Samozrejme, budem rád, ak budú mať slovenskí čitatelia o moje knihy rovnaký záujem ako tí českí. S niekoľkými som sa stretol na krste románu v Krajskej knižnici v Nitre i v bratislavskom kníhkupectve Martinus a boli to stretnutia naozaj milé a priateľské. Ak slovenskí čitatelia môjho hrdinu prijmú, určite to nebol môj posledný literárno-historický výlet na Slovensko.
Je pre vás dôležitá spätná väzba od čitateľov?
Určite, ako som sa už zmienil, pohľad čitateľov je pre mňa kľúčom ku všetkému. Mnohí z nich mi posielajú nápady, námety, výčitky a ja sa poctivo snažím premýšľať nad každým z nich a to, čo mi pripadá rozumné, rozhodne prijímam.
Autori hovorievajú, že sa každou napísanou knihou naučia niečo nové. Vy si čo myslíte? A kde beriete toľko inšpirácie?
Autor, ktorý by sa neustále neučil niečo nové, by bol zlý autor. Ja som okrem románov napísal aj filmový scenár, rozhlasové hry, divadelné hry… Začiatkom novembra bola v příbramskom divadle premiéra mojej hry Vínom proti pohanstvu alebo staročeský dekameron, ktorú režírujem a aj v nej hrám. Mali sme obrovský úspech, čo mi potvrdzuje názor, že každý autor by si mal skúsiť rôzne žánre, pretože každý vyžaduje iný pohľad na dynamiku deja i dialógy. A to všetko ma spätne pri tvorbe románov núti vyhýbať sa slovnému balastu. Rovnako tak si analyzujem postavy iných autorov a snažím sa sám pre seba nájsť si určité zásady, pretože o detektívnom žánre nenapísal žiadny literárny teoretik prácu na úrovni napríklad poetiky básnickej tvorby. Takže si teoreticky musím všetko formulovať sám, často aj s pomocou svojej ženy. Je tiež spisovateľka, študovali sme spolu a výborne si rozumieme.
Knižné vydavateľstvo vám na Slovensku vydáva preklad detektívky Nitrianska brána smrti. O čom kniha je a komu by ste ju odporúčali?
Tento príbeh sa odohráva na konci vlády českého kráľa Přemysla II. Otakara v časoch jeho cesty do Horných Uhrov v rámci boja proti kráľovi Štefanovi. Ako obvykle je motívom detektívna zápletka, ale v mojich knihách nájdete vždy viac rovín príbehu. V tomto ide o stret medzi poslušnosťou voči kráľovi a rešpektovaním skutočnej spravodlivosti, svetskej i tej božej. Obsah, samozrejme, prezrádzať nebudem, ale celý dej je postavený na prísnej logike, hoci ide o zločin fiktívny, ktorý sa v skutočnosti nestal. No situácia o dobytí Nitry, ako ju opisujem, už rozhodne reálna je, rovnako ako vzťah dobyvateľov a domáceho obyvateľstva.
Po akej knihe najradšej siahnete vy sám ako čitateľ, čo práve čítate?
Mám rád knihy optimistické a dobre napísané. Momentálne čítam knihu Johna Underwooda Shakespearove letopisy. Občas je síce zbytočne rozvláčna, ale to autorovi rád odpustím. Hovorí o záhade spojenej so Shakespearom a skvelo rozoberá svet alžbetínskeho divadla. Divadlo milujem a obdobie renesancie zvlášť.
