Publicista, producent, spisovateľ. Moravan zo Zlínskeho kraja. Napísal more kníh, vyprodukoval viac ako sto albumov – MC, CD od hereckých portrétov cez tanečnú hudbu až po rozprávky, ktoré aj dramatizoval. Jeho pracovitosť, kreativita a vytrvalosť sú nevyčerpateľné a málokto pozná zákulisie šoubiznisu po desaťročia tak dobre ako on. Aktuálne chystá viac projektov naraz. Noblesný džentlmen a brilantný rozprávač Miroslav Graclík nám pootvoril dvere do zákulisia spolupráce s tými najväčšími osobnosťami a legendami. A chystá hneď niekoľko nových kníh.
Na fotografiách z archívu Miroslava Graclíka:
s dnes už kamarátkou Heidi Janků,
na krste s legendárnou Hanou Zagorovou – ich spoločná kniha Zagorka je beznádejne vypredaná,
s Marikou Gombitovou a kolegom Václavom Nekvapilom
Vaše aktivity a projekty, ktoré ste zastrešili, ťažko spočítať. Koľkože talentov vám sudičky nadelili?
Ďakujem, ste nielen pôvabná, ale aj veľmi milá! (smeje sa) Žiadny výrazný talent mi sudičky nenadelili, skôr pracovitosť a vytrvalosť. Mama mala literárny talent a zaujímala sa o kultúru, takže som možno niečo zdedil po nej. A som tiež súťaživý typ, takže ak už niečo robím, chcel by som v tom byť najlepší – čo sa síce nikdy nestane, ale aj snaha sa počíta, však? (úsmev) Navyše, baví ma viacero vecí, a preto som žurnalista, spisovateľ alebo producent, ktorý produkuje pesničky či rôzne albumy. Mám rád kontrolu nad svojou prácou, takže som po rokoch dospel k rozhodnutiu, že mi najviac vyhovuje, keď si knihy, cédečká či vinylové platne, ktoré produkujem, aj sám vydám. Je to finančne náročné, ale ten pocit slobody! A vedomie, že je všetko presne tak, ako som si to predstavoval! Ak to tak totiž nie je, môžem si za to iba ja sám.
Vždy ste sa chceli stať novinárom? Aj písať knihy? Ako sa vám to všetko vlastne prihodilo?
Ako malý chlapček som sa túžil stať vodičom kamióna ako strýko Jarek. Lenže potom mama vytiahla svoj starý zošit, do ktorého si nalepovala fotky televíznych hlásateliek, kúpila mi gramofón a prvé platne, do ktorých som sa zbláznil…
Poézia čias, ktoré sa zdajú také vzdialené, a pritom nie sú…
A z toho sa zrodila moja vášeň v návštevách predajní Supraphonu alebo Opusu na Slovensku pri návšteve ktoréhokoľvek mesta. Na základnej škole som začal zbierať fotografie hercov a spevákov s podpismi a môj život nabral úplne nový smer. Pomerne zavčasu som zistil, že by som sa chcel byť novinárom a pýtať sa známych ľudí na veci, na ktoré sa ich novinári vtedy v časopisoch príliš nepýtali. A keď som sa novinárom naozaj stal, začal som uvažovať, že napíšem knihu. Prvé nápady skončili rozpísané v zásuvke a myslím, že sa k nim už nikdy nevrátim.
V rámci hovoreného slova ste vydali albumy s Vlastimilom Brodským, album Stelly Zázvorkovej, Jiřiny Jiráskovej, ale napríklad aj Miroslava Horníčka, Ivy Janžurovej – veľké mená zo zlatej hereckej generácie, aká sa už zrejme nezopakuje. V čom boli podľa vás jedineční?
Boli to obrovskí profesionáli a skutočné hviezdy, aké tu už dnes nemáme a už zrejme ani mať nebudeme. Prežili väčšinu svojho života i kariéry v socializme a vtedy, kto bol v Československej televízii a nakrúcal filmy, získal velikánsku popularitu. Ak vynechám pani Jiráskovú, ktorá bola charakterovo – mierne povedané – flexibilná, boli to všetko navyše aj neuveriteľne skromní ľudia. Pre mňa bola návšteva u Stelly Zázvorkovej či Vlastimila Brodského alebo akékoľvek stretnutie s nimi sviatkom. Bol som mladý muž a ešte som skutočnosť, že sa s nimi môžem stretávať, zďaleka nedokázal doceniť tak, ako by som to vedel dnes. V rámci vydania albumu pani Zázvorkovej sme cestovali na besedy po republike, a keď sme boli v mojich rodných Beskydách a dostala obrovskú kyticu, venovala ju mojej mame. Kedykoľvek sme sa potom stretli, vždy ju nechala pozdravovať, a aj keď mi napísala pohľadnicu, končila slovami: pozdravujte mamičku. Pritom sa denne stretávala s desiatkami ľudí, ja som pre ňu bol chlapec, ktorý s ňou nahral jeden album – no i tak si pamätala také detaily.
Nádherné a pozorné…
Pán Brodský, rovnako i Radek Brzobohatý mali korene na Valašsku ako ja, takže som to u nich mal vyhraté už len vďaka tomu. Keď sa pán Brodský potom rozhodol dobrovoľne odísť z tohto sveta a jeho syn rozosielal majstrovým blízkym smútočné oznámenie, ktoré bolo aj akousi vstupenkou na pohreb, dostal som ho do Beskýd aj ja. Veľmi ma to dojalo a na pohreb som išiel, hoci sa im inak snažím vyhýbať.
Ako dlho vznikajú vaše knižné diela?
Je to rôzne. Záleží to aj od toho, či ide o knihu neautorizovanú a vzniká bez spolupráce s dotyčnou osobnosťou, alebo bude autorizovaná a umelec sa na nej podieľa. A to je tvrdý oriešok, pretože napokon vám pri autorizácii tie najzaujímavejšie pikantérie začne vyhadzovať, lebo sa zľakne vlastnej úprimnosti a 
otvorenosti. Dosť dlho mi trvá príprava, zbieranie materiálov a podkladov, kolega Václav Nekvapil mi spraví obsiahly rešerš. Niektorú knihu chystám aj rok, ale napríklad prvú knihu o Marike Gombitovej som mal z veľkej časti napísanú za dva týždne, keď som sa tomu venoval od rána do večera.
To musela byť zaujímavá práca…
Naďabil som vtedy na uzavreté internetové Koloseum fórum jej skalných fanúšikov, ktoré viedla Marta Valentová. Poskytli nám svoje materiály a to bola paráda, pretože som mal k dispozícii azda všetky články, v ktorých sa objavilo Marikino meno. Písanie mi išlo pekne odruky. Potom sme už s fotografom Vaškom Nekvapilom vyrazili na Slovak Tour, aby sme knižku pekne okorenili. Dva dni sme boli v Turanoch nad Ondavou, kde sa Marika narodila a rozprávali sme sa s jej príbuznými, pánom starostom aj učiteľom, ktorý ju učil. Zastavili sme sa aj neďaleko Stropkova, kam chodila do umeleckej školy. Deň sme strávili v Košiciach na strednej škole, ktorú navštevovala. Boli sme prekvapení, aké mala vtedy vysvedčenie, jasne z neho vyplynulo, že ju viac než učenie zaujímalo spievanie. Náš pracovný výlet sme ukončili v Bratislave, kde sme ešte doplnili zopár rozhovorov a kniha bola hotová. Bolo to v období, keď Marika nekomunikovala s okolím, takže mi odkázala, že sa na knihe podieľať nechce a ani sa s nami nestretne.
A prečo ste siahli práve po jej príbehu?
Bol to nápad môjho vtedajšieho vydavateľa. Marikin osud je tragický – a preto ľudí fascinuje. Vtedy bola pod vplyvom ošetrovateľky, ktorá ju odrezala od okolitého sveta a nikoho k nej nepúšťala. Vznikla preto neautorizovaná knižka, hoci je nabitá množstvom informácií, exkluzivít a obsahuje celú jej kariéru. Keď sa u Mariky začalo blýskať na lepšie časy a našla silu vymeniť ošetrovateľku, skontaktovala sa so mnou cez Martu Valentovú z jej vtedajšieho fanklubu jej súčasná manažérka Andrea Pakesová. A dostal som možnosť sa s Marikou zoznámiť. Po tom, čo dostala ponuku na vydanie autorizovanej knihy, oslovila ma, či by som ju napísal. Chcel som s ňou pripraviť rozhovorovú knižku, ale prišiel Covid-19 a Marika musela, podobne ako ostatní speváci, prestať koncertovať. Odsťahovala sa do Košíc, ja zasa do Beskýd, a preto som ten plán zatiaľ odložil. Verím, že jej pražské koncerty 16. a 30. januára v O2 Arene dopadnú dobre a možno tú knihu rozhovorov spolu stihneme k jej sedemdesiatke.
Pomáhajú vám kontakty, ktoré máte ako novinár, keď oslovujete osobnosť? Vždy sa na knihe podieľa?
Asi áno, je fajn, keď vás dotyčná osoba už pozná a tuší, čo od vás môže očakávať. Najťažšie býva vydať prvé dve knihy, keď vám neverí vydavateľ ani umelec. Potom už darujete osobnosti svoju predchádzajúcu knižku a ona si urobí jasnú predstavu o diele, ktoré o nej alebo s ňou chcete napísať.
Máte za sebou naozaj desiatky kníh. V čom je pre vás zaujímavý príbeh napríklad Ivety Bartošovej?
Iveta pochádza rovnako ako ja z Beskýd. Keď som cestoval po základnej škole na strednú do Kopřivnice, prestupoval som vo Frenštáte pod Radhoštěm. Autobusová zastávka bola pri gymnáziu, kam chodila, a tak som ju občas zahliadol, ako išla zo školy alebo čakala na autobus domov. To už bolo po jihlavskej Mladej písni, mala pred maturitou a snívala o kariére v Prahe. Bola to naozaj Popoluška, ktorá prišla z dediny do hlavného mesta, dokázala sa presadiť a stať sa na dlhé roky jednou z našich najpopulárnejších speváčok. To sa podarí málokomu. No a keď som sa stal novinárom, stretával som sa s ňou na rôznych televíznych nakrúcaniach. Občas som o nej niečo napísal alebo som s ňou urobil rozhovor. Tykali sme si, poznali sa, ale neboli sme žiadni veľkí kamaráti. Na Ivete ma fascinovalo to, že vďaka svojej naivite, často hraničiacej až s hlúposťou vo výbere svojich spolupracovníkov či životných partnerov zakaždým padne až na samé dno, ale napokon sa z neho dokáže vydriapať a znova zažiariť. Hoci nebola žiadna veľká speváčka, mala obrovskú charizmu a vyžarovala neuveriteľnú krehkosť a trblietanie. Vyšla na pódium a okamžite si získala publikum. Tento dar má máloktorý spevák.
Poznali ste ju, ovládate zákulisné vzťahy, osoby a obsadenie okolo nej v šoubiznise. Ako ste vnímali film, ktorý o nej nedávno odvysielali? Bol poriadne kontroverzný…
Neviem, či som ten, kto by mal hodnotiť niečí komerčný a len na bulvárnych veciach postavený film. Keď som vydal knihu s Ivetinou mamičkou Svatavou, dostal som e-mail od právnika nemenovaného režiséra, že by mal záujem príbeh sfilmovať, či by som súhlasil. Odpovedal som, že s tým nemám problém, ale nech sa mi ozve až vtedy, keď bude mať súhlas Ivetinho syna Artura, mamy a prípadne jej dvoch súrodencov. Viac mi nenapísal. Asi o dva roky som si v tlači prečítal, že vzniká séria Iveta, na ktorej sa podieľa Artur a súhlasí s ňou i jej mama a Ivetina sestra Ivana. Brat Lumír mal údajne pripomienky, takže ho sprosto z projektu vynechali, akoby do života Ivety nepatril. Od začiatku som sa smial pri rozhovoroch s režisérom Samirom, ktorý tvrdil, ako bude séria nebulvárna a má iba zmapovať Ivetinu kariéru. Výsledkom je, že je to tá najbulvárnejšia žumpa, v ktorej je fakt, že bola Iveta speváčkou, až ten posledný. Je tam veľa nepresností a lží, takže rozhodne nejde o príbeh Ivety Bartošovej, ako ho prezentujú tvorcovia, ale príbeh iba voľne inšpirovaný jej životom – čo je podstatný rozdiel.
Čo vás ešte prekvapilo?
Aktívna účasť Ivetinho syna Artura, ktorý neznáša novinárov a predovšetkým bulvár, a to preto, že nechal o svojej mame, ktorá ho nadovšetko milovala, nakrútiť tak otrasný projekt, kde jeho matku vykresľujú v tých najhorších farbách. Režisér totiž tvrdí, že s Arturom všetko konzultoval, vraj čítal scenáre a nakoniec prišiel Artur aj na premiéru, aby tomu ešte dodal punc pravdy. Bolo by fajn, keby ako pokánie napísal napríklad peknú knižku o živote so svojou mamičkou a ukázal ju v inom svetle, pretože ak miniséria Iveta bude jediné životopisné dielo s jeho účasťou, ktoré tu zostane ako spomienka na ňu, je to neuveriteľne škaredá vizitka. A nielen pre Artura, ale aj pre jeho mamu a jej hudobný odkaz.
Jednu z kníh o ikonickej herečke ste nazvali Lída Baarová stále fascinuje. Čím podľa vás?
Svojou krásou, tragickým osudom či faktom, že ako jediná naša herečka dostala ponuku z Hollywoodu a pre románik s ríšskym ministrom propagadny Jesephom Goebbelsom ju odmietla, čo si potom celý život vyčítala. Ľudí fascinuje aj fakt, že sa zaplietla s nacistami a niekoľkokrát sa osobne stretla i so samotným Adolfom Hitlerom. Na jej obranu by som však poznamenal, že s Goebbelsom chodila v období, keď ešte nebola druhá svetová vojna, takže vtedy to nebol vojnový zločinec, len ríšsky minister propagandy. Keď mu ich lásku zakázal priamo Hitler a Lída už nesmela v Nemecku filmovať, vrátila sa v roku 1939 do Prahy.
Pani Švorcová je osobitnou kapitolou vzhľadom na jej komplikovaný životný príbeh. Ako dlho vaše spoločné projekty vznikali?
Vznikali niekoľko rokov a naša prvá spoločná kniha Jiřina Švorcová je zatiaľ moja najpredávanejšia kniha. Ona jej však sprvu neverila a často mi hovorievala, nech sa na to vykašleme, že to už nebude nikoho zaujímať. Keď sme s ňou i kolegom Vaškom Nekvapilom cestovali po kníhkupectvách na autogramiády a videla tie dlhé rady ľudí, ktorí čakali na podpis, nemohla tomu uveriť. Domov sme ju viezli s plným kufrom a často i plným autom darčekov, ktoré od nich dostávala. Myslím, že bola vtedy po mnohých rokoch opäť šťastná.
Kým naveky odišla, ešte ste s ňou stihli CD-album…
Časť knihy som prepísal a načítala ju na dvojalbum Audiovzpomínky a vydali sme na CD aj jej recitáciu básní s názvom Naše sny. Mali sme ešte veľa plánov. Keď sme začali pracovať na druhej knihe, zhoršil sa jej zdravotný stav. Skončila v nemocnici, odkiaľ mi raz zúfalo volala, že je to koniec. Napokon ju uviedli do umelého spánku a po čase odišla. Knihu som už z väčšej časti dopísal bez nej. Neskôr ešte vznikla tretia kniha o legendárnom seriáli Žena za pultom, kde hrala hlavnú úlohu predavačky Anny Holubovej. Vydal som aj audioknihu Jiřina Švorcová osobne, kde text veľmi citlivo a vkusne načítal herec a dabér Michal Gulyáš. Rád by som urobil jej druhé, rozšírené vydanie, ale zatiaľ som nenašiel donora, ktorý by chcel financovať knihu o Jiřine Švorcovej, čo ma dosť mrzí, lebo som ju spoznal ako fajn babičku, s ktorou bola veľká zábava.
Čo chystáte najbližšie?
V polovici októbra vyjde kniha ABBA za železnou oponou, príbeh od speváka, skladateľa, spisovateľa a maliara Richarda Pachmana, ktorý je od roku 1974 fanúšikom skupiny ABBA. S celou skupinou sa nedávno aj osobne stretol a splnil si tak svoj detský sen. V knihe na skupinu ABBA spomína aj celý rad českých a slovenských spevákov. Vedeli ste napríklad, že jedna slovenská speváčka s nimi chodila do sauny a vie, ako vypadali bez oblečenia?! V novembri by mi mala vyjsť kniha s kapelníkom legendárnej Moravanky Janom
Slabákom. Bude to autorizované výpravné dielo, pretože pán Slabák mi otvoril svoj veľký archív, z ktorého som si mohol naskenovať a zaradiť do knižky všetko, čo som chcel. Bude sa to volať Pán Moravanka. Nuž a v budúcom roku na jar to bude desať rokov od chvíle, keď z tohto sveta dobrovoľne odišla Iveta Bartošová. Pretože kniha Moja dcéra Iveta, ktorú som tvoril s jej mamičkou, pani Svatavou Bartošovou je dávno vypredaná, požiadal ma môj distribútor a predajca o druhé, rozšírené vydanie, ktoré som mu prisľúbil. A ak to stihnem, vyjde ešte pred Vianocami.
Je osobnosť, ktorá vás fascinuje a na knižku o nej sa ešte len chystáte?
Mám nápady na množstvo kníh, ktoré z rôznych dôvodov možno nikdy nenapíšem, alebo ich napísať nestihnem, pretože stále bojujem s nedostatkom času. V budúcom roku by som opäť rád vydal rozhovorovú knižku – a či bude aj nejaká ďalšia, je zatiaľ vo hviezdach. Vydávať literatúru je finančne veľmi náročné, kúpna sila ľudí klesá a sponzorov, ktorí by podporovali vydávanie kníh, húfne ubúda.
(red)
