Čestne sa priznám, že si už veru nepamätám, kto tieto slová vyslovil (vo svojom veku už mám predsa len trochu právo na sklerózu), ale prišli mi na rozum dnes ráno, keď v rámci ranného bloku ČT1 odvysielala rozhovor s riaditeľom Národnej knižnice v Prahe.
Moderátorku Českej televízie totižto zaujímali výsledky prieskumu, ktorý knižnica robila práve preto, aby zistila, ako pandémia koronavírusu ovplyvnila zmenu mediálneho správania návštevníkov knižníc, množstvo výpožičiek a aj čitateľský vkus. Rozhovor sa odohrával v nádherných priestoroch Národnej knižnice, ktoré som mala možnosť kedysi dávno navštíviť aj ja a cez obrazovku som priam hmatateľne cítila tú nezameniteľnú vôňu dreva a kníh, takú typickú pre knižnice.
Prvá knižnica, do ktorej som kedysi vstúpila, bola malinká miestnosť v dedinskej škole, ktorá bola otvorená pre verejnosť jedno alebo dve popoludnia v týždni a kde sa na úzkych vysokých policiach vŕšili väčšinou staré a ošúchané knihy, z ktorých mnohé mali byť už určite dávno vyradené. Pamätám si, že moja mama, povolaním detská zdravotná sestra s veľmi prísnymi nárokmi na hygienu, nebola veľmi nadšená, keď som niečo také doniesla domov a dôrazne odo mňa žiadala, aby som ich nečítala v posteli a už vôbec si – nedajbože – neolizovala prsty pred prevracaním stránok (a to bolo ešte dávno, dávno pred koronou!). Mimochodom, spomenula som si na tieto jej slová niekedy neskôr pri čítaní detektívky, kde dotyčná obeť zomrela práve preto, že vrah dômyselne napustil jedom stránky kníh a keď dotyčný čítal a oblizol si prsty, tak sa jed dostal do tela a on zomrel, čo však vyzeralo ako prirodzená smrť. Čo už, my autori vieme byť naozaj vynaliezaví, ja som napríklad, v jednej svojej detektívke dômyselne namočila tabak do výťažku z jedovatej rastliny a nikto potom netušil, prečo po fajčení vodnej fajky saudský korunný princ jednoducho zomrel.
Ale vráťme sa k rozhovoru. Samozrejme, pán riaditeľ nemohol nespomenúť, ako sa na ich fungovaní odrazilo zatváranie a otváranie a znovu zatváranie a znovu otváranie knižníc, ako aj rôzne reštrikčné opatrenia v čase, keď náhodou otvorené bolo a ako sa fungovalo prevažne online, čo značne skomplikovalo život hlavne staršej generácii, ktorá predsa len nie ja až tak zdatná v práci s počítačom. Okomentoval aj úbytok mladších čitateľov, ktorí sa logicky vrhli na oddychové seriály a sociálne siete a čítali rozhodne menej, ako kedysi.
Na otázku redaktorky, či sa zmenil aj vkus čitateľov, odpovedal, že ten ani veľmi nie a ukázal na dva stoly, kde bolo pripravených niekoľko kníh, akože tých naj, naj, najčítanejších. Z literatúry pre dospelých som stihla zachytiť nejakú detektívku od Jo Nesbo (ktoré sú na môj vkus až príliš temné, ale vo všeobecnosti mimoriadne obľúbené), bol tam Stephen King, a čo ma milo prekvapilo, aj Mika Waltari a jeho Egypťan Sinuhet. Toto, dá sa povedať, už klasické dielo, som si pamätala ešte zo svojej mladosti a napriek úctyhodnému počtu strán som ho zhltla za niekoľko nocí, keďže sme ho mali v rodinnej knižnici a mohla som ho tým pádom čítať aj v posteli.
Z detskej literatúry som zachytila dve – Harryho Pottera a Deník malého poseroutky, čo je česká verzia slovenského prekladu Denník odvážneho bojka, ktorú som ja kedysi čítavala v Londýne v origináli pod názvom Diary of Wimpy Kid, keďže som potrebovala rozumieť anglickej školskej hantýrke a ktorá bola dokonca k dostaniu aj v kníhkupectvách v Saudskej Arábii. Doteraz ľutujem, že sa mi ani v Rijáde ani v Kuvajte, nepodarilo navštíviť nejakú miestnu knižnicu, aj keď práve počas môjho pobytu na Blízkom Východe bola v Rijáde otvorená jedna z najmodernejších knižníc na svete. Videla som ju iba zvonka a viem o nej hlavne preto, lebo o nej hovoril môj manžel architekt, že na jej stavbu boli použité zvláštne technológie, ktoré mali zabezpečiť, aby sa udržal v budove chlad aj iným spôsobom, ako bežnou klimatizáciou. V Rijáde sme si knihy požičiavali s krajanmi medzi sebou a pri českom veľvyslanectve v Rijáde fungovala malá knižnica, kde bolo možné požičať si knihy, ktoré tam ľudia jednoducho venovali. A práve tu som sa dostala aj k ďalšej knihe, ktorá bola dnes na tom stole s najpožičiavanejšími knihami a síce knihu českej autorky Kateřiny Tlučkovej Žitkovské bohyne. Kto ju ešte nečítal, vrelo odporúčam a aj keď ja som ju čítala ešte kedysi v Rijáde v českom origináli, viem, že odvtedy už vyšla aj v slovenskom preklade.
Priznám sa, že popri všetkých tých depresívnych koronavírusových správach bol tento rozhovor naozaj príjemným osviežením a celkom by ma zaujímalo, či sa nejaký takýto podobný prieskum uskutočnil aj na Slovensku a s akým výsledkom – v roku 2019 som sa totižto tešila z toho, že podľa oficiálnych informácií od agentúry LITA, boli medzi tými najpožičiavanejšími aj moje knihy.
Soňa Bulbeck, Brno
Spisovateľka Soňa Bulbeck v roku 2011 nasledovala manžela, anglického architekta, do Rijádu, hlavného mesta Saudskej Arábie, kde spoločne žili šesť rokov. Tam začala písať knihy, v ktorých zaujímavým spôsobom približuje život v arabských krajinách. V roku 2013 jej vyšiel prvý román Ženy z Rijádu. Pre veľký úspech bola potrebná jeho dotlač. Minulý rok sa na trhu objavila jej jubilejná desiata kniha nazvaná Vyhorená. Novinka je inšpirovaná skutočným príbehom mladej Slovenky z Londýna. Spisovateľka sa pred časom presťahovala do Brna, kde momentálne žije a tvorí. Na slovenskom trhu sa čoskoro objaví jej novinka Unesená a v dohľadnej dobe si jej úspešné knihy budú môcť prečítať českí čitatelia v českom preklade.
