Bibliografia spisovateľky Soni Bulbeck je tak pestrá, až je to neuveriteľné. Nájdeme v nej vážne i veselé knihy z krajín pre nás ešte stále príliš nepoznaných, detektívky, cestopisy, ale i knihy veľmi osobné. Po úspešnej knihe Deti z fary, prichádza mimoriadne produktívna spisovateľka s novinkou Chlapec z fary, ktorú venovala svojmu nedávno zosnulému bratovi. Ide o jej najosobnejšiu knihu a skromne priznala, že má veľký rešpekt pred nadchádzajúcimi prezentáciami novinky, pretože už samotné čítanie korektúr jej zvieralo hrdlo. Svojho brata totiž bezbreho milovala a on jej to opätoval rovnako intenzívne.
Soni, položme si na úvod tú najzákladnejšiu otázku. Komu je kniha Chlapec z fary určená?
Kniha je určená všetkým, ktorých zaujímajú skutočné, nevymyslené, zaujímavé ľudské osudy, o ktorých by sa inak nemali ako dozvedieť, keďže dotyčný nebol hviezdou sociálnych sietí alebo známou celebritou. 
Chcela som zároveň touto knihou pripomenúť aj fakt, že veľké množstvo vzácnych ľudí zomrie a ostane jednoducho zabudnutých, lebo ich osudy neboli zaznamenané. V neposlednom rade som ale chcela priblížiť aj mladšej generácii, ktorá sa už narodila do slobody, ako vyzeral pred rokom 1989 skutočný život mnohých z nás.
Pýtam sa preto, že je to špecifický príbeh, v podstate biografia vám blízkeho človeka, ale pre mňa mala kniha ešte jeden zásadný aspekt. Pomerne veľká časť sa odohráva na Orave, takže mi tie miesta boli blízke. Odporúčali by ste ju Oravcom špeciálne?
Špeciálne možno nie, ale určite má fakt, že poznáte reálie odohrávajúceho sa príbehu, významný dopad na vašu predstavivosť pri vnímaní knihy. Z tohto dôvodu som napríklad ja pred pár rokmi zaviedla besedy o Saudskej Arábii, spojené s premietaním diapozitívov. Zdalo sa mi to vhodné, aby čitatelia aj takouto formou dostali informácie o tejto, pre nás v podstate stále exotickej krajine, a lepšie pochopili, o čom píšem. Naša rodina sa prisťahovala na Oravu v decembri 1970 a brat z nej v podstate už nikdy neodišiel – ak nerátame roky vysokoškolského štúdia v Bratislave. V Dolnom Kubíne býval od roku 1984 až do svojej smrti, z toho skoro dvadsať rokov tu pôsobil ako profesor na Gymnáziu P. O. Hviezdoslava, takže vychoval stovky študentov a poznalo ho tu množstvo ľudí. Posledné roky, keď už bol nevidiaci, bol neprehliadnuteľný s bielymi paličkami a so psíkom po boku, takže aj tí, čo ho nepoznali po mene, si ho 
určite vybavia. Pre mňa osobne bolo veľkou cťou, keď ma nedávno oslovil riaditeľ Oravskej knižnice Antona Habovštiaka s ponukou byť čestným hosťom festivalu KUK v júni budúceho roku a prezentovať túto knihu práve v Dolnom Kubíne.
Kniha je písaná veľmi netradične, život vášho brata nerozprávate vy ako autor, ale kniha je vyskladaná tak, akoby ju rozprával on, vy len kde-tu prikladáte za jednotlivými príbehmi akúsi bodku. Ide o nejaký originálny denník vášho brata, či nebodaj listy, alebo maily, ktoré vám písal?
Keď v roku 2016 zomrel ocko, brat sa dostal k jeho zápiskom a taktiež k zápiskom nášho pezinského dedka, ktorý bol zajatý počas 1. svetovej vojny a vrátil sa domov až po ôsmich rokoch skratkou cez Vladivostok a Vancouver. To ho inšpirovalo k myšlienke na napísanie krátkych príbehov zo svojho detstva, v ktorých použil informácie aj z ich života. Ja som už vtedy blogovala na sme.sk, ale on mal pocit, že blogy nie sú pre tento typ textov to pravé orechové a oslovil s prosbou o uverejnenie redakciu časopisu Evanjelický posol spod Tatier – koniec koncov, ocko bol evanjelický farár a zdalo sa mu to najvhodnejšie. Redakcia texty s radosťou prijala a v priebehu rokov 2017 až 2021 ich uverejnila presne štyridsať. Ja som vtedy žila v zahraničí a dostávala som sa k nim sprostredkovane – buď cez bratove maily, alebo keď som prišla v lete a čítala ich v tlačenej verzii Posla. Keď som sa pustila do tvorby knihy, našla som aj texty, ktoré boli pre mňa úplne nové a nikdy predtým som ich nečítala. Vytvoriť zo všetkých textov ucelený príbeh bolo mimoriadne náročné – bolo to opäť niečo nové a iné, s čím som ako spisovateľka doteraz nemala skúsenosti. Veľmi som zvedavá na reakcie čitateľov, či sa mi to podarilo.
V knihe spomínate dobu, ktorá deťom farárov nepriala, pretože nemali ten správny kádrový profil, ale naopak mali z toho vyplývajúce problémy so štúdiom i zamestnaním sa. Ale s odstupom času, ako sa 
dívate na dobu pred rokom 1989? Pýtam sa hlavne preto, že v súčasnosti je veľmi obľúbené tzv. retro a v marazme, v ktorom Slovensko je, si mnohí idealizujú práve to obdobie…
Deň po voľbách som uverejnila blog s názvom Umieráčik za Slovensko, ktorý má k dnešnému dňu vyše 69 tisíc prečítaní. Veľmi jasne som v ňom práve cez spomienku farárskeho dieťaťa deklarovala svoj názor, kam sa Slovensko uberá. Inak áno, máte pravdu, aj ja sama som prekvapená, koľko retro informácií na mňa denne vyskočí na sociálnych sieťach i v médiách. Mám pocit, že ľudia naozaj zabudli na ten podstatný fakt a síce, že sme žili celé tie roky v neslobode. Je mi z toho celkom smutno a pevne verím, že sa to zmení. Tiež dúfam, že aj ja touto knihou prispejem svojou troškou do mlyna a že si vďaka nej ľudia nejaké veci uvedomia. Tým, že kniha samotná je akousi sondou do života rodiny evanjelického farára v čase socializmu, má čitateľ vďaka nej šancu lepšie pochopiť súvislostí, ktoré mu možno doteraz unikali.
Ste svetobežník, poznáte život na miestach, ktoré pre mnohých z nás ostanú navždy utajené. Otázka mimo knihy, ale na druhej strane si myslím, že sa hodí – Kam sme prešli za 34 rokov slobody a kam kráčame?
Ako som už naznačila v predchádzajúcej odpovedi, neviem, kde kráčame, ale celkom sa toho bojím. Vyzerá to, že ľudská pamäť je naozaj veľmi krátka a ľudia zabúdajú. Preto si myslím, že je veľmi dôležité pripomínať si práve obdobie našich dejín od februára 1948 až do Nežnej revolúcie, aby ľudia nezabudli – 
aj keď to u nás, bohužiaľ, momentálne naozaj skôr vyzerá, že zabudli. Ja viem, prečo som v roku 2007 Slovensko opustila a viem, prečo som sa minulého roku vrátila, ale stále neviem, či tu chcem aj zostať. Predpokladám, že práve udalosti nasledujúcich pár mesiacov budú smerodajné aj pre rozhodovanie sa o mojej budúcnosti.
Váš brat odišiel na jar tohto roku a bolo to nečakané, bolestivé a o to šokujúcejšie. Aký máte názor na život po živote? Myslíte, že sa s ním ešte v akejkoľvek forme stretnete?
Som presvedčená, že áno. Keď v roku 2019 zomrel môj manžel Andy, písala som o ňom akýsi nekrológ v zmysle, že ho vidím s tým jeho typickým úsmevom ako sedí v obľúbených kraťasoch na obláčiku a hompáľa nohami. Spoločnosť mu robí môj ocko, sediaci na obláčiku vedľa a spolu komentujú moje počínanie. V skutočnosti sa nikdy nemohli tak živo rozprávať, lebo ocko nehovoril po anglicky a manžel po slovensky. Napriek tomu sa mali veľmi radi, lebo ich spájala láska ku mne. Po mamičkinom a bratovom odchode sa moja predstava nebeskej rodiny rozrástla a je už, de facto, kompletná. A tak verím, že teraz už všetci štyria spolu dávajú pozor na to, ako si počínam tu dole, na zemi. Je to, samozrejme, trochu naivná predstava, ale odzrkadľuje moju vieru, že smrťou sa život nekončí a že sa svojim drahými ešte niekedy v nebi stretnem.
Soni, pri pojme dieťa z fary si väčšina z nás zrejme predstaví úslužné dieťa, ktoré nevystrkáva rožky, ráno vstane, odíde do školy, popoludní sa doma učí, večer sa pomodlí a ide spať. Váš brat bol však, riadne žihadlo. Bol moment, kedy ste sa o neho skutočne báli?
Priznám sa, že ste ma touto otázkou zaskočili. Nikdy som brata nevnímala ako žihadlo, vždy práve naopak, on bol navonok ten pokojný a poslušný, kým ja som bola to šidlo, tá nezbedná Ňunika, za ktorú to musel 
mnohokrát žehliť. Možno ste získali taký dojem preto, lebo sa v knihe spomína, že sa bil so spolužiakmi, čo všetko sa mu prihodilo napríklad pri športe, či ako ma trafil šípom z luku alebo ako si zlomil nohu, čo sa mne ani pri mojom obľúbenom lezení po stromoch nepodarilo. Nie, ako dieťa som sa o neho nikdy nebála, vždy som mala práve naopak pocit istoty, že keby sa mi čokoľvek stalo, že je tu môj veľký brat, ktorý ma ochráni. Strach som mala neskôr, keď už naozaj veľmi zle videl a trval na tom, že bude niekde cestovať sám a ja som vždy tŕpla, aby niekde nespadol alebo nenastúpil do zlého autobusu a podobne. Ale ako mnohokrát predtým ako typický tvrdohlavý Baran, aj vtedy si presadil svoje a našťastie vždy v poriadku došiel do cieľa.
Vy ste spĺňali šablónu slušného dievčaťa z fary, alebo ste aj vy občas vystrčili rožky?
Ako som už spomenula vyššie, bola som to práve ja, čo som ju nespĺňala, moji rodičia nado mnou zalamovali rukami a vzdychali, že som horšia ako desať chlapcov. Furt som došla domov s roztrhanými nohavicami, lebo som liezla tam, kde som nemala alebo som sa plazila po záhrade v zápale hry na Indiánov. Brat práve v tejto knihe spomína príhodu, ako som vyprovokovala v škole preteky v skákaní z okna a sama skočila do náručia školskému inšpektorovi, ktorému zhodou okolností práve vtedy riaditeľ školy ukazoval záhradu. Podobne, ako mnoho iných pestiev, sa mi aj toto prepieklo, lebo som sa dobre učila, a reprezentovala školu všade, kde sa dalo, ale áno, doma som často počúvala, že ako farárova dcéra mám byť príkladom. Inak, dnes už viem, že som bola jednoducho hyperaktívne dieťa, akurát vtedy ešte tento pojem neexistoval, ale keď išiel do školy môj mladší syn Jakub (Jakub Lužina, populárny slovenský stand-up komik, pozn. redakcie), ktorý túto hyperaktivitu po mne zdedil, tak sme už mali na to papier a on vďaka tomu prežil školskú dochádzku bez ujmy na zdraví.
Váš brat opisuje, ako sa túžil dostať na vojenčinu. To vážne? Myslím, že väčšina tých nezmyselne odvedených chlapcov by za jeho modrú knižku vraždila…
Myslím si, že to spomína len v súvislosti s možnosťou byť nablízku zbraniam, ktoré boli jeho celoživotnou vášňou a že závidel spolužiakom hlavne tú možnosť strieľať. V pravom slova zmysle určite netúžil byť 
účastný celého toho nezmyselného výcvikového procesu, o ktorom počúval od kamarátov a spolužiakov paradoxné historky.
V knihe ma zaujala kapitola o bonoch a Tuzexe. Naša generácia vie o čom je reč, ale to nie je podstatné. Zaujímavá je skôr predstava syna evanjelického farára s kôpkou bonov vo vrecku, pobehujúceho po meste. Takéto šťavnaté historky sa aj v danej dobe u vás doma prevalili, alebo vyšli na povrch až po premlčacej dobe?
Nuž, je pravda, že o niektorých našich zážitkoch rodičia nevedeli, ale o tomto konkrétne áno, však mu na kúpu tých bonov museli dať peniaze. Brat ju spomína skôr v súvislosti s tým, že 99 percent ľudí by si asi pekne v tichosti tie peniaze jednoducho strčili do vrecka a nič neriešili, kým on práve ako farársky syn cítil povinnosť ich vrátiť.
Vo svojej predošlej knihe Deti z fary ste zozbierali osudy vašich rovesníkov, v novej knihe sa venujete špeciálne bratovi, avšak to prepojenie je celkom zrejmé. Bude aj Dievča z fary, bude mať nezbedná Ňunika svoju vlastnú autobiografiu?
Hovorí sa, že nikdy nehovor nikdy, ale v tomto momente hovorím, že nie, že som svoje zážitky a spomienky votkala do obidvoch zmienených kníh a že o mne už čitatelia vedia celkom dosť. Aj keď ma občas prekvapia na besedách otázky, či napríklad kniha Denník saudskej manželky (aktuálne dostupná iba v českom jazyku, pozn. redakcie) čerpá z môjho vlastného života. Je pravda, že hlavne starší čitatelia nemajú vo zvyku gúgliť si informácie o autoroch, ale o mne sa dá nájsť už hádam všetko, keďže som za tých desať rokov spisovateľskej činnosti poskytla množstvo rozhovorov, nahrala desiatky podcastov i niekoľko televíznych relácií. Okrem toho v roku 2016 vyšla moja kniha pod názvom Púšť pod oknom, kde som cez svoje zážitky priblížila krajiny, ktoré som precestovala alebo v ktorých som žila. Následne ešte v roku 2018 som prezentovala svoje skúsenosti z Kuvajtu a Libanonu v knihe Zaviate pieskom. A aj keď sa odvtedy v mojom živote veľa udialo a navštívila som ďalšie zaujímavé krajiny, v súčasnosti nemám v hlave podobný projekt.
Pavol Božík
