Brichtov boj je miestami tragikomická, miestami romantická skorodetektívka zo slovenskej súčasnosti. Prináša fiktívny príbeh mladého bratislavského architekta, ktorý sa dostal do sporu s klientom. Postupne zisťuje, že súper je silnejší, ako čakal, a že svet nie je vždy to najpriateľskejšie miesto na život. Zvlášť, keď človek podľahne pocitu, že na ten svet zostal sám.
Radoslava Procházku poznáme ako bývalého politika, šikovného právnika a autora zaujímavých publicistických textov s právnou tematikou. No teraz sa ukazuje aj ako výborný spisovateľ. Procházka totiž píše pohodovým a uvoľneným štýlom, číta sa ľahko, so záujmom a zaujatím.
Príbeh sa odohráva v pokoronovej Bratislave, kde sa mladý architekt Martin Brichta snaží zachrániť rodinnú firmu. Hoci získal veľkú zákazku od spoločnosťou vyzdvihovaného developera s dokonalým mediálnym obrazom, nie je všetko také, ako sa na prvý pohľad javí. Brichta zisťuje, že v jeho boji so zlom prezlečeným za dobro, potrebuje viac ako len nepriestrelné zmluvy a testosterón. Potrebuje šťastie.
Brichtov boj je skvelý príbeh bratislavského architekta a jeho boj s developerom. Autor nezaprie skúsenosť s právnym prostredím, ale skôr než prípadovú štúdiu justičnej krivdy ponúka čitateľovi príležitosť zamyslieť sa, a domyslieť, čo pocit nespravodlivosti s niekým môže – a nemusí – urobiť. Jeho právno-súdne vsuvky neprekážajú, skôr odhaľujú zákulisie a skutočnú pokrútenosť našich paragrafov.
Písanie pramení v potrebe rozmýšľať o svete, a v snahe ho pochopiť, pričom svetom je pre mňa fyzický kontakt človeka s okolím a jeho vedomá reflexia tohto kontaktu. O týchto témach už sa v mojom veku najlepšie uvažuje a komunikuje v žánri krásnej literatúry, tvrdí Radoslav Procházka o svojej knihe, ktorá vyšla vo vydavateľstve Ikar.
Prečítajte si úryvok:
Uniesť človeka a dostať zaňho výkupné vyzerá v telke relatívne jednoducho. Zistíš si, kedy kam chodí a s kým, pripravíš si úkryt, vymyslíš miesto, kto a kam ti má doniesť peniaze, naplánuješ únikovú trasu, elegantne zarastený v rifliach a koženej bunde brázdiš ulice, si vlk samotár, čo si ide svoje, spoza okna pozeráš na dážď, sŕkaš čaj, čo vyzerá ako whisky, v zrkadle v kúpeľni vidíš vzor sily a odhodlania, možno sa niečo zamotá a tebe bude z ramena či z obočia tiecť tenký prúžok krvi a chvíľu budeš špinavý, aby si sa v poslednej chvíli predsa len zmohol a na konci toho všetkého z terasy domu z bieleho kameňa s margaritou v ruke hľadel na morskú hladinu. Unavený, dobitý, spokojný. S jazvami, ktoré môžeš predvádzať ako znamenie víťazstva a cti.
Ale podľa telky si život plánujú len magori. A keby som aj musel uznať, že mi trochu preplo, ešte stále mám dosť rozumu nato, aby som vedel, že ja by som v takejto akcii vyzeral skôr ako Fantozzi než Jason Bourne. Aj keď ktovie, možno niečo medzi, taký Ady Hajdu.
