Dlhoročný novinár Pavol Božík, ktorý sa nebál odštartovať život aj kariéru v inej krajine a napísať knihu – a takto krásne zúročiť svoje skúsenosti. Aj tie, že svetlú budúcnosť rozhodne treba hľadať v krajine, kde nie je márne platiť dane a dá tam žiť naozaj spokojne. Poznám ho dlho, patrí medzi mojich priateľov, a preto som proces vydávania jeho prvotiny prežívala dvojnásobne citlivo. A onedlho bude jeho nádherný román Cudzinec na svete! Hoci túto knižku písal Slovák, je nasiaknutá pravou severskou atmosférou. Myslela som si, že o Palim viem veľa, no o tom, že za jeho motiváciou písať stojí stretnutie aj s mojou najobľúbenejšou herečkou, divou Ivou Janžurovou, som netušila. Čítajte a načerpajte Paliho pohodu z tohto rozhovoru – a potom aj z jeho knižky. Cudzinec vychádza už o týždeň – 11. februára! A ja budem dojatá a budem si ju čítať znova a znova…
Si dlhoročný novinár. Kto ťa priviedol k písaniu?
Ona o tom, žiaľ, nevie, ale bola to Pani herečka Iva Janžurová. Bol som ešte vskutku dieťa. Buď som končil základnú školu, alebo som začal chodiť na strednú, keď vystupovala u nás na Orave. Po takmer trojhodinovom úžasnom divadelnom predstavení som za ňou, plný emócií a odvahy, napochodoval do šatne, vytiahol magnetofón s mikrofónom a požiadal som ju o rozhovor. Pravdupovediac, predpokladal som, že budem šťastný, keď napokon odídem s podpisom. Ani trochu som nedúfal, že veľká Iva Janžurová by poskytla rozhovor akémusi decku. Ibaže Iva Janžurová je nielen famózna herečka, ale tiež jedinečný človek. A aj napriek tomu, že mala za sebou dlhú cestu na Oravu, naozaj náročné predstavenie a pred sebou ďalšiu cestu, bez mihnutia oka prikývla. Ešte teraz sa chvejem, keď sa k tomu vraciam. Žiadne naháňanie sa, žiadne povyšovanie, s nezabudnuteľným úsmevom mi odpovedala na všetky otázky. Rozhovor som prepísal na písacom stroji. V tom čase o nejakom počítači nebolo ani slychu. A možno trochu bez rozmyslu som ho poslal do regionálneho týždenníka. Čakal som, že sa mi niekto ozve, poďakuje sa a odmietne. Neozval sa nikto, iba z druhej ruky, v jeden piatok, keď týždenník vychádzal, sa na mňa, to decko z Oravy, začali zo všetkých strán sypať otázky, či som to naozaj ja robil rozhovor s Ivou Janžurovou? Rozhovor totiž vyšiel: bez jedinej zmeny, bez akéhokoľvek zásahu profesionálnych redaktorov. Tam niekde to celé začalo.
Fascinujúci začiatok! A kto ťa pritiahol ku knižkám všeobecne?
Priznám sa, že moja cesta ku knihám bola trochu tŕnistá. Samozrejme, spomínam si z detstva na klasiky ako Môj macík a Opice z našej police, ale potom prišlo povinné školské čítanie a zmysel tejto akcie som pochopil až tesne pred maturitou. Z tých kníh by som za normálnych okolností vtedy ani neutieral prach 😊, ale dnes viem, že len vďaka povinnému čítaniu som mnohé veci pochopil. Aj keď verím, že dnes už v rámci povinného čítania predkladajú učitelia študentom aj iné knihy, pretože doba je celkom iná. Neskôr ma zasiahla Kóma Robina Cooka a následne Firma Johna Grishama. Pravdou však je, že ku knihám ma dostali filmy nakrútené podľa týchto kníh. Pri čítaní som si uvedomil, že akokoľvek dobrý film nedokáže obsiahnuť všetko z knihy. John Grisham, aj keď sa nad tým niekto zrejme pousmeje, je mojím favoritom dodnes a mám od neho prečítané všetko. Jednu slovenskú knihu som mu dokonca poslal so žiadosťou o autogram a vrátila sa späť aj s venovaním! 😊 Zo slovenských autorov klobúk dole pred Dominikom Dánom a fascinujú ma knihy, v ktorých sa autori neboja zaťať do zákulisia politiky a postaviť na ňom skvelý príbeh, ktorý síce vyznieva ako vymyslený, ale pozorný čitateľ si pri jeho čítaní dokáže dosadiť, kto je kto. Títo autori dokážu čitateľovi otvoriť oči, a to je v súčasnosti veľmi potrebné. Osobne však dosť „fičím“ na audioknihách. V aute, alebo v lete na bicykli, či na pláži je počúvanie audiokníh skvelý relax. A aktuálne som podľahol reportážnej literatúre nórskej novinárky Åsne Seierstad. Jej dokonale napísané knihy Jeden z nás: Príbeh o Nórsku a Kníhkupec z Kábulu som doslova zhltol, momentálne čítam Dve sestry a neviem sa od nich odtrhnúť.
Snom asi väčšiny novinárov je napísať knihu. Aká bola tá tvoja cesta, keďže ti vychádza prvý román? Vždy si sníval o písaní kníh?
Myslím si, že sú tri druhy spisovateľov. Tí, ktorí sa ako spisovatelia narodia, dostanú to do vienka a doslova nočný sen dokážu rozpísať na plnohodnotnú knihu. Teším sa, že máme takých aj na Slovensku a veľmi ich za to obdivujem. Potom sú pisatelia krátkych útvarov, ktorí sú v tom veľmi dobrí a celý život snívajú o tom, že raz napíšu niečo veľké. A potom sú autori, ktorých sú aj na Slovensku zrejme stovky, ktorí si sadnú a dokážu napísať knihu. Už to je veľká vec a obdivujem ich rovnako ako tých, ktorí dnes predávajú desiatky tisíc kníh. Je už potom iba na vydavateľstvách, aby z toho enormného množstva rukopisov vyselektovali to, v čom vidia potenciál. Na druhej strane, žijeme v čase neobmedzených možností a myslím si, že každý jeden autor má možnosť mať vlastnú knihu, aj keď mnohí by si ju museli vydať svojou cestou. Výborná spisovateľka Michaela Zamari o tom práve vydáva celú knihu. 😊 A kde v tej trojici som ja? Mať v poličke vlastnú knihu, alebo ísť do kníhkupectva a vidieť tam svoju knihu je úžasný pocit a niekde v podvedomí to bol určite aj môj sen. Ale nešiel som za tým cez mŕtvoly. Chcelo to zrejme čas, miesto a vnútorné nastavenie. Ak to má prísť, tak to príde – a stalo sa.
Už viac ako rok žiješ v Nórsku. O knihe si uvažoval aj v rodnej krajine, na Slovensku, no napísal si ju až po odchode. Čím to je?
Niekde v črevách môjho notebooku by sa našlo pár rozpísaných vecí. Niečo som prežil, niečo výnimočné sa stalo a mal som zrejme pocit, že by to mohlo byť zaujímavé na knihu. Nikdy som sa však nedostal ďalej, ako po päťdesiatu stranu. 😊 To bolo maximum. Som amatér, nevedel som, ako sa to robí, dlhé prestávky medzi písaním spôsobovali, že som sa začal strácať v príbehu a nakoniec som prišiel na to, že netuším, akým smerom sa má príbeh uberať. A navyše sa udiali ďalšie veci a rukopisy ostali ležať ladom. Možno sa k nim časom vrátim, ale v tejto chvíli to nepovažujem za podstatné. Ako som už spomínal, ak sa má niečo udiať, tak sa to udeje. Za svojou prvou knihou som musel vycestovať do Nórska. Nerozumiem tomu, ale tu sa odrazu začal rodiť príbeh, začal sa nabaľovať a naberalo to na obsahu, až z toho bola kniha. Až mi je trápne niekde hovoriť, že Cudzinec bol hotový za dva týždne, s kompletnými úpravami za tri. Ale Nórsko vo mne spustilo niečo, čo bolo na Slovensku uzamknuté.
Čo ťa inšpirovalo pri písaní?
Myslím si, že za všetkým je najmä zmena prostredia. Napriek tomu, že odchod do Nórska bol najväčším rozhodnutím v mojom živote, veľmi som sa na túto výzvu tešil. A veľmi rýchlo som si uvedomil, že je to krajina, kde je občan na prvom mieste. Takže zo mňa postupne opadol stres a vracala sa energia. Na Slovensku som totiž pociťoval istú formu vyhorenia. V Nórsku som stretával a stretávam nových ľudí, prežívam nové veci a aj pri sedení na terase pred domom znamenal pre mňa každý pohyb v okolí niečo nové a istú formu inšpirácie.
O čom je román Cudzinec a komu by si ho odporúčal?
Cudzinec je čistá pohodová oddychovka a jediné, čo si želám je, aby čitateľ pri čítaní knihy načerpal aspoň trochu z tej pohody, ktorú tu mám a ktorú som sa snažil na stránky knihy preniesť. V prvom rade asi zaujme ženy, ale verím, že neurazí ani prípadného mužského čitateľa. Ide o príbeh slovenského hudobného producenta, ktorý sa pri cestách do Nórska zamiluje do krajiny a nakoniec sa rozhodne odísť zo Slovenska a žiť na severe Európy. Má jasnú víziu, ale ako to už býva, osud sa s nami rád pohráva. Jakub je mimoriadne spokojný a šťastný, ale veľmi rýchlo si uvedomí, že minulosť nepozná vzdialenosti ani hranice, a navyše aj v tom najväčšom raji na svete zrejme striehnu démoni, ktorí môžu kedykoľvek zaútočiť. Jakub sa musí popasovať s oboma týmito situáciami.
Je jasné, že je román inšpirovaný aj tvojou zásadnou životnou zmenou – odchodom do Nórska. Cítiš sa tam ako cudzinec či už ani nie?
Jednou z najčastejších otázok, ktoré dostávam je, či je Cudzinec kniha o mne. Nie, nie je! Je to vyfabulovaný príbeh, ale, samozrejme, odohráva sa na skutočných miestach, kde žijem, niektoré postavy sú inšpirované ľuďmi, ktorých som tu spoznal, a najmä, ak v knihe porovnávam, ako fungujú veci na Slovensku a tu, tak vychádzam výlučne z toho, čo som prežil. V tomto nie je nič dokreslené, naozaj som nemal dôvod. Príbeh samotný však so mnou nemá nič spoločné, aj keď jedným dychom dodávam, že žiť Jakubov život by som si napriek všetkému vedel predstaviť… A či sa cítim v Nórsku ako cudzinec? Aj ja sám sa tomu občas čudujem, ale od prvého dňa sa tu cítim ako doma. Mnohí ma upozorňovali na to, že sťahovanie a následné vybavovanie potrebných vecí bude dráma. Že keď pri sťahovaní colník uvidí plné auto, tak mi ho rozoberie. Colník mi priateľsky poklopkal po ramene a zamával mi na odchod. Varovali ma, že na úradoch budú zo seba robiť dôležitých. Stačila mi jedna návšteva a všetko bolo za dvadsať minút vybavené, s úsmevom a bez problémov. A mnoho iných vecí. Samozrejme, ja si Nórsko zrejme trochu idealizujem, ale za rok a pol som tu nezažil nič negatívne. Možno je to tým, že som sem naozaj cestoval desať rokov na dovolenky a k odchodu ma primárne primäla láska ku krajine a k tomu, ako to tu funguje. Nemusel som odchádzať zo Slovenska, bol som v podstate zabezpečený, robil som to, čo som chcel. Mojim najväčším snom bolo pracovať v Rádiu Expres a sedem rokov som tam aj bol súčasťou toho najúžasnejšieho kolektívu, aký si človek môže priať. Ale chcel som to skúsiť v Nórsku, pretože to tu milujem. Takže som neodišiel z nutnosti. Mohol som v Bratislave zabuchnúť dvere bytu a tváriť sa, že žijem v úžasnej krajine, ktorá nemá žiadne problémy a možno sa dožiť v pokoji dôchodku. Ale volanie Nórska bolo silnejšie. A celý ten rok a pol mám pocit, že tá láska je obojstranná.
Prečo práve Nórsko? Ako sa ti tam žije? Čo ťa tam najviac prekvapilo?
Nórsko je osud. Doslova. Pred jedenástimi rokmi som v nejakej súťaži vyhral letenky do New Yorku. Mohol som letieť iba v lete, čo nevyhovovalo leteckej spoločnosti, lebo cez sezónu boli ceny leteniek vyššie, ako bola hodnota výhry. A tak sme sa dohodli na zmene destinácie a vymenil som New York za Nórsko a Island. Povedal som si, že do týchto krajín by som za iných okolností asi nikdy nešiel. Bol som mestský typ. Londýn, Praha, Madrid, Barcelona, Lisabon, všetky veľkomestá. A potom sa udialo toto. Ešte v Oslo som si hovoril, že fajn, pekné, krásne, úžasné, dobrá voľba, je dobre, že som to videl. Ale potom som sa presunul vlakom do Bergenu, vystúpil som z neho a spadla mi sánka. A to bola iba stanica. 😊 Štyri dni v Bergene ma v tom najlepšom slova zmysle odrovnali a odchádzal som s tým, že tu chcem raz žiť. Nasledovalo niekoľko dovoleniek, spoznávanie nových miest, mentality, tunajšieho života a pocit, že chcem žiť v Nórsku sa zintenzívňoval. Pred rokom a pol som si uvedomil, že som dosť starý na takéto zmeny a ak to neurobím vtedy, neurobím to už nikdy. Urobil som a neľutujem. V Nórsku funguje systém, ľudia sú spokojní, všetci zarábajú relatívne rovnako, nikto nezávidí susedovi, že má na dvore Teslu, pretože keď chce, môže si ju dovoliť aj on. Isteže, ani tu nie je všetko ideálne, ale zatiaľ to vnímam pozitívne. Fascinuje ma, koľko národov a kultúr tu dokáže žiť vedľa seba. Nikto nerieši, či ste prisťahovalec, ani odkiaľ prichádza. Dôležité je, že existujú nejaké čísla a veľmi dobre si ich strážia. Ak sa číslo prekročí, nikto viac sa sem nedostane. A všetci tí prisťahovalci veľmi dobre vedia, ako sa majú správať, pretože jediný prešľap znamená, že idú odtiaľto preč a prídu o všetky výhody. Preto sa chovajú slušne, etablujú sa do spoločnosti, nerobia problémy. Pretože vedia, že tu funguje polícia a že nestihnú povedať ani dve sprosté slová za sebou a hneď ich riešia. Všetko sa jednoducho dá, keď sa chce, a keď ľudia vidia, že sú v štáte na prvom mieste. Tak to má byť.
Veľký hitom v predvolebnej rétorike niektorých politických strán na Slovensku je lákanie Slovákov, žijúcich v zahraničí, späť domov. Vrátil by si sa?
Nie! Ale to by bola dosť arogantná odpoveď. Nechal som na Slovensku rodinu a priateľov, ktorí mi chýbajú. Vďaka technike môžem byť s nimi v kontakte, dosť často ma navštevujú. Cesta z Osla do Viedne, či Krakova je časovo kratšia než cesta z Bratislavy na Oravu, pretože tunelovanie si na Slovensku niektorí vysvetľujú po svojom. A to je tá vec. Nemám problém s krajinou, ale so systémom, ktorý v nej absolútne nefunguje. Za ten rok a pol som tu zažil prípady, kedy politik urobil niečo, čo sa nezhodovalo s jeho funkciou. Vo štvrtok to urobil, cez víkend o tom písali médiá a v pondelok prišiel chlapík do práce, zbalil si škatuľu s vecami a zhasol za sebou. Na Slovensku vyšla polovica národa do ulíc a najvyšší predstavitelia štátu sa z nich smiali za záclonami parlamentu, pričom sa už dávno mali smiať spoza mreží. To, čo sa na Slovensku deje, mi v mnohom pripomína seriál Narcos, ktorý momentálne sledujem. Pablo Escobar síce šiel cez more mŕtvol, čo sa u nás, až na jednu výnimku, nedeje, no zároveň to bol jediný človek, ktorý manipuloval celou krajinou. A to sa deje u nás. Jeden Martinko Klingáč riadi celú republiku a tí roztrasení chlapci, čo sa tvária ako predstavitelia štátu, tancujú, ako on píska. Aj preto, aj keď zrejme naivne, verím, že ľudia pôjdu voliť a príde konečne niekto, kto sa postaví za ľudí a nebude sa pozerať iba do svojho koryta, a konečne vynesie ten hnoj, ktorý tam už poriadne smrdí. Ale aj keby došlo k zásadnej zmene, neplánujem sa vrátiť. Mám totiž pocit, že v minulom živote som bol buď Viking, alebo troll, a preto som k severu tak pripútaný.
Funguje v Nórsku spolupatričnosť slovenskej komunity?
V Nórsku je niekoľko tisíc Slovákov roztrúsených po celej krajine a myslím si, že na jednotlivých miestach spolupatričnosť funguje, zvlášť medzi tými, ktorí sa tu rozhodli ostať natrvalo. Tu v Oslo má veľkú zásluhu na fungovaní spolupatričnosti Slovákov pani veľvyslankyňa Denisa Frelichová, ktorá robí v maximálnej možnej miere všetko preto, aby komunita bola v kontakte, fungovala a bola spokojná aj po tejto stránke.
A ako si na tom s nórčinou?
Nórčina je v Nórsku už nutnosťou. Kedysi stačilo vedieť dohovoriť sa po anglicky, pretože tento jazyk tu ovláda aj osemdesiatročná babička z okrajovej štvrti mesta. Dnes sa vyžaduje nórčina, zvlášť, ak si hľadáš prácu. Zamestnávatelia žiadajú, aby si sa dohovoril. Prípadne, ak majú o teba záujem, zabezpečia ti kurzy. Za rok a pol jazykovo postupne naberám. Nikdy nebudem robiť novinára, nikdy nebudem písať knihy v nórčine, to si uvedomujem, to by som sa tu musel narodiť. Ale miestni hovoria, že rozprávam dobre. Ja sám to o sebe zrejme nikdy nepoviem, pretože v tomto smere asi nikdy nebudem so sebou spokojný. Vždy sa dá viac!
Kniha Cudzinec ti vyjde 11. februára. Prídeš ju pokrstiť aj na Slovensko?
Zatiaľ sme to s vydavateľom nerozoberali a osobne takú potrebu nemám. Momentálne sa teším z toho, že si do poličky vložím vlastnú knihu, bez uvažovania nad tým, či sa bude krstiť, ako sa bude predávať a aké budú reakcie. Splnil som si ďalší zo svojich snov a to je najdôležitejšie.
Dúfam, že už píšeš aj ďalšiu knihu… Bude to opäť román?
Jakuba som na konci Cudzinca nechal v momente, ktorý sa dá krásne rozvinúť ďalej. Nebol to zámer, uvedomil som si to, až keď som počas redigovania čítal Cudzinca už po x-tý raz. Práve vtedy mi na um prichádzali možnosti, ako by sa jeho život mohol vyvíjať ďalej tak, aby to bolo zaujímavé aj pre čitateľa. A začal som písať. V podstate, keby som veľmi chcel, tak to učešem a je to hotové. Takže, ak bude záujem, chcel by som uzavrieť Jakubov život v Nórsku a vydať aj druhý diel. A keďže spoznávam nové a mimoriadne zaujímavé zákutia Osla, začínam do nich pomaly vkladať nový príbeh, ale ten je zatiaľ iba v mojej hlave, či vo forme poznámok v počítači. Čas ukáže. Predtým by som chcel skúsiť šťastie s Cudzincom na nórskom knižnom trhu, predsa je to len príbeh odohrávajúci v Nórsku. Hoci Nóri viac ulietajú na detektívkach, za pokus to stojí. Pred rokom by som neveril, že budem mať vlastnú knihu. Dnes sa mi preto ľahšie verí, že mať knihu v nórčine nie je až také nereálne.
Jana Benková
Foto: archív autora
(stretnutie s Jo Nesbøm a Opera, dominanta Oslo)
