Silný, dojímavý a jeden z najznámejších príbehov prežitia počas druhej svetovej vojny. Kniha Pianista zachytáva osudy hudobníka v okupovanej Varšave. Možno ste videli rovnomenný film nakrútený podľa tejto knihy – získal troch Oscarov a režíroval ho veľký Roman Polanski.
Władysławovi Szpilmanovi zachránila život hudba, a nie raz. A nielen v časoch, keď vojna odkryla v ľuďoch to najhoršie i najlepšie: brutalitu i veľkodušnosť, odvahu i zbabelosť. Keď v roku 1939 prepadli Hitlerove vojská Poľsko, brutálne a bez varovania, život mladého, talentovaného a úspešného pianistu židovského pôvodu sa zmenil na nepoznanie: stratil prácu, rodinu aj priateľov, prežil hrozné obdobie vo varšavskom ghette aj mesiace ukrývania sa v bytoch varšavských priateľov. Nakoniec zažil aj varšavské povstanie a totálne zničenie mesta.
Autor v knihe presvedčivo líči relatívne normálne prvé mesiace vojny, narastajúci teror, hlad a strach. Odchyľuje sa od stereotypov: bez toho, že by sa čokoľvek pokúšal relativizovať, je jedna z postáv, ktorá mu zachránila život Nemec, podľa jeho spomienok však mnoho neprávostí a zverstiev páchali nielen nacisti.
Kniha Pianista vyšla prvý raz v roku 1946, v tom čase ešte pod názvom Smrť mesta a v nízkom náklade. Prvé vydanie bolo cenzurované, lebo príbeh nezapadal do oficiálnej verzie dejín, neskôr ho poľskí stalinisti úplne stiahli z predaja. Nebolo mysliteľné, aby dobrí patrili k nepriateľskej armáde a rovnako sa nepatrilo spomínať podiel ukrajinských a litovských jednotiek na masakroch vo varšavskom gete. Až po päťdesiatich rokoch vyšiel v nemeckom vydavateľstve Ullstein Pianista v neupravenej podobe, v akej ho poznáme aj my.
Pianista sa číta jedným dychom a hoci je plná neľahkého osudu, krutosti, brutality, strachu… ukrýva v sebe aj mnoho ľudskosti. Lásky, šťastia a dobra, ktoré v nás predsa len zostalo.
Władysław Szpilman bol poľský klavirista a hudobný skladateľ židovského pôvodu. V podstate celý svoj aktívny umelecký život pôsobil ako klavírny sólista v Poľskom rozhlase. V roku 1998 vyšli knižne jeho spomienky na tragické zážitky z druhej svetovej vojny, na Varšavské povstanie i na zničenie mesta. Režisér Roman Polanski sa dlho chystal natočiť film o holokauste. Szpilmanov príbeh sa ukázal byť materiálom, na ktorý toľko čakal. Film Pianista z roku 2002 nakrútený podľa Szpilmanovej knihy získal okrem iných ocenení aj troch Oscarov a Zlatú palmu.
Začitajte sa do kapitoly Smrť mesta z knihy Pianista:
Nezomrel som. Tabletky boli zrejme príliš staré a slabé. Zobudil som sa ráno. Bolo mi na vracanie. V hlave mi šumelo, v spánkoch som cítil bolestivý tlkot, oči mi vyliezali z jamiek, ruky a nohy som mal ako paralyzované. V skutočnosti ma zobudilo šteklenie na krku. Chodila po mne mucha, bola asi tiež polomŕtva a omámená zážitkami uplynulej noci. Musel som siahnuť na dno síl, aby som ju odohnal.
Mojím prvým pocitom nebolo sklamanie, že som nezomrel, ale radosť, že žijem. Cítil som nekontrolovanú zvieraciu vôľu žiť za každú cenu. Len aby som sa teraz zachránil, keď sa mi už podarilo prežiť noc v horiacom dome.
Ešte nejaký čas som ležal, kým som sa pozviechal natoľko, aby som vládal zísť z gauča a doplazil sa k dverám. Izba bola stále plná dymu, keď som chytil kľučku, bola taká horúca, že som ju ihneď pustil. Až na druhý raz som premohol bolesť a kľučku stlačil. Na schodoch bolo menej dymu ako v izbe. Unikal cez vyhorené okenné otvory na schodisku. Schodisko bolo celé a ja som mohol zariskovať a zísť dolu. Pozbieral som všetky sily, vstal som, chytil som sa zábradlia a začal som schádzať. Poschodie nižšie zhorelo do tla, tu sa oheň zastavil. Zárubne dverí ešte tleli, zvnútra sálal žiarou rozhorúčený vzduch. Na zemi dohárali zvyšky nábytku a vecí, ktoré sa už takmer zmenili na biely popol.
Vo výške prvého poschodia ležala na schodoch obhorená mŕtvola muža v zuhoľnatenom oblečení, bola hnedá a desivo opuchnutá. Stála mi v ceste. Musel som nejako prekonať prekážku, aby som mohol pokračovať ďalej. Ledva som sa vliekol, ale nahováral som si, že sa mi nejako podarí zdvihnúť nohy a mŕtvolu prekročím. Pri prvom pokuse som však chodidlom zachytil jej brucho, stratil rovnováhu, spadol na ňu a skotúľal sa aj s ňou o pol poschodia nižšie. Ale, našťastie, telo zostalo ležať povyše mňa a ja som mohol bez prekážok zísť dolu na prízemie. Dostal som sa na dvor ohradený nízkym múrikom, ktorý bol obrastený viničom. Doplazil som sa k múriku a schoval som sa do nárožného výklenku vzdialeného od spáleného domu niekoľko metrov. Prikryl som sa listami viniča a vňaťou paradajok, ktorých kríky rástli v domácej záhradke. A čakal som.
Paľba neutíchala. Nado mnou lietali strely, počul som hlasy Nemcov, ktorí sa pohybovali po chodníku na druhej strane múra. Večer som si na stene horiaceho domu všimol prasklinu. Keď sa múr 
zrúti, určite ma zavalí. Rozhodol som sa však vytrvať v nehybnosti, kým sa nezotmie a kým sa mi nevrátia sily po včerajšej otrave tabletkami na spanie. Keď sa zotmelo, vrátil som sa na schodisko, ale neodvážil som sa vyjsť hore. Byty stále horeli a v každej chvíli sa mohlo vznietiť celé poschodie, na ktorom som býval. Rozhodol som sa urobiť niečo iné. Na druhej strane Aleje nezávislosti stála obrovská budova nedokončenej nemocnice. Zaumienil som si, že sa do tej budovy dostanem.
Vyšiel som druhým východom na Aleju nezávislosti. Bol večer, ale napriek tomu nebola tma. Široká vozovka bola posiata mŕtvolami, medzi ktorými stále ležala aj mŕtvola ženy zastrelenej v druhý deň povstania. Všetko osvetľovala červená ohnivá žiara. Ľahol som si na brucho a začal som sa plaziť smerom k nemocnici. Vedľa mňa každú chvíľu chodili Nemci, jednotlivo alebo po skupinkách. Vtedy som na chvíľu znehybnel a predstieral, že som jednou z mŕtvol. Od mŕtvych tiel sa šíril hnilobný pach, ktorý sa miešal so všadeprítomnou zhoreninou. Snažil som sa pohybovať čo najrýchlejšie, ale zdalo sa mi, že vozovka je nekonečne široká a môj presun nemá konca-kraja. Konečne sa mi podarilo dostať sa do tmavej budovy nemocnice, vrútil som sa do najbližšieho vchodu a okamžite som upadol do hlbokého spánku.
Na ďalší deň ráno som sa rozhodol, že sa poobzerám po budove. So zdesením som zistil, že v nej bolo veľa gaučov, matracov, kovových a porcelánových príborov a iných predmetov dennej potreby, po ktoré si Nemci budú často chodiť. Nenašiel som však nič, čo by sa dalo zjesť. Vo vzdialenejšom kúte som objavil skladisko harabúrd: staré železo, rúry a pece. Tam som si ľahol a preležal ďalšie dva dni.
Pätnásteho augusta, ako som si vyrátal podľa vreckového kalendárika, ktorý som mal vždy pri sebe a v ktorom som si starostlivo prečiarkoval deň za dňom, som pocítil taký ukrutný hlad, že som sa rozhodol za každú cenu nájsť nejaké jedlo. Bezvýsledne. Vyškriabal som sa na parapetnú dosku jedného zadebneného okna a cez škáru som pozoroval ulicu. Nad mŕtvolami ležiacimi na vozovke sa vznášali roje múch. V blízkosti, na rohu Filtrovej ulice bola vila, ktorej obyvatelia viedli nezvyčajne normálny život. Sedeli na terase a pili čaj. Od Ulice 6. augusta sa blížila ukrajinská jednotka vojakov SS. Zbierali mŕtvoly, ukladali ich na hromadu, oblievali benzínom a zapaľovali.
V jednej chvíli som z chodby začul zvuk blížiacich sa krokov. Zoskočil som z parapetnej dosky a schoval som sa za nejakú skriňu. Do izolačky, v ktorej som sa nachádzal, vošiel esesák. Rozhliadol sa a odišiel. Vybehol som na chodbu, vyrútil som sa na schody, vybehol po nich hore a schoval medzi svoje haraburdy. Do budovy nemocnice onedlho vošiel veľký oddiel vojakov, ktorý začal kontrolovať všetky miestnosti. K mojej skrýši sa nedostali, ale celkom zblízka som počul ich smiech, pospevovanie, pískanie a náhlivé otázky: „Je už všetko prehľadané?“
O dva dni neskôr a päť dní po tom, čo som posledný raz jedol, znovu som sa vybral hľadať vodu a jedlo. V budove nebol vodovod, ale stáli tam protipožiarne sudy plné vody, ktorá bola pokrytá farbistou vrstvou mŕtvych múch, komárov a pavúkov. Napriek tomu som začal dychtivo piť. Ale musel som prestať, lebo voda páchla a bolo ťažké vyhnúť sa prehltnutiu mŕtveho hmyzu. V stolárskej dielni sa mi podarilo nájsť chlebové kôrky. Boli plesnivé, zaprášené a pokryté myším trusom, ale pre mňa mali cenu zlata. Nejaký bezzubý stolár ani netušil, že mi zachráni život, keď ich tam nechá.
Devätnásteho augusta Nemci s krikom a streľbou vyhnali obyvateľov z vily na Filtrovej ulici. Zostal som sám v celej štvrti. Do budovy, v ktorej som sa skrýval, stále častejšie chodili esesáci. Ako dlho som tak ešte mohol žiť? Týždeň, možno dva? Potom mi zostávala už len samovražda. Tento raz som si mohol iba podrezať žily starou žiletkou. Žiaden iný spôsob samovraždy mi nezostal. V jednej izolačke som našiel trochu jačmeňa. Uvaril som ho v noci na piecke v stolárskej dielni. Takto som získal jedlo na niekoľko ďalších dní.
Tridsiateho augusta som sa rozhodol, že sa znovu premiestnim do ruín môjho zdanlivo úplne vyhoreného domu. Z nemocnice som zobral džbány vody a okolo jednej v noci som prešiel cez ulicu. Na začiatku som sa chcel ukryť v pivnici, ale tam tlelo uhlie, ktoré úmyselne podpálili Nemci. Obsadil som teda trosky bytu na treťom poschodí. Vo vani bolo dosť vody, a hoci bola úplne špinavá, pre mňa bola vzácna. V nevyhorenej špajze som našiel vrecko suchárov.
Po týždni som vedený zlou predtuchou ešte raz zmenil skrýšu. Premiestnil som sa na povalu pod spálenou strechou. V rovnaký deň do domu trikrát prišli Ukrajinci, ktorí v nevyhorených bytoch hľadali hodnotnejšie predmety. Keď odišli, zišiel som do bytu, v ktorom som sa ukrýval posledný týždeň. Poslednými vecami, ktoré ešte neboli zničené, boli pece. Ukrajinci ich systematicky rozbili kachličku za kachličkou, určite hľadali zlato.
Na ďalší deň ráno vojenské kordóny obstavili obe strany Aleje nezávislosti. Stredom kordónu hnali ľudí s batôžkami na chrbtoch a deťmi v náručí. Každú chvíľu vyťahovali esesáci a Ukrajinci z kordónu mužov a bezdôvodne ich zabíjali pred očami ostatných, tak ako to predtým robievali v gete, keď ešte existovalo. Povstanie sa teda skončilo porážkou?
Nie! Každý deň vzduch pretínali ťažké strely, ktoré vydávali zvuk pripomínajúci čmeliaka. Potom bolo v blízkosti počuť niečo ako naťahovanie starých hodín a už o chvíľu sa z centra mesta ozývali rýchlo za sebou nasledujúce výbuchy.
Osemnásteho septembra prileteli lietadlá, ktoré nad mestom zhadzovali pomoc povstalcom. Videl som padáky, ale nevedel som, či sú to ľudia, alebo zbrane.
Niekoľko ďalších dní lietadlá bombardovali štvrte Varšavy, ktoré kontrolovali Nemci, a v noci zhadzovali pomoc nad centrom mesta. Zosilnela delostrelecká paľba z východu.
Piateho októbra medzi kordónom utvoreným z nemeckých vojakov začali mesto opúšťať povstalecké jednotky oblečené v rovnošatách alebo len s bielo-červenými páskami na rukávoch. Čudne kontrastovali s dokonale uniformovanými, dobre živenými a sebaistými oddielmi Nemcov, ktorí na všetko dohliadali. Vysmievali sa z povstalcov, filmovali ich a fotografovali. Povstalci kráčali vychudnutí, špinaví a roztrhaní, len s námahou sa držali na nohách. Nemcov si nevšímali, akoby vôbec neexistovali, akoby si povstalci sami určovali trasu pochodu po Aleji nezávislosti. Venovali sa len sami sebe, dávali pozor, aby šli usporiadane a aby podopierali tých, ktorí nevládali kráčať vlastnými silami. Hoci v porovnaní so svojimi premožiteľmi vyzerali veľmi biedne, dalo sa vycítiť, že nie oni sú tými porazenými.
Vyprázdňovanie mesta od civilného obyvateľstva trvalo ešte osem dní. Ostatní obyvatelia ho opustili 14. októbra. Už sa zotmelo, keď oneskorená skupinka poháňaná esesákmi prechádzala okolo domu, kde som sa ukrýval. Vyklonil som sa z vyhoreného okna a pozeral som sa na ňu, až kým sa postavy pochodujúcich ľudí zhrbené pod ťarchou batohov nerozplynuli v tme.
Bol som teraz sám, mal som za hrsť suchárov na dne vrecka a špinavú vodu vo vani. To boli všetky moje zásoby. Zostávala len otázka, ako dlho ešte môžem v týchto podmienkach prežiť, keďže jesenné dni sa krátili a zima bola čoraz bližšie.
