Aj keď predstavenie Horúce leto 68 z pera Viliama Klimáčka, popredného slovenského dramatika a spisovateľa a zároveň riaditeľa divadla GUnaGU, je na repertoári tohto divadla už nejaký ten rôčik, mne sa ho podarilo vidieť až toto leto. Však viete, bola som dlho preč. Napriek tomu o tomto predstavení viem úplne všetko, osobne poznám autora a v spoločnosti iniciátora celej myšlienky hry som strávila tohoročné dva júnové týždne priamo v Kanade. Ale nepredbiehajme…
Podobne ako leto roku 1968, aj toto leto je horúce a na nádvorí Zichyho paláca bolo ešte aj večer o ôsmej neuveriteľných 35 stupňov. A podobne, ako leto roku 1968 nebolo horúce len počasím, ale predovšetkým udalosťami po vstupe vojsk spriatelených armád do Československa, aj u nás to momentálne na politickej a hlavne kultúrnej scéne celkom vrie. A tak by sme možno o to viac nemali zabúdať na to, čo sa vtedy stalo a neustále si pripomínať, aká je naša demokracia krehká a ako ľahko môžeme o svoju slobodu opäť prísť.
Aj keď nie som divadelnou kritičkou, stále sa cítim byť divadelníčkou a verím, že som za tie roky všetko nezabudla. Okrem iného si stále pamätám, ako divadelní kritici rozoberali na divadelných prehliadkach jednotlivé predstavenia a tak viem, čo sa obyčajne hodnotí. Ako prvé je to obyčajne scéna a použité rekvizity, či sú skutočné alebo zástupné, poprípade imaginárne, čiže vizuálna stránka predstavenia. V tomto predstavení bola scéna priam minimalistická, jednoduchá a účelná – jedna chladnička, ktorá podľa toho ako sa otočila, bola stará alebo novšieho typu, tri staršie stoličky, neskôr nahradené tromi barovými stoličkami, a čierny paraván, ktorý slúžil na príchody a odchody. Rekvizity tvorilo pár starých kufrov a tácka s pohármi, decentne umiestnená na malom stolíku na okraji javiska – mimochodom, z tých pohárov si na záver predstavenia pripili účinkujúci s divákmi skutočnými alkoholickými koktailmi, takže oplatí sa sedieť v prvom rade.
Takisto kostýmy troch hlavných protagonistiek boli jednoduché, z jednotného materiálu nenápadnej sivej farby, akurát rôzny strih šiat okamžite evokoval nielen módu toho obdobia, ale aj ich vekové zaradenie. Šaty boli tak trochu strohé a výborne tak umožňovali premeny jednotlivých postáv bez zbytočného spomaľovania deja prezliekaním.
Zvuková stránka predstavenia bola takisto veľmi skromná – zopár charakteristických zvukov, niekoľko taktov známych piesní – všetko to perfektne dotváralo celkovú atmosféru tej doby. Všetka táto ako keby minimalizácia vytvárala perfektný rámec pre to, čo bolo v predstavení hlavné – herecký koncert herečiek Zuzany Krónerovej, Gabiky Dzuríkovej a Marty Maťovej. Tie sa bravúrnym spôsobom presúvali nielen v čase (od šesťdesiatych rokov až do prvej dekády 21. storočia), ale aj v priestore – raz boli v byte v Československu, potom na fare v Kanade, medzitým v lietadle, v kibuci, supermarkete či v bare alebo na párty. A podobne prirodzene sa transformovali a okrem svojich hlavných ženských rolí hrali aj svojich otcov, priateľov, manželov či vojakov.
Predstavenie bolo mimoriadne dynamické, nenechalo diváka ani na chvíľu si vydýchnuť, až som mala občas obavy, či poväčšine mladé publikom dokáže stráviť toľko informácií takto na jeden šup a nestratí sa v deji. Našťastie som sa bála zbytočne. Diváci reagovali presne tam, kde sa to očakávalo a napriek príbehu s tak trochu tragickým podtextom sa okrem náznakov úsmevov kde-tu objavil aj hlasnejší smiech. Záverečný dlhotrvajúci potlesk prinútil herečky, aby sa niekoľkokrát vrátili na javisko, ukazujúc pri klaňačke od potu mokré chrbty.
A o čom vlastne je spomínané predstavenie? Na to ste pravdepodobne asi najviac zvedaví, keďže samotný príbeh je obyčajne tým prvým lákadlom, ktorý pritiahne diváka do divadla. Nuž, je presne o tom, o čom hovorí nadpis – je o ľuďoch, ktorí po invázii vojsk Varšavskej zmluvy do Československa 21.augusta 1968 opustili túto krajinu, keďže pre nich prestala byť bezpečným domovom a stala sa horúcou pôdou. Odkrývame spolu životný osud študentky židovského pôvodu, ktorú tento tragický deň zastihne v izraelskom kibuci a ktorá nevidí svoju budúcnosť v návrate do normalizačného Československa. Ďalšiu študentku odviedol do Viedne sám jej otec, zaslúžilý pracovník a presvedčený komunista, v ktorom zvíťazili rodičovské city a zrazu zapochyboval o tom všetkom, čo doteraz sám hlásal. A potom tu máme Eriku, manželku evanjelického farára, ktorý ale v auguste 1968 ešte nebol farárom, ale redaktorom slovenského rozhlasu a svojím zvučným barytónom upokojoval občanov, aby zachovali pokoj. Následne potom ako nešťastnou náhodou zomrelo niekoľko jeho kolegov, ktorí sa spolu s ním podieľali na ilegálnom vysielaní rádia Dunaj, nemal inú možnosť na záchranu vlastného života ako emigrovať do Viedne, odkiaľ odišiel do USA a nakoniec zakotvil aj s rodinou v kanadskom Toronte. Podobne ako všetci ostatní, ktorých osudy boli zakomponované do deja, aj on je skutočnou osobou. Dotyčný pán naozaj stále žije a bol mojím sprievodcom po Kanade pri mojom v úvode spomínanom tohoročnom pobyte. Bola som tam dokonca priamo na jeho pozvanie, podobne ako autor predstavenia Viliam Klimáček, ktorý tam podobne v roku 2008 strávil dva týždne a rozprával s ním a ostatnými emigrantami. Ich skutočné ľudské osudy potom poslúžili ako základ na napísanie divadelnej hry Horúce leto 68, ktorú v roku 2009 uviedlo Slovenské torontské divadlo v Kanade. To s predstavením následne navštívilo aj Slovensko a uviedlo ho v Bratislave, Nitre a Trnave. Až neskôr autor prepracoval túto hru do súčasnej podoby a zaradil ju do repertoára divadla GUnaGU, kde mimochodom, patrí medzi najobľúbenejšie. Ak budete mať príležitosť, určite neváhajte a choďte, naozaj je stále dobré si pripomínať, čo sa stalo u nás v horúcom lete 68 – v kontexte dejín je 56 rokov strašne krátky čas.
Soňa Bulbeck
Foto: Divadlo GUnaGU
