Miluje cestovanie a písanie. Toho prvého sa na čas musela vzdať, avšak ten čas využila dokonale. Do finále doviedla svoju aktuálnu knižnú novinku Unesená, dopísala knihu, ktorá vyjde na jeseň, podpísala zmluvu s českým vydavateľom, ktorý jej knihy prinesie na slovenský i český trh a finišuje s ďalším knižným projektom, ktorý nemá absolútne nič spoločné s tým, čo písala doteraz, no vzhľadom k tomu, že v ňom pôjde o skutočné príbehy, bude to mimoriadne zaujímavé. Soňa Bulbeck v žiadnom prípade nečaká na koniec divnej doby, ktorú žijeme so založenými rukami. Trochu z nutnosti žije v Brne, teší sa z kontaktu s vnúčatami a v podstate už má zbalené na cestu, pretože hneď ako to bude možné, musí ísť za novými zážitkami…
Soňa, detektívka? Podľa mňa jeden z najťažších žánrov, zhodneme sa?
Samozrejme, zhodneme, aj keď ja k tomu pridávam, že ja osobne beriem písanie detektívok ako najlepší tréning ako nedostať Alzheimera. Lekári vo všeobecnosti odporúčajú krížovky a hlavolamy na udržiavanie mozgu v kondícii, ale pri písaní detektívok zapájate ešte aj logické myslenie, takže máte 3 v jednom a ešte sa aj zabavíte. A dovolím si tvrdiť, že určite aj čítanie detektívok pomáha trénovať mozog, takže sa nedivím, že je to tak obľúbený žáner. Ľudia jednoducho robia isté veci podvedome…
Ako dlho trvá napísať detektívku?
Mne trvá napísanie každej knihy zhruba rovnako, tri až štyri mesiace, či je to detektívka, román alebo cestopis. Nie som taký ten veľmi disciplinovaný autor, ktorý sedí za počítačom 12 hodín denne. Aj keď je pravdou, že niekedy tých 12 hodín za tým počítačom sedím, ale nie preto, že iba píšem, ale riešim aj množstvo rôznych organizačných vecí súvisiacich s pozostalosťou po manželovi v Anglicku, plus učím online angličtinu a ešte aj blogujem na dvoch miestach, takže v priemere venujem písaniu maximálne tak 4 hodiny denne. Samozrejme, niekedy je to viac, niekedy menej, obyčajne však, keď už mám kapitolu v hlave, musím ju čo najskôr hodiť na papier.
Mám predstavu, že pri väčšine iných žánrov môže autor pracovať s príbehom až do poslednej bodky, až nakoniec vyzerá celkom inak, ako si na začiatku predstavoval. Detektívka však vzniká na pevne postavených pilieroch, je to tak?
Nuž, musíte aspoň vedieť, kto je vrah, to pomôže 😊. Ale vážne, tak ako aj pri románe, aj tu je najdôležitejší príbeh, keď už ho máte v hlave, tak sa potom na neho nabaľujú ďalšie veci. V prípade Unesenej to bola napríklad koronakríza, ktorej priebeh a následné cestovné obmedzenia striktne limitovali možnosti rozvíjania deja – jednoducho som nemohla hrdinov len tak nechať lietať z Londýna do Kuvajtu a odtiaľ do Saudskej Arábie, keď to nebolo možné. A samozrejme, vždy do toho vstupujú aj originálne podmienky života v danej krajine. To, čo so môže udiať práve v Kuvajte či v Saudi, sa nemôže nikde inde na svete. Detektívka musí byť jednoducho uveriteľná.
Priznám sa, že detektívky milujem. Delím ich na dve skupiny. Tie, kde je postáv pomenej a všetko je prehľadné (nie priehľadné 😊) a potom také, kde sa v príbehu znenazdajky objavujú nové a nové postavy, ktoré častokrát ani nezamiešajú príbehom. To je myslím špecifikum severskej krimi. Do ktorej skupiny patrí vaša novinka Unesená?
Priznám sa, že som sa nad takýmto delením detektívok ešte nezamýšľala. Ja milujem detektívky tiež, zvlášť také s kultivovanými detektívmi, ako napríklad Sherlock Holmes či Hercule Poirot a temné severské nemusím, keďže je v nich na môj vkus príliš veľa násilia a pri mojej fantázii to hneď vidím ako vo filme s množstvom kečupu 😊. Ale nehovorím, že sa u mňa nevraždí – v mojom prvom detektívnom románe Vraždy v Arábii som zniesla zo sveta hneď štyroch saudských korunných princov, a to sa len tak hocikomu nepodarí. Takže aj Unesenú by som zaradila skôr do kategórie románov s detektívnou zápletkou, keďže je postavená na príbehu, ktorý má napínavé a tak trochu záhadné pozadie a dôležité postavy sa tam objavujú postupne.
V príbehu sa opäť vraciate na miesta, ktoré dôverne poznáte, pretože ste tam niekoľko rokov žili, do Saudskej Arábie. Uznávam, že pre čitateľa je to nepochybne exotické lákadlo, ale vy ste už odvtedy žili aj v Londýne, v Kuvajte a momentálne v Brne. Je Saudská Arábia stále vaše obľúbené miesto?
Samozrejme, že som svoje skúsenosti zo života v Londýne využila aj v Unesenej, či predtým vo Vyhorenej, ale Saudská Arábia stále ostáva mojou najväčšou inšpiráciou. Je to predsa len tak trochu exotická krajina, kde sa hocikto nedostane a ja sa teším každej možnosti ju čitateľom priblížiť. A uvedomujem si zároveň aj fakt ako ma šesť rokov života v tejto krajine poznačilo, ako hlboko ma to všetko, čo som tam zažila, zasiahlo a zmenilo. Teraz v apríli tomu bolo presne desať rokov ako sa moja noha prvýkrát dotkla saudskej zeme. Pri písaní kníh sa tam v duchu vraciam a spomínam na všetky prežité chvíle. Áno, Saudská Arábia je stále mojim obľúbeným miestom, aj keď je pravdou, že pri poslednej návšteve Kuvajtu ma chytila taká strašná nostalgia, že som sedela na corniche (názov pre morskú promenádu v arabských krajinách) a nechcela odtiaľ odísť.
Sledujete aktuálny vývoj v Saudskej Arábii? Vy ste tam žili v časoch mnohých zásadných zmien. Ako vnímate ich vývoj od čias, čo ste odtiaľ odišli?
Podľa mňa sa tie najzásadnejšie zmeny v Saudskej Arábii udiali až po mojom odchode. Presťahovali sme sa s manželom do Kuvajtu v apríli 2017, a následne v apríli 2018 sa v Saudi otvorili kiná, v júni začali ženy konečne šoférovať, ako v poslednej krajine sveta, kde im to ešte nebolo dovolené a v septembri 2019 sa začali vydávať turistické víza, čím sa Saudská Arábia definitívne otvorila svetu. Hlavne tento fakt priniesol radu zásadných zmien, medzi inými napríklad sa zrušilo nosenie abáje, ktoré bolo za mojich čias povinné. Okrem toho sa začali organizovať koncerty svetových hviezd, napríklad Imagine Dragons a športové akcie, ako napríklad Relly Paríž – Dakar, ktorej jeden úsek aj tento rok viedol cez saudsko-arabskú púšť. Takisto sa zmenila aj vládna politika a vláda sa snaží zbaviť nálepky silne jednostrannej ropnej veľmoci a hľadá ďalšie zdroje štátneho rozpočtu, medzi nimi aj cestovný ruch.
Keby to bolo možné, vycestovali by ste do Saudskej Arábie? Aspoň na dovolenku? Mali by ste za kým? Ostali vám tam priatelia, s ktorými ste dodnes v kontakte?
Mne sa podarilo vycestovať do Saudi na dovolenku prakticky hneď ako to bolo možné, teda ako sa začali vydávať turistické víza. Strávila som celý december a teda aj Vianoce 2019 v Rijáde u mojej slovenskej priateľky Denisy, ktorá tam pracuje ako vysokokvalifikovaná zdravotná sestra. Keďže je stále tam, bohužiaľ, kvôli epidémii prakticky nemôže vycestovať z krajiny už vyše roka ani na dovolenku, tak viem, že si takýto výlet stále môžem zopakovať. Netajím sa tým, že by som tam naozaj išla celkom rada, keďže som strávila v Brne vôbec prvú zimu v Strednej Európe po trinástich rokoch a bolo to pre mňa mimoriadne náročné. V noci sa mi snívavalo o compoundovom bazéne a chodení v žabkách 😊. A samozrejme, okrem Denisy mám v Saudi aj viacero priateliek Češiek a Sloveniek, ktoré sú tam vydaté a bývalých arabských študentov, takže áno, rada by som sa tam určite ešte vrátila.
Časť príbehu vašej novej knihy sa odohráva v Londýne. Priznávam, že sa neviem dočkať momentu, kedy si zas sadnem na lavičku na milovaný Trafalgar Square a budem sledovať okolitý ruch, vám ruch veľkomesta nechýba?
Ja sa priznávam k tomu, že nie, že nechýba, aj keď môj londýnsky byt je len čoby kameňom dohodil od Trafalgar Square. Ono keď tam žijete, tak nie vždy dávate tie masy ľudí, čo sa tam denne premelú. Počas letných mesiacov bežne 
navštívilo Londýn okolo 7 miliónov turistov. Samozrejme, minulý rok kvôli korone to bol ten druhý extrém a centrálny Londýn bol zrazu ako ghost town, mesto duchov, čo bolo zase neskutočne deprimujúce. Je možné, že už je to aj vekom alebo tým, že milujem more, ale oveľa príjemnejšie som sa cítila na pláži Reculver asi dve hodiny autom od Londýna, alebo v malej dedinke Seaview na ostrove Isle of Wight, kde sa narodil manžel a kde stále stojí jeho rodný dom len pár metrov od pláže.
Viem, že ste už dvakrát vakcínovaná, takže relatívne slobodná. Kam povedú vaše prvé kroky, keď sa celkom uvoľní cestovanie?
Áno, mám už v sebe obe dávky, takže sa cítim bezpečnejšie a moje prvé kroky hneď 1. júna povedú do kúpeľov v Trenčianskych Tepliciach. Mám už od minulej jesene schválenú kúpeľnú liečbu a práve kvôli pandémii a s ňou spojené obmedzenia, som sa na ňu doteraz nedostala. Veľmi sa teším, keďže som tam ešte nikdy nebola. Zvyčajne som chodievala do Piešťan, preto aj hlavná hrdinka Unesenej Lessley McKenzie žije v Piešťanoch, keďže to tam poznám, ale teraz som mala pocit, že potrebujem zmenu, nové podnety, nové zážitky, nových ľudí. Neviem sa už dočkať teplého bazéna, masáži, prechádzok po kúpeľnom parku a kávy niekde na terase. V júli alebo v auguste, ak to bude možné, by som rada išla do Anglicka a potom sa uvidí, ďalej rozhodne nemá v dnešnej dobe zmysel plánovať.
Momentálne žijete v Brne, môžeme predpokladať, že na miesta tohto nádherného mesta zasadíte príbeh ďalšej knihy?
Priznám sa, že neviem, keďže som z Brna prakticky ešte nič nevidela. Pricestovala som sem z Londýna v júli minulého roku, zažila pár koncertov a divadelných predstavení na Špilberku a pár posedení na káve na Zelňáku a to bolo všetko, od jesene sa všetko zase zavrelo. Ale vnímam Brno ako pekné, zelené a hlavne family friendly, keďže vďaka vnúčatám som sa dostala prevažne do rôznych parkov a na detské ihriská. Inak som nemala možnosť vytvoriť si nejaký vzťah ani k mestu ani k ľuďom. Okrem rodiny môjho staršieho syna sa nestýkam prakticky s nikým. Pevne dúfam, že sa situácia od leta zlepší a ja sa stanem súčasťou nejakej komunity a nájdem si vzťah aj k mestu ako takému. A s tým možno príde aj nejaký zaujímavý námet.
Vráťme sa však ešte k vašej novinke Unesená, ktorá vyšla pred pár dňami. Ťažiskom príbehu je unesená kuvajtská princezná. V roku 2018 uniesli dubajskú princeznú a o prípade sa celkom nedávno začalo opäť diskutovať, pretože princezná je stále nezvestná a nikto nevie, či ešte žije. Nedá mi neopýtať sa, či bol únos dubajskej princeznej pre vás inšpiráciou?
A ja po pravde odpoviem, že nebol. Mala som tento príbeh v hlave už od roku 2016, kedy sme s manželom začali uvažovať práve o presťahovaní zo Saudi do Kuvajtu a ja som sa viac začala zaujímať o túto krajinu. V roku 2015 mi vyšiel prvý detektívny román Vraždy v Arábii a ja som uvažovala nad jeho voľným pokračovaním. A potom, pri lietaní hore dole z Kuvajtu a do Kuvajtu, som v hlave skladala tento príbeh. Nejako ale osud chcel, že to trvalo až päť rokov, kým to celé dozrelo a kniha vyšla.
Túto časť sveta našinec vníma ako nekonečný luxus, v ktorom tečie ropa prúdom, peniaze sa váľajú na ulici a sny sa tam plnia na počkanie. Kde sa točia veľké peniaze, existujú i veľké riziká. Sú únosy v tejto časti sveta bežné?
Nepovedala by som, že sú bežné, ale sú asi častejšie ako v iných krajinách sveta. Ono to asi súvisí trochu s tým luxusom, čo ste spomenuli. Keď máte všetko, po čom ostatní ľudia túžia, tak ste automaticky terčom závisti a keďže peniaze u vás nehrajú žiadnu rolu, tak v prípade pomsty je únos vašej lásky alebo dieťaťa ten najjednoduchší spôsob ako vám ublížiť. A samozrejme, je to aj o tých spoločenských pomeroch tam. Keď si zoberiete, že mnohé ženy tam sa stále zahaľujú a ani na sociálnych sieťach nezverejňujú svoje fotky, aby ich nevidel cudzí muž, tak v kontexte toho únos dievčaťa a ešte k tomu dcéry samotného kuvajtského Emira, teda vládcu Kuvajtu, dáva takejto aktivite ešte ďalší rozmer.
Soňa, máte už v hlave ďalší román?
Ďalší román nemám v hlave, ale už vo vydavateľstve Naše Vojsko a vyjde v slovenčine na jeseň tohto roku pod názvom Prekliata nevesta. Ide opäť o román s detektívnou zápletkou, kde sa čitateľ stretne s našou hrdinkou Lessley McKenzie, bývalým šéfom saudskej tajnej polície Abdulrahmanom a špeciálnym agentom Bandarom. Dej sa bude odohrávať striedavo v Saudskej Arábii a v Piešťanoch, kde práve kvôli pandémii uviaznu nejakí saudskí hostia a budú sa tam diať veľmi divné veci. Viac už ale neprezradím.
Skvelé! A ako to vyzerá s vydávaním vašich kníh v Česku? Je o ne záujem?
Chvalabohu, musím poklopať, záujem je. V auguste mi vyjde vo vydavateľstve BizBooks cestopis o Saudskej Arábii Tajemství závoje. Ide o druhé, prepracované vydanie môjho prvého cestopisu Tajomstvo závoja, ktoré vyšlo na Slovensku v roku 2014 a už je vypredané. Česká verzia je doplnená aktuálnymi fotografiami a informáciami práve z môjho spomínaného pobytu v Rijáde v decembri 2019. Okrem toho Naše Vojsko plánuje vydať v češtine ako trilógiu všetky tri moje detektívne romány, teda Vraždy v Arábii, Unesenú a Prekliatu nevestu niekedy na jeseň, tak dúfam, že oslovím aj českých čitateľov, o ktorých je známe, že milujú detektívny žáner.
Viem ale, že aj na Slovensku chystáte mimoriadne zaujímavý projekt. Prezradíte o ňom niečo viac?
Veľmi rada, keďže ide o niečo, na čom momentálne intenzívne pracujem a mám toho plnú hlavu a rada by som to dokončila pred odchodom do kúpeľov. Ide o knihu úplne z iného súdka, ktorá nemá nič spoločné so Saudskou Arábiou, Kuvajtom či Londýnom a bude určite pre mnohých mojich čitateľov prekvapením. Kniha sa volá Deti z fary a zachytáva osudy dvadsiatich detí evanjelických farárov, ktoré sa narodili a vyrastali na farách v rokoch 1940 až 1970. Jedná sa prakticky o jednu generáciu, ktorá zažila nástup socializmu, Pražskú jar, tvrdú normalizáciu aj Nežnú revolúciu. Mnohí z nich sa museli vysporiadať s uväznením svojich otcov, ktorí ako farári boli pre predchádzajúci režim nepohodlní, iní zažili príkoria v podobe neprijatia na vysoké školy či stres z permanentného putovaniu z fary do fary. Ja sama, ako dcéra evanjelického farára, som to zažila na vlastnej koži, napríklad od prvej po deviatu triedu som chodila do troch rôznych základných škôl. Kniha vyjde vo vydavateľstve Tranoscius a mala by byť k dispozícii na vianočný trh. Rozhovory budú doplnené dobovými fotografiami, listami a inými zaujímavými artefaktami. Veľmi sa na ňu teším a len mi je ľúto, že sa jej vydania nedožili moji rodičia, určite by ich to potešilo, že sa niekto venuje aj tejto téme, ktorá doteraz na Slovensku vôbec nebola spracovaná.
Pavol Božík
