Keď som pred niekoľkými mesiacmi písala tu, na Kukni na to!, recenziu na česko-slovenský film Máme, čo sme chceli, hneď na začiatku som priznala, že o našich filmoch veľa neviem a že vôbec nie som odborník, ale vyjadrujem len svoje pocity radového diváka. Dnes to bude trochu iné – poézii sa totižto rozumiem trochu viac. Ešte predtým, ako som sa stala spisovateľkou, som niekoľko rokov pracovala ako učiteľka Literárno-dramatického odboru na Základnej umeleckej škole v Banskej Štiavnici. Jedným z predmetov, ktoré som vyučovala, bol aj umelecký prednes, takže si trúfam povedať, že som mala celkom slušný prehľad o našej aj svetovej poézii. Moji kolegovia zo ZUŠky si zvykli robiť srandu a občas sa ma, trochu provokatívne, pýtali, že s ktorým básnikom som bola včera večer v posteli.
Nuž, bez mučenia priznávam, že ich bolo hodne. Niektorých som milovala viacej, niektorých menej, niektorí boli známi, iní menej a v podstate až vďaka mne sa o nich moji študenti dozvedeli. A ich prostredníctvom neskôr aj publikum na rôznych kolách Hviezdoslavovho Kubína – mimochodom, viete, že táto úžasná a ojedinelá súťaž v prednese poézie a prózy oslávi tento rok 70 rokov? Veru áno, v dňoch 18. až 22. júna v Dolnom Kubíne a ja sa už teším, že budem pri tom.
Danica Hrnčiarová Šišláková však medzi tými, ktorí so mnou ležali kedysi v posteli, nebola. Dôvod bol jednoduchý – jej básnická zbierka Presýpacie vreckové hodiny uzrela svetlo sveta až v roku 2021 a ja som sa k nej dostala až teraz na jar. Priznám sa, že opäť som mala pocit, že veci sa dejú tak, ako sa majú a že sa dostala ku mne presne vtedy, keď som takéto pohladenie duše naozaj potrebovala. A okrem toho – zrelej poézie pre nás, zrelé ženy, ktoré už vyrástli z prvých lások, ale stále nezabudli snívať, nie je na Slovensku veľa. A takej, kde sa nežná poetika, reflektujúca vlastné životné skúsenosti, prelína s nadhľadom a inšpirujúcimi obrazmi, už vôbec nie. Čítajúc o peripetiách života cez čisté a hlboké verše, plné metafor a originálnych prirovnaní, tak vzácnych v týchto uponáhľaných a agresívnych časoch, kedy slová strácajú skutočnú hodnotu a o tej pridanej ani netušíme, som mala pocit, že sa plavím po rozbúrenom mori na krehkej loďke, ale že určite doplávam do bezpečného prístavu.
Útlu knižku s tajuplnými ilustráciami autorky s podobne tajuplným menom Luffé som zhltla za niekoľko dní. Nečítala som ju rýchlo, v pravom slova zmysle som si ju vychutnávala. Každý večer pár básní pred spaním, aby som si mohla potom v tichu noci predstavovať to, o čom som čítala. Metaforické obrazy sa zhmotnili v mojich snoch a ja som snívala o tom, že som opäť milovaná a šťastná, že smútok z rozchodov a odchodov sa ma už netýka, že som ich zvládla – podobne ako autorka – s elegantnou noblesou.
nemôžeš za to že som presne taká
a nikto za to nemôže
že som ťa stretla – práve toho paka
(nechápem… vtedy si sa nevyľakal?)
čo mi chcel vpáliť kerku do kože
V týchto pár veršoch sa snúbi vzácna symbióza časov minulých a prítomných. Dnešní mladí ľudia netušia, že my, šesťdesiatnici, sme si kedysi nadávali do pakov a naopak, mnoho súčasných seniorov zase nevie, čo je to kerka. Ja našťastie, rozumiem obidvom slovám a vnímam, ako dostávajú v tomto spojení nový, symbolický rozmer, ktorý naprieč generáciami citlivo vypovedá o intímnych pocitoch autorky.
Alebo ďalšie verše, bravúrne odkrývajúce skrytú realitu našich duší – priznajte si, nie je to tak trochu aj o vás?!
pohľady do seba
byť on-line to sa nosí
správy čo netreba
obrázky od kohosi
Stavať sa na zadné
hashtagy lajky hinty…
raz z toho vypadne
zlá báseň bez pointy
Našťastie, v zbierke Presýpacie vreckové hodiny všetky básne pointu majú a ani jedna nie je zlá. Všetky sú zdanlivo jednoduché, ale pritom plné inšpiratívnych a obohacujúcich básnických obrazov. Ja viem, že v dnešnej uponáhľanej dobe sa môže zdať až priveľkým luxusom sadnúť si so šálkou voňavého čaju a prečítať si pár básní, ale je to luxus, ktorý si každý z nás občas zaslúži. Poézia totižto dokáže zasiahnuť naše ja tak silno, že si to možno ani neuvedomujeme. Dovolí nám lietať, dovolí nám snívať, vezme nás na cestu do ďalekých krajín i do hlbín našich duší. A tak si občas ten luxus doprajte – však žijeme len raz a možno práve táto zbierka bude pre vás to pravé orechové, to, čo ste doteraz hľadali, aby vyjadrilo myšlienky, doteraz ukryté vo vašom srdci. V mojom prípade tomu tak určite bolo!
Soňa Bulbeck
