Dlho očakávané pokračovanie románu Moniky Wurm Nesmieš ma milovať – Prekliaty tanzanit, vychádza v priebehu nasledujúcich dní. Príbeh, ktorý vás šokoval prvou časťou, nekončí. Práve naopak, pokračovanie definitívne odhalí tajomstvá, ktoré zostali doteraz nevypovedané. Na svoje si tentoraz prídu aj milovníci romantickej erotiky. Nechajte sa vtiahnuť do príbehu, ktorý nebol ani biely, ale ani čierny…
História nezostane nikdy tak celkom pochovaná a už vôbec nie zabudnutá. Či už tajomstvo saudskej kráľovskej rodiny, alebo spomienka na bezvýznamnú otrokyňu sa môže kedykoľvek vrátiť v podobe Pandorinej skrinky, ktorá čaká na svoje otvorenie. Dej knihy nie je iba príbehom o láske, ale aj o neuveriteľnej túžbe človeka chcieť prežiť aj nemožné. Pripravte sa na silný dej, ktorého historická časť vám svojou krutosťou vyrazí dych, alebo sa tešte na okamihy nehy, ktoré vám poláskajú dušu.
Touto knihou sa vydáte po stopách vzácneho drahokamu, či nazriete do srdca následníka trónu Saudskej Arábie, alebo objavíte historické protiklady prostitúcie a mníšského rádu. To, či sa naplní posolstvo, pre ktoré sa ešte raz museli otvoriť brány minulosti, sa dočítate v knihe s názvom Nesmieš ma milovať – Prekliaty tanzanit, ktorá je rovnomerným pokračovaním románu Nesmieš ma milovať – Farby lásky.
Úryvok z knihy:
Arthur nás vzal na neobyčajné miesto, ktoré belosi volali zoologická záhrada. Ešte som v ZOO nikdy nebola, ale keď deti toľko naliehali, otec sa im rozhodol vyhovieť. Na rozdiel od ostatných som toto miesto nenávidela. Pre belochov boli exotické zvieratá väznené v malých klietkach. Nervózne a podráždene reagovali na každý podnet. Nemohla som sa na ich utrpenie pozerať. Moje pobúrenie som však nahlas vyslovila až pri výbehu s ľuďmi podobnými rase mojej matky.
„A toto sú zvieratá?!“ vypľula som znechutene pri pohľade na bielu ženu, ktorá podávala malému čiernemu dievčatku banán ako opici.
„Nechcel som, aby si to videla, ale jedného dňa by si sa to aj tak dozvedela. Vedz, že ja i moja žena sme výsostne proti vystavovaniu kmeňov, akoby boli nejaké zvieratá.“
Nechápavo som sledovala domorodcov odetých v trávnatých sukniach, s kmeňovým pomaľovaním na pokožke, ktorí sa venovali bežným prácam, ako keby boli v džungli. Lenže tu sa nenachádzali v prirodzenom prostredí. Boli ohradení ako vo väzení a strážení, bez štipky súkromia, čo som sledovala práve vo chvíli, keď jeden muž vykonával potrebu pred očami belochov, pretože sa nemal kam ukryť. Niektorí súkmeňovci pripravovali jedlo. Iní stavali novú chatrč. Všimla som si prichádzajúceho belocha, ktorý vošiel do voliéry. Bol ozbrojený. Začal krátkou prednáškou. Zúčastneným podával informácie o prítomnom kmeni pôvodom z belgického Konga, ako moju krajinu od roku 1908 volali.
Muž vysvetľoval divákom chýbajúcu inteligenciu týchto bytostí s ľudskými črtami, ktorých civilizácia nepovažovala za plnohodnotných ľudí, ale len za nejaké divé tvory. Divákom hovoril samé klamstvá. Jedno z najväčších bolo to o milosrdnom Leopoldovi II., ktorý týmto takzvaným divochom prináša do belgického Konga civilizáciu a náboženstvo. Keby všetci prítomní mali len za náprstok tušenia o spáchaných krutostiach… Ľudia by sa mali jedného dňa dozvedieť pravdu o barbarských praktikách civilizovania svojho kráľa. Chcelo sa mi plakať.
Ale moje city šli bokom, keď si biely rečník odchytil mladú ženu. Venovala som jej pozornosť. Celá sa od strachu triasla. Pokynom ruky jej prikázal ľahnúť si na prašnú zem. Palicou jej roztiahol nohy, aby prítomným ukázal jej výrazne predĺžené pysky ohanbia – typické telesné znamenie pre tento kmeň. V mene tej ženy som sa cítila ponížená. Ľudia len s údivom híkali a muži si tú stvoru chceli pohladkať.
Rozprávač dovolil niekoľkým z nich siahnuť na jej plné prsia a iní si priali ohmatať jej ohanbie. Keď sa černoška začala brániť, dostala palicou po chrbte, keď sa rozplakala, tak jej ešte pridal. Mnoho belochov sa jej chcelo zastať, ale prítomný rozprávač ich uisťoval, že nejde o človeka. Tieto tvory vraj neprechovávajú city podobajúce sa ľudským. Aj Arthur bol šokovaný. Až natoľko, že začal nahlas hulákať.
„Kým si zaplatíte vstupné a budete sa chcieť na nich pozerať, dovtedy ich budú podobným spôsobom väzniť a týrať! Je to len vo vašich rukách!“ volal nahlas a pútal na seba pozornosť návštevníkov.
Niektorí mu dávali za pravdu, iní ho obviňovali, že jeho rodinná firma nerobí nič iné a niekoľko trúfalcov slovne zaútočilo dokonca i na mňa a nazvalo ma jeho kurtizánou.
